Keď sa pozrieme na dnešných dvadsiatnikov či už na pracovisku, alebo v spoločenskom živote, ponúka sa nám obraz nezrelých, nerozhodných, zmäkčilých, nezodpovedných mladých ľudí, ktorí sú neistí sami sebou a svojou budúcnosťou. Možno aj nadobudli nejaké technické zručnosti v nejakom odbore, majú celkom slušne platené miesta, ale ich osobný život a ich rodinný život sú jedna obyčajná troska.

Článok Jamesa Stensona, ktorý pracuje dlhé roky ako vzdelávací konzultant a pričinil sa o zriadenie dvoch najlepších amerických súkromných škôl pre chlapcov, jednej vo Washingtone D.C., Heights School, a druhej v Chicagu, Northridge Prepatory School.

Postoje a konanie týchto mladých ľudí ako keby boli nesúrodou zmesou dospeláckych práv a detskej nezodpovednosti. Mnohých z nich tiež postihla pliaga drogovej závislosti. Ak aj zostávajú ,,čistí“ (veľmi čudný výraz), mnohí z nich považujú svoju profesionálnu prácu len za uspokojenie svojho ega (alebo dospelácky postoj), prípadne za otravu, ktorú treba pretrpieť, aby potom mohli ,,míňať peniaze.“. Veľké množstvo z nich žije bezcitný narcisizmus, pramálo sa starajúc o svojich rodičov či svoje deti, ak sa už pre nejaké vôbec rozhodli. Takýmto spôsobom pokračujú v narušených postojoch a zvykoch z detstva a stáva sa, že nikdy ani poriadne nedospejú A nehovoríme len o dysfunkčných rodinách. Je zarážajúce, že veľké percento veľmi problémových mladých ľudí pochádza z normálnych rodín. Ukazuje sa, že v dnešnej spoločnosti sa už stráca aj rozdiel medzi dysfunkčnou a normálnou rodinou. V mnohých normálnych rodinách zo stredných vrstiev sa ako u rodičov tak aj u detí prejavuje konzumný prístup k životu.

Rodič – konzument

• Rodičia s konzumným prístupom žijú rozdelený život. V práci sú producenti, doma žijú ako konzumenti. Deti to vlastne môžu vnímať tak, že ich rodičia pracujú len preto, aby konzumovali. Ich domov, tak vzdialený od reálneho života zodpovedných dospelých postojov a morálnych medziľudských vzťahov, je vybavený všetkými možnými zariadeniami pre zábavu, je miestom pohodlia, relaxácie, zábavy. Tento svet pohodlia a pôžitkov je to jediné čo deti na svojich rodičoch vidia – a pre dieťa ,,vidieť znamená veriť“. Toto miesto príjemného úniku pred realitou obklopuje aj deti a formuje ich životnú skúsenosť. Stáva sa prostredím, v ktorom si budujú svoje najhlbšie postoje a návyky, vlastne sa stáva ich svetonázorom: ,,Celý život je o pôžitku“.

• Keďže sú títo rodičia zameraní len na seba a hlavne na prítomnosť, zriedkavo sa zamýšľajú nad budúcnosťou svojich detí, teda akí ľudia z nich raz vyrastú. Ak aj rozmýšľajú, tak len v časovom horizonte niekoľkých mesiacov či rokov. Temer nikdy neuvažujú nad obdobím, keď sa ich deti budú blížiť k tridsiatke a budú mať svoju vlastnú rodinu a deti. Ak sa aj zamýšľajú nad budúcnosťou detí, zvyčajne je to ohľadne ich kariéry, ale nie charakteru. Rozmýšľajú nad tým, čo ich detí budú robiť, a nie čo z ich detí bude.

• Rodičia akosi očakávajú – vlastne to berú ako hotovú vec – že ich deti raz prirodzene dospejú, pokiaľ im budú poskytovať dostatok zábavy a dostatok ochrany pred vplyvmi okolia. Inými slovami, domnievajú sa, že etika dospelých, svedomie, zdravý úsudok, sa v ich deťoch vyformuje prirodzeným spôsobom aj bez vonkajšej pomoci, podobne ako keď u detí dochádza k fyzickému rastu a dospievaniu. Ak sa aj zamýšľajú nad charakterom svojich detí, skôr je to v polohe, že ten charakter treba nejako zachovať, udržiavať, ale nechcú ho u detí budovať od nuly.

• Rodičia sa znížia na úroveň svojich detí, samozrejme všetci rodičia by sa o to mali snažiť, ale problém je v tom, že ony na tej úrovni potom aj zostanú. Svojou zjavnou snahou o ,,bezproblémovú“ existenciu v domácnosti, po práci, zanedbávajú výchovu svojich detí na úroveň dospelého a zodpovedného myslenia a konania. Málo robia pre to, aby pripravili svoje detí pre budúci život a viedli ich k zodpovednému postoju služby. V podstate ich deti nemajú žiadnu predstavu o tom, čo ,,dospelosť“ je, stretávajú sa s ňou len vo filme a v televízii. Rodičia ako keby ani netušili, že tu leží pred nimi úloha, že majú konať, meniť mysle svojich detí, ich srdcia, vôľu – posilňovať ich svedomie a charakter, aby ich tak naučili žiť.

• Obaja rodičia ochotne podľahnú požiadavkám a ,,pocitom“ dieťaťa, aj keď si myslia, že je to nesprávne. V rodinnom živote veľmi často dovolia to, s čím ináč nesúhlasia. Dovolia