Na totalitný režim z môjho detstva si pamätám celkom dobre. Ako dieťa som nevnímala všetky tie nástrahy a zákazy až tak veľmi hmatateľne, ako dospelí, ale veľmi dobre si pamätám, ako moji rodičia bojovali za to, aby som bola vychovávaná vo viere v Boha.

Pamätám si, ako rok, čo rok, dávali do školy prihlášku na náboženstvo. Ako rok, čo rok, to bol tvrdý boj. Nebolo to vôbec ľahké. Vždy museli bojovať so súdruhmi učiteľmi, aby im tú prihlášku vzali. Nechceli. Vracali im ju so slovami, nech si dobre premyslia v mene svojich detí, čo je pre ne lepšie. Veď na náboženstvo chodiť môžu aj tak, ale nech im nerobia prekážky na štúdiá, kde ich nemusia vziať pre ich náboženské presvedčenie. Rodičia neustúpili. Bola to ich morálna česť, nevziať prihlášku späť ani v mene „lepšej vyhliadky“ pre svoje deti, ktoré nemuseli skončiť v robotníckej triede, ako oni, ich rodičia, a mať sa vraj lepšie... Vo svojom vedomí a svedomí cítili, že by zradili Boha.

V mojich očiach zostali moji drahí rodičia dodnes hrdinmi. Bojovali za to, čo im bolo, a aj je, sväté, i za cenu možného umučenia. V tej dobe sa za vieru bojovalo. Rodičia bojovali za svoje deti, ktoré sa samy ubrániť nemohli.  Bola to pre ne česť a hrdosť, nespreneveriť sa svojim morálnym zásadám, kresťanskému presvedčeniu a viere v Boha. Vštepovali nám do srdca nebojácnosť a skutočné odhodlanie, že ak to bude treba, musíme byť pripravení za vieru v Boha aj zomrieť.

Dnes sa musí tiež bojovať. Aj dnes je totalita, ktorá sa nazýva  „v mene ľudských práv“. Chce, aby jej bolo umožnené to, čo sa prieči Božím zákonom, vpísaných v našich srdciach. Chce nás poškodiť a rozbiť naše rodiny. Chce nám zobrať, to, čo je nám najcennejšie. Rozbiť rodiny zvnútra, zobrať nám nevinnosť našich detí.

Za naše deti musíme opäť bojovať. Neubránia sa samy.

Využime výsostné právo povedať v Referende, že sme proti násiliu, ktoré sa ku nám dostáva „v mene ľudských práv“!

Vyjadrime svoju vôľu povedať v Referende, že spolužitie dvoch rovnakých pohlaví , nie je normálne, že rodinu tvoria otec a mama.

Povedzme v Referende, že na deťoch sa nesmie vyvíjať násilie a dať ich ako tovar dvom mužom, alebo ženám, a tváriť sa, že pre ich vývoj je to normálne, a samozrejmé, a že to nezanechá žiadne následky v ich dušiach.

Dnes máme možnosť povedať v Referende, že si neprajeme žiadne výchovné metódy z oblasti sexuológie, a znemravňovania našich detí v mene rozvoja ich fyzickej, mentálnej a sexuálnej vzdelanosti! Pretože takéto vzdelanie je proti nádhere, kráse a čistote detských nevinných dušičiek. Takéto urýchlené znemravňovanie privodí trvalé následky do ich správania sa a predčasnej dospelosti.

My, rodičia, sme dnes povinní hlasovať za naše rodiny, za naše deti. Nesmieme zmeškať tento vlak!

Nechcime, aby sa nás raz naše deti pýtali, kde sme boli, keď bolo nutné hlasovať za nich.

7. 2. 2015 nesmieme chýbať tam, kde sa píše naša budúcnosť, budúcnosť našich najmilovanejších, najdrahších. Lebo rodina a deti sú naše bohatstvo, ktoré si nesmieme dať zobrať za žiadnu cenu!

Mimoriadne okolnosti si vyžadujú mimoriadne nasadenie. Nesmieme zostať ľahostajní, že nás sa to netýka. Týka sa nás to všetkých, bez rozdielu. Uvedomme si, že dnes máme ešte čas, povedať všetkému zlu, čo sa na nás valí ako lavína, nie!

Dnes máme právo slobodných Božích detí povedať, že si ctíme všetky zákony Božie, viac, než slobodu, zamaskovanú pod ideami voľnomyšlienkárstva a bludu.

Dnes máme povinnosť pred Bohom, pred svojím svedomím a za nás všetkých, povedať v Referende 

3x ÁNO.

Aby raz aj my sme mohli počuť od svojich detí:

Otec, mama, ďakujem, že ste pri nás stáli, keď sa to vyžadovalo. Ďakujeme, že ste za nás bojovali!

obrázok: Google