Povolanie je ustavičné dobrodružstvo

Klauzúrny spôsob zasväteného života verzus cestovanie a nákupy, odlúčenie od rodiny, večné sľuby a čo je na zasvätenom živote najlepšie. Opýtali sme sa sestry Evy z rehole sestier redemptoristiek v Kežmarku.

1.Ako reagovala na Vaše rozhodnutie vstúpiť do Rehole sestier redemptoristiek Vaša rodina ?

Veľmi obdivujem svojich rodičov za to, že hoci mali menej času osvojiť sa s mojím povolaním ako ja (ja som v tomto rozhodnutí dozrievala 4 roky a oni na to mali sotva rok), prijali ho: síce nie s nadšením, ale zato s Božou bázňou.

Moji rodičia sa obrátili v dospelom veku a nikdy sa nemodlili za to, aby Boh povolal niektoré z ich detí. Mali však bázeň voči Božím zámerom, ktoré ich prekvapili.

Okrem toho mali aj úctu voči môjmu rozhodnutiu, ktoré sa spájalo s tým, že som po 3. ročníku nechala VŠ a odišla som do cudzej krajiny. Naša rehoľa totiž v tom čase ešte nebola na Slovensku, preto Slovenky vstupovali do poľského kláštora v Bielsku-Bialej.

V roku pred mojím vstupom do kláštora sme strávili veľa času nočnými rozhovormi, zvlášť s otcom, o tom, že prečo a načo... Nechcel byť ako Abrahám, ktorý mal obetovať Izáka. Samozrejme, že boli aj slzy bolesti z odlúčenia. Rodičia sa snažili pochopiť, čo je v podstate nepochopiteľné. Mamin postoj by som charakterizovala slovami: mlčala, prijala; a otcov: trpel, ale nebránil.Starší z mojich dvoch bratov ma podporoval a mladší, ktorý mal vtedy 13 rokov, bol ako pozorovateľ, ktorý príliš nechápal, čo sa deje.

Pár minút pred slávnostným otvorením klášotra redemptoristiek v Kežmarku (17.7.2005). Pred vchodom do kláštorného kostola sa zhromaždili slovenské sestry z kežmarského spoločenstva a z gréckokatolíckeho spoločenstva z Vranova nad Topľou, ako aj poľské sestry zo zakladajúceho kláštora v Bielsku-Bialej.

2. Večné sľuby sú pre človeka veľkým rozhodnutím. Ako k tejto udalosti pristupuje samotná komunita sestier ? Existujú nejaké postupy, ako sa snažia členovia rehole novej kandidátke pomôcť rozlíšiť svoje povolanie alebo je to čisto na nej samej ?

Večné sľuby sa u nás skladajú najskôr po šiestich rokoch od vstupu do kláštora a ešte pred vstupom musí s nami kandidátka (záujemkyňa o vstup) stráviť tri mesiace v klauzúre, aby naozaj dobre rozlíšila, či je to jej miesto. Rozlišovanie pred večnými sľubmi teda nie je obmedzené len na nejaký krátky časový úsek bezprostredne pred zložením večných sľubov. Je to dlhá, šesťročná formácia na jednom mieste, čo sestre umožní dostatočne spoznať seba samú aj komunitu – pri modlitbe, práci, v chvíľach odpočinku, pri spoločnom rozlišovaní Božích výziev... Pred každým dôležitým krokom smerujúcim k zloženiu večných sľubov píše sestra žiadosť: o noviciát, o zloženie dočasných sľubov, o zloženie večných sľubov. Máme zvyk, že pred každým takýmto krokom sa každá zo sestier s danou sestrou stretne na osobnom rozhovore, pri ktorom môže položiť akúkoľvek otázku zameranú na prežívanie povolania a zároveň sama má otvorene hovoriť o čomkoľvek, na čo sa ju daná sestra opýta. Kapitula – čiže zhromaždenie sestier s večnými sľubmi – potom hlasuje o tom, či bude danej sestre umožnené sľuby zložiť.

Samozrejme, že pri rozlišovaní pomáhajú novicke a juniorke rozhovory so sestrou zodpovednou za formáciu. Nie je to spoveď, ale je to možnosť poradiť sa, zdôveriť sa, klásť otázky... Takisto každá zo sestier má raz v roku 10-dňové duchovné cvičenia, ktoré sú pomocou pri napredovaní.

