Neviem, či sa poteší, alebo nie... Skôr si myslím, že bude v duchu hľadať strelnú zbraň, ktorou by ma „zabila“, alebo inak povedané... bude hľadať všetky spôsoby, ako stiahnuť z internetu tento blog... Ale je mi to jedno....Niekedy človek cíti, že musí písať... a dnes je aj pre mňa "blogovo - písmenkový deň" a mne neostáva nič iné, iba ostať verná jeho poslaniu
Keď sa s ňou rozprávam, či myslím na ňu, prichádza mi na um príbeh o Jóbovi.
Skôr ako bolo od neho odňaté požehnanie Boh uzatvoril zo satanom stávku. S jednou podmienkou.... „Ale na život mu nesiahaj...“
Píšem vám o žene, ktorú som stretla pred niekoľkými rokmi.... V čase, keď jej a jej manželovi ostalo to najvzácnejšie, hoci celkom odkryté: ŽIVOT
Mala za sebou ťažkú cestu.... rakovina, za ktorou zatvorila dvere; oči, ktoré pomaly strácajú jas a v zdravotnom zázname napísaná blížiaca sa diagnóza značky: „slepota.“
A ešte niečo.... strata dvoch milovaných detí.... Videla ich. Bola pri nich spolu so svojim manželom, keď odchádzali do večnosti... ich motorka skončila pod kamiónom....
Do jej srdca i života sa zaborili dva veľké kríže straty i nádeje, že raz si nimi otvorí nebo a stretne sa so svojimi najmilšími....
No Boh, ktorý nevysvetľuje prečo do života vstupuje utrpenie, ale dôveruje svojim deťom, že kríže vynesú až tam, kde smrť sa mení na ráno zmŕtvychvstania, mal pre ňu pripravené nové poslanie....
Otázky: „Prečo Bože?“ a pocit, že smetisko je jej večným údelom (rovnako ako u Jóba), vystriedalo niečo iné.
Nová otázka: „Čo mám robiť? Čo mi týmto chceš povedať?“ A prišiel bolestný čas načúvania. Čas kedy jej dušu obklopovali vlny túžby za vlastnými deťmi ale i vlny, ktoré ju volali, aby naplnila svoju novú úlohu na zemi....
Vykročila. A kráča vo viere. So slabým zrakom.... ale za Ním. Za svojim Bohom, ktorý je často ďaleko a vysoko, ponorený do tmy.
Neustále stretáva na ceste života Jóbových priateľov. Nemajú čo robiť. A aby sa cítili užitoční, snažia sa za každú cenu nájsť korene jej bolesti.
Vždy majú po ruke niekoľko „dobre mienených rád“ typu: „Prestaň hovoriť o svojich deťoch. Čo chceš, aby ťa každý ľutoval??? Prečo chodíš po farnostiach a hovoríš o tom??? Myslíš, že si zaujímavá?
Alebo:
„Postaraj sa. Daj peniaze. Veď už aj tak nemáš komu dať. Tvoje deti sa sem nevrátia...“
Alebo: „Nechápem, prečo sa zabávaš. Si predsa matka, ktorá stratila deti, a tak sa ti patrí aby si sedela doma a nechodila na spoločenské akcie.“
A nakoniec: „Tá si buduje svoju kariéru na utrpení svojich detí...“
Tvrdé. Pripomína mi to Jóba na smetisku, vo chvíli, kedy mu rozumeli iba psi a iba tí mu lízali rany...
Priatelia ho chceli zaškatuľkovať a obhájiť si „svätosť svojho života.“
Nenapadlo im, že Jób, rovnako ako žena z môjho príbehu sú hlavnými aktérmi božej a satanovej stávky. A rozhodli sa vyhlásiť rozsudok skôr, ako Boh....
Moji milí,
Jób, rovnako ako žena, ktorej Boh naplnil súčasné i minulé dni utrpením, nikdy neprestali volať k Pánovi.... Sú s ním a zakiaľ my pokojne dýchame, oni každým dychom bojujú o zmysel svojej existencie.
Jób, rovnako ako žena, ktorú si veľmi vážim a volám ju svojou druhou mamou, sa nechali viesť Bohom a snažili sa v živote čítať stopy, ktoré písal svojou prozreteľnosťou, zatiaľ čo my sa bojíme nájsť príbeh, ktorý v nás napísal Ježiš a stretnúť ho v každodenných udalostiach...
Jób, rovnako ako žena z môjho príbehu, vedeli že nepatria na smetisko, na miesto, kde ich nikto nevidí, na miesto, kde zmiznú z očí celej svojej rodine. Pretože cítili, že Boh im dal iné poslanie a ich úlohou je naplniť ho. No my by sme ich radšej zatvorili a nechali sedieť v paneláku či na neprístupnom mieste. Veď utrpenie sa do života človeka nenosí....
Dnes sa žena z môjho príbehu, znova pýta „Prečo?“ Možno má okolo seba priateľov z rodu Jóbovho....
Neviem jej pomôcť
No jedno je isté.... Ich „huby“ , teda ústa a „múdre reči“ im môže zatrhnúť iba Boh. Urobí to vo chvíli, keď žene z môjho príbehu podá dve ruky jej dospelých detí a vyhlási ju za víťazku....
Dovtedy bude musieť kráčať sama a podopierať sa o dve veľké barle bolesti... svoje „nebeské deti“. Nuž máme aj my dve možnosti....
Pomáhať jej na tejto ceste a spolu s ňou objavovať hĺbku utrpenia prameniacu z lásky.... alebo sa zaodieť statusom „jóbovych priateľov...“
Je to žena spravodlivá. Milujúca a od mnohých /zvlášť cudzích, lebo ani Ježiš nebol prorokom vo svojej vlastnej krajine/ ohováraná či osočovaná... Je to žena, ktorá dodržiava desatoro... A napriek tomu je ponorená do mora utrpenia...
Keď som dnes počula, ako Mojžiš vyratúval tých desať šteblíkov, zákonov, ktoré vedú ponad most zatratenia.... a spomenula som si na ňu, bolo mi jasné, že po moste desatora sa nebeží vždy ľahko.... ale iba tak, aby sme dobehli dokonca....
Pomáhajme si na tejto ceste....
Vlastička, ďakujem že si... a že mi ťa Boh poslal na cestu života.... Si jeho malou hrdinkou....
A ten kto to nevidí, pochopí to vo chvíli, keď Boh skončí svoju stávku a vyhlási ťa za víťazku....
Mám jednu prosbu.... keď budeš písať knihu o svojich deťoch, mysli na to, že je to dar pre tých, ktorí potrebujú vidieť svedectvo, nie skala, do ktorej si potrebujú kopnúť „Jóbovi priatelia.“
Ľúbim ťa.