O veľkosti a potrebe modlitby posvätného ruženca v dnešných časoch nemôže byť pochýb. Potvrdzujú to dejiny spásy, významní svätci i dnes už zosnulý pápež Ján Pavol II. vyhlásením Roka ruženca a vydaním apoštolského listu Rosarium Virginis Mariae (Ruženec Panny Márie).

Modlitba posvätného ruženca sa zdôrazňuje predovšetkým v mesiaci október, súvisí to so sviatkom Panny Márie Ružencovej - 7. október, ktorý zaviedol pápež Pius V. ako spomienku na víťazstvo kresťanov v námornej bitke pri Lepante v roku 1571.

Legenda hovorí, že Panna Mária sa zjavila Dominikovi vo sne. Dala mu reťaz s guľôčkami, na ktorej sa mala recitovať modlitba ruženca a povedala mu, že modlitba a meditácia nad životom jej syna porazí bludy a utrpenie.

Aj keď táto legenda je veľmi milým príbehom, vznik ruženca je o čosi zložitejší. V prvých storočiach existencie Cirkvi mnísi recitovali žalmy. Bolo to jedným z pravidiel ich života. Keďže modlitba žalmov bola možná len tým, ktorí vedeli čítať, bolo treba nájsť spôsob modlitby pre negramotných bratov. Na tento účel sa použila modlitba Pána – Otče náš – bratia recitovali 150 krát túto modlitbu, čo korešpondovalo s počtom žalmov.

Pri odpočítavaní modlitby sa používali malé kamienky. Neskôr boli nahradené guľôčkami. Začiatkom druhého tisícročia s nárastom zbožnosti voči Panne Márii vzniká modlitba Zdravas´ Mária, ktorá sa stáva veľmi rozšírená a populárna. Postupne bola pripojená k tejto modlitbovej tradícii.

V rokoch 1410 – 1439 Dominik Pruský, kolínsky kartuzián, predkladá veriacim Mariánsky žaltár (žaltár – pôvodne kniha žalmov), kde sa nachádzalo 50 Zdravas Márií prepojených na úryvky z evanjelia. Nápad tohto kartuziána sa uchytil. V rôznych regiónoch vnzikali adaptácie takéhoto Mariánskeho žaltára a počet urývkov z evanjelia dosahoval až 300.

Dominikán Alain de la Roche (1428-1478) vydal jednotné vydanie tohto Mariánskeho žaltára, ktorý sa počas jeho života začal nazývať "Ruženec Preblahoslavenej Panny Márie". Zjednotiť túto formu modlitby sa mu podarilo vďaka jeho kázaniu a Mariánskym bratstvám, ktoré zakladal. Ruženec zjednodušil v roku 1521 dominikán Alberto de Castello, ktorý vybral 15 úryvkov z evanjelia na meditáciu. Konečná tradičná forma ruženca vznikla počas pontifikátu pápeža Pia V. (1566-1572), ktorý ho štandardizoval a uviedol pre celú Cirkev.

Neskôr boli vykonané už len dve úpravy v tejto modlitbe – v roku 1917 na základe mariánskych zjavení vo Fatime bola na záver desiatku pridaná modlitba "Ó Ježišu, odpusť nám naše hriechy…" a za pontifikátu Jána Pavla II. boli pridané desiatky ruženca svetla.

V súčasnej dobe okrem mariánského ruženca, teda radostného, bolestného, slávnostného a ruženca svetla, poznáme aj iné ružence, napr.: Ruženec Božieho milosrdenstva, Ruženec k úcte Ducha Svätého, Eschatologický ruženec, Sedemradostný ruženec (františkánsky), Sedembolestný ruženec, Obetný ruženec pátra Pia, Ruženec k Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, atď