"O, láska, prečo sa dejú takéto veci?" opýtala som sa so smútkom v tvári svojho manžela. "Myslíš jako to, že umírají lidi?" odpovedal. Fú no musím priznať, že som sa trochu zahanbila. Mala som totiž v pláne hovoriť o nevydarenej objednávke, ktorú práve riešim.

Tak znova jedno z tých ponaučení. Ako mi často hovorieval môj krstný: "Keď nejde o život, ide o.....". Tak veľmi sa chcem naučiť neustále sa nesťažovať a nerobiť z komára somára. Byť Bohu vďačná za každý nový deň, kedy som sa zdravá a živá zobudila. Nie pre všetkých je to samozrejmosť.

Často dokážeme skĺznuť do smútku a pocitov neúspechu pre väčšie či menšie problémy, do ktorých sa dostaneme. Pritom toho mnohokrát nie sú vôbec hodné. Nehovorím o ľahostajnosti, túžim byť zodpovedná a dôsledná v tom, čo mi bolo zverené. Každý neúspech však môžem prežiť ako  osobné zlyhanie, alebo naopak ho prijať ako novú skúsenosť, ktorá zo mňa robí zrelšieho a skúsenejšieho človeka. Ak jej to samozrejme svojim postojom dovolím.

V posledných dňoch som viac myslela, asi ako mnohí ďalší, na havarovaný vrtuľník a záchranárov ktorí v ňom prišli o svoje životy. Opäť neuveriteľná a nezmyselná smrť mladých ľudí, ktorú asi nikto nepochopí. Možno práve preto môj manžel na môj povzdych o tom, prečo sa dejú takéto veci, zareagoval takto. No ako ho poznám, myslím si, že veľmi dobre vedel, že nemám v pláne hovoriť o smrti, no chcel ma tak trochu prinútiť, aby som sa nad sebou zamyslela. A ja musím priznať, že sa mu to podarilo.