Streda večer. Mráz. Zima. Ľudia pohybujúci sa mestom ako opreteky.
Každý zahľadený pred seba, v bubline svojich starostí.
Prechádzam ulicami a moju dušu i telo zviera dobre známy bôľ.
Usilujúc sa nájsť pokoj v Ňom...Stekajú po mojej tvári drobné kvapôčky.
Ponorená v tichu a temnote môjho srdca.
Necítim. Nevidím. Nepočujem. Nevnímam.
Moje srdce akoby prestalo biť.
Zdá sa, že Boh je akosi ďaleko.
Ale niečo ma donúti vnímať viac rozumom.
Viem, že je tu pri mne.
Nedám sa oklamať svojimi pocitmi.
Prejdúc do tepla domova ostáva moje srdce rovnako stuhnuté.
Až mi zrak padne na knižku „Božia prozreteľnosť“ od Cataliny Rivas.
Ani neviem prečo, ale začala som ju hneď čítať.
Tá knižka je o utrpení, smrti, sviatostiach chorých.
Mala som pocit, že sa ma to netýka, ale zaťala do živého.
Presnejšie a potrebnejšie slová som ani počuť nemohla.
Skrz túto knižku ku mne prehovoril sám Kristus, tak veľmi reálne a trefne:
"Neopustil som Ťa ani na chvíľu. Viem, že sa cítiš sama, ale ja som s Tebou.
Spomeň si na moju úzkosť v Getsemanskej záhrade, tiež som cítil, že som sám.
Máš strach? Aj ja som mal strach.
Potrebuješ sa niekomu vyrozprávať? Mne sa vyrozprávaj.
Potrebuješ ruku, ktorá by Ťa pohladila? Tu sú moje.
Potrebuješ hruď, na ktorej sa vyplačeš? Vyplač sa na mojej a ja vysuším tvoje slzy svojimi bozkami.
Nie som ľahostajný k tvojmu utrpeniu.
Potrebuješ spoločenstvo pri modlitbe? Dávam ti svojich svätých a anjelov...
Ponúkni mi svoju trpezlivosť v tomto živote a zakaždým, keď ťa vyhľadám,
budeš oslobodená od všetkého súženia a budeš sa môcť radovať z nesmierneho vnútorného pokoja.
Zver všetky svoje starosti do mojej vôle, nechaj sa unášať Duchom Svätým
a ďakuj mu za jeho štedré dary...“
Uvedomujem si, ako Pán riadne koná v mojom živote.
Len ja to často krát nevidím, lebo som zaslepená sama sebou,
svojimi starosťami, obavami, predstavami...
A pritom Ježiš je neustále so mnou.
Vnímam, ako Ho bolí každá moja bolesť a teší každý môj úsmev.
Ježišu, ďakujem Ti za Tvoju blízkosť a veľkú Lásku.
Obraz: L.Záborský