Povolanie sestry nerozlišuje len ona sama, ale jej povolanie rozlišuje a potvrdzuje aj komunita.

Nejde o kontrolovanie a vytvorenie atmosféry strachu, či ma prijmú, ale ide o to, aby takto Cirkev potvrdila, že toto povolanie je autentické a pochádza od Pána. A keď ho komunita prijme ako Božie povolanie, má povinnosť sa o povolanie každej sestry starať a považovať ho za veľký dar a vzácny poklad, ktorý jej Boh zveril s dôverou, že si ho bude vážiť a prispievať k jeho rastu. Povolanie nie je nikdy majetkom len danej sestry, ale je to dar daný komunite aj Cirkvi.

3. Prečo ste si vybrali práve rehoľu s klauzúrnym spôsobom života ?

Som hlboko presvedčená, že tento spôsob života mi vybral Pán. Presvedčenie, že som povolaná, ma prenieslo cez všetky skúšky, ktoré chvíľami mali silu zlomiť to, čo by pramenilo len z ľudského chcenia.

A čím ma Pán „zvábil“ do klauzúry? Povolanie totiž možno nazvať Božím „zvádzaním“.

Pritiahla ma radikálnosť tohto spôsobu života (akési „všetko alebo nič“); fascinovalo ma, že modlitbou možno dosiahnuť všade; úplne ma uchvátilo, že klauzúrny spôsob života sa svojou skrytosťou a „obyčajnosťou“ podobá na život Svätej rodiny v Nazarete; dôležitý bol pre mňa dôraz, aký redemptoristky kladú na spoločenstvo a tiež to, že klauzúra – naše stále bytie doma – nás od sveta neoddeľuje, ale vytvára aj pre ľudí zvonka priestor a atmosféru, kde sa môžu osobne stretnúť s Bohom. Nie sme pustovnícky rád a nezdôrazňujeme tvrdé pokánie a asketické praktiky. Každodenné pokánie pre nás spočíva v úsilí zachovať si za každých okolností radosť. Nejde o akúsi masku, ale o vedomé a opakované rozhodnutie odmietať smútok, ktorý je najväčším diablovým pokušením.

4. Nechýbajú vám nákupy a cestovanie ?

V našej kežmarskej komunite som spočiatku bola jediná šoférka, takže nákupy a s tým spojené cestovanie som si mohla dosýta užiť J. Okrem toho sa medzi kláštormi navzájom navštevujeme a ja som mala možnosť stráviť istý čas v našich kláštoroch v Poľsku (9 rokov), Taliansku (2 mesiace), Írsku (1,5 roka) a Španielsku (4 mesiace). Teraz som už 10. rok v Kežmarku. Neraz mi napadlo, že Pán Boh má v tomto zmysel pre humor: povolal ma do klauzúry, ale neviem, či by som „vo svete“ mala možnosť toľko cestovať J.

Ježiš sa nedá zahanbiť v gentlemanskej starostlivosti o svojich a svoje nevesty obdarúva ozaj štedro a je veľmi vynachádzavý...

V írskom kláštore v Dubline, kde sestry na veľké slávnosti nosia "historický" modrý plášť.

5. Čo je pre Vás na Vašom spôsobe života najlepšie ?

Pre mňa je najfascinujúcejšie to, že je ešte stále tak veľa predo mnou; že toto povolanie je ustavičné dobrodružstvo, ktoré má v sebe veľa vnútornej dynamiky. Je pre mňa veľká česť, že sa môžem ako svedok pozerať na mnohé „zázraky“, ktoré Boh koná skrze dôveru ľudí, ktorí nás prosia o modlitbu. Boh nás povolal k tomu, aby sme v Cirkvi plnili službu verejnej modlitby chvály a orodovania, a my naozaj zakúšame jej účinnosť. Veľkou výzvou je pre mňa duchovné sprevádzanie ľudí, zvlášť mladých, s ktorými mám kontakt, a mám hlbokú radosť, keď môžem byť svedkom ich rastu a rozvoja k plnej ľudskej a kresťanskej zrelosti.

Najlepší je jednoducho Boh, ktorý robí život hodným žitia.