« Back

Darček k ROKU MILOSRDENSTVA

Darček k ROKU MILOSRDENSTVA

Začína ROK MILOSRDENSTVA - tak som chcel aj ja aspoň malou čiastkou prispieť k oslave Božieho Milosrdenstva. Týchto pár myšlienok je uvažovaním nad obrazom p. Ladislava Záborského.

    Autor dal názov tomuto obrazu: Boh a človek v nebeskej bráne.

    Čo môžeme vidieť na tomto obraze? Čo sa z neho môžeme naučiť?

Prvú skutočnosť, ktorú si môžeme všimnúť je, že Boh sa skláňa. Nie je vystretý ako niekto, kto v spriamenej pozícii čaká na niekoho, kto k nemu prichádza. To je prejav obrovskej pokory Boha, ktorý nemá problém kedykoľvek sa skloniť k človekovi. Veď sa uponížil až tak, že sa stal jedným z nás a prijal našu ľudskú prirodzenosť a zomrel na kríži za hriechy celého ľudstva. Ako čítame vo Sv. písme: „On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži. (Porov. Flp 2, 5n) Autor teda spomenuté Božie vlastnosti pokory, milosrdenstva na svojom obraze znázornil prostredníctvom toho, že Boha znázornil ako skloneného. 

Farbu, ktorou je znázornený Boh na rozdiel od človeka je farba biela a žltá – resp. farby sú svetlé – sú to symboly čistoty a svetla. Boh je teda vykreslený ako dokonalosť sama, čistota a svetlo. Na rozdiel od človeka, ktorý je znázornený vždy tmavšou farbou, čo symbolizuje našu biedu a hriešnosť. Iste nájdeme množstvo miest vo Svätom písme, kde sa hovorí o ľudskej hriešnosti (napr. 1 Jn 1, 8 - Ak hovoríme, že sme bez hriechu, klameme sami seba a nie je v nás pravda.) a o dôležitosti kajúceho postoja pred Bohom. (Porov. Lk 15, 11-32 - Podobenstvo o márnotratnom synovi.) Preto je človek na obraze znázornený ako kľačiaci, čo je jasný znak pokory a ľútosti. „Boh sa pyšným protiví, ale pokorným vždy dáva svoju milosť.“ (Jak 4,6) Teda človek, ktorý sa k Bohu chce priblížiť má byť plný ľútosti nad svojimi hriechmi a Boh nebude pre neho niekto, kto z výšky na neho a jeho biedu bude hľadieť – či dokonca by ho ponížil za jeho biedu, ale naopak – to on je ten, ktorý sa k človeku s takýmto postojom srdca vždy skláňa. A v konečnom dôsledku treba podotknúť, že aj tak je to vždy len ON – BOH, ktorý sa k nám skláňa ako prvý. „On prvý miloval nás.“ (1 Jn 4, 19) Aj naša možnosť vôbec ľutovať svoje hriechy a mať dôveru, že mi budú odpustené - je už len a len dôsledkom tejto jeho lásky.

Všimnime si, že u obidvoch postáv – Boh a aj človek – nie je jasne vidieť črty tváre – čo môže byť symbolom toho, že v prípade Boha – napriek všetkej našej snahe o jeho pochopenie a o jeho poznanie – predsa Boha nikdy dokonale nespoznáme – až vo večnosti ho uvidíme z tváre do tváre. (Porov. 1 Kor 13, 12) A u človeka to môže symbolizovať vlastne každého jedného z nás – každý z nás by mal mať tvár tohto kajúcnika pred Bohom a zaujať takýto kajúci postoj.

Na dverách chýba kľučka – čo môže symbolizovať, že do neba sa dá dostať z našej strany – Boh nás pozýva všetkých – z jeho strany dvere zamknuté nie sú, ak máme spomínaný postoj kajúcnosti a ľútosti – tak nebeské brány sa nám otvoria dokorán.

Vidíme tiež, že za dverami je tma a človeku Boh ponúka vstúpiť do svetla – neba – vyjsť z temnoty svojej biedy.  Iste nie sme hodní vojsť – no znova je to prejav Božej lásky, ktorá nás pozýva a po očistení nás chce prijať k sebe.

Kiežby sme si pri pohľade na tento obraz čo najviac uvedomovali predovšetkým veľkosť Božej lásky, milosrdenstva a pokory – ako veľmi Bohu záleží na každom človekovi a zároveň si uvedomili tú nevyhnutnosť nášho postoja, ktorý musí byť vždy postojom kľačiacim – poníženým – prosiacim o zmilovanie.

 

 

 

 

Next

Web Content Display

 

POTRATY

 

(Zachráňme životy)

 

Dlhšie ma zaujíma odpoveď práve na túto základnú a veľmi dôležitú otázku. Istotne už sa veľa o tomto probléme nahovorilo, urobilo, ale treba konať ďalej. Nech dobrotivý Boh žehná úsilie všetkých, ktorí sa snažia otvárať našej generácii oči. Vďaka a vytrvajte. Prosím – znova a znova otvárajme túto problematiku – v nádeji, že sa niečo pohne a budeme môcť pozerať do očí budúcim generáciám. /Aby nám nevytkli, že sme mlčali a tiež, aby sme mali vôbec do akých očí pozerať./

Má niekto z Vás odpoveď na túto otázku? Kedy vzniká ľudský život? Organizujú sa rôzne konferencie – odpovedalo sa na túto otázku? Aké sú argumenty za a proti? Pýtame sa na to?

Dovolím si uviesť Vám odpoveď, ktorou argumentuje ministerstvo zdravotníctva – odpovede sú ešte z roku 2005, kedy som sa prvýkrát na nich obrátil s touto otázkou: „Otázka vzniku života je ideologickým sporom filozofov, biológov a právnikov už stáročia a je jasné, že sa tak skoro neuzavrie."

 „Je nutné považovať už oplodnenú bunku za určitý potenciál života, či ten potenciál je už život sám, alebo len možnosť a schopnosť stať sa životom, je otázka, ktorá trápi ľudstvo už niekoľko storočí."

Odpoveď z roku 2007: „ Prebieha intenzívna diskusia na tieto témy."

Mňa takéto odpovede veľmi neuspokojili. A aj keď by som chcel, aby sa našla jasná odpoveď na túto otázku a už sa toľko nediskutovalo, ale urobili zásadné opatrenia, zatiaľ zostanem naladený na „ich frekvenciu". Odpovede boli vždy v tomto duchu, že sa o probléme diskutuje a nie je celkom jasné kedy ľudský život vzniká. V poriadku – pripusťme teda, že nemáme istotu. Počujme, čo nám na to hovorí Ján Pavol II.: „ Z morálneho hľadiska tu ide o takú veľkú vec, že už samotná pravdepodobnosť jestvovania osoby by stačila na ospravedlnenie najkategorickejšieho zákazu akýchkoľvek zásahov smerujúcich k zabitiu ľudského embrya." (Evangelium vitae 60) Tým sa chce povedať, že pokiaľ nemáme istotu, či to ľudský život je, netvárme sa, že istotu máme, nakoľko my sa v našej spoločnosti k tomuto počatému plodu správame, akoby to ľudský život nebol a akoby sme o tom istotu mali.

Vyzerá to tak, že nikto o tom istotu nemá. /Samozrejme, okrem Cirkvi./ Ale mnohí vypustili tú zásadnú možnosť, že to ľudský život môže byť už v momente počatia a tvária sa, že nie je – ale istotu nemajú. Čo s tým spravíme?

 

PS: Samozrejme, že som si vedomý, že zákaz potratov nezmení postoj a srdcia rodičov k ich nenarodeným deťom, a že je nevyhnutne potrebné formovať ich poznanie – a veď vlastne o to sa pokúšam aj týmto príspevkom, aby sme si položili otázku a hľadali na ňu odpoveď – kedy vzniká ľudský život? A ak si na ňu odpovieme, tak potom budeme ľahšie vedieť zaujať postoj aj k pridruženým otázkam a argumentom napr. antikoncepcii, ktoré sa nám však stanú druhoradými, nakoľko budeme vedieť, že už nehovoríme o zhluku buniek, ale o celkom novej, jedinečnej bytosti – o človekovi.

 

PS2: Ešte jeden detail. Zdá sa mi, že diabol je už krok pred nami. Ak by aj ľudia niekedy schválili zákaz potratov, on už má antikoncepciu a zabíja sa po tichšie. Hrôza.

 

PS3: Ak chcete vyhľadajte cez google adresu na úrad vlády, ministerstvo zdravotníctva, ústavný súd, poslancov... a podobne a položte im túto otázku.

 

PS4: Zdá sa, že v poslednom časesa sa už otázka potratov presúva z roviny - kedy vzniká ľudský život a či to vôbec ľudský život je - do roviny, či ten život je hodný žitia. Akoby už bolo čím ďalej tým viac jasné, že to ľudský život je, ale či je aj hodný života to už je jasné menej - či sa nebude trápiť, keď bude nemilovaný, nechcený, chorý... A kto nám dal právo o tom rozhodovať?