Moje prvé stretnutie s Godzone sa začalo osobným sklamaním - vlaňajšie turné som doslovne nechala plávať len tak, pretože som sa bála vystúpiť z radu a svedčiť o čom to všetko je... veď prečo by mali brať vážne práve mňa?  však to je absurdné... Všetko zostalo len pri „chcela som“ a pri žiadnych reálnych činoch.

Dúfala som, že príde niekedy nová šanca... netrúfala som si však pomyslieť, ako to zase dopadne. Túžba bola, modlitby tiež. Už len aby sa všetko stalo skutočnosťou...

V jeden, pre mňa úžasný deň som konečne mohla držať v rukách plagáty na godzone the „ONE“ tour a tešila som sa ako malé dieťa.  JE   TO  TU !!!

Máme novú šancu priviesť ľudí na turnééé... jupíííííí...

Moje bláznivé nadšenie priam zarezávalo do žíl všetkých ľudí, poniektorí sa prvýkrát odvážili spýtať sa... a čo to vlastne je, o čom to je, prečo to je...  Zdalo sa mi úžasné, ako pozitívne sa k tomu ľudia stavajú.

Realita ma však zrazila k zemi. Úder pod pás v slovách – kebyže nám o tom povie niekto iný, napríklad kňaz alebo niekto lepší od teba, tak ok. Ale ty??? Čo chceš vlastne dokázať??? 

Nechápala som. Nechcela som nikomu nič dokazovať. Možno som len chcela ukázať Božie veci aj v inom „netradičnom“ svetle... A je to tu znova? pocity zlyhania a nekonečné otázky: prečo? čo robím zle?

Nechala som všetko tak. Už som sa nepýtala „prečo“ .

Odovzdala som všetko do Božích rúk, a začala som hľadať zmysel v otázke: „ako?“ .

Modlitba má veľkú silu. Pán sa postaral o všetko.

Hneď, ako som mu dala priestor konať, uvidela som úžasné veci.

Som mu za všetko nesmierne vďačná.

A rekapitulácia?

úvod:                veľký autobus plný mladých ľudí

cesta:               smer Levice

záver:               nezabudnuteľné zážitky z turné... :)

Čo k tomu dodať?  Vďaka Ti Bože za všetko...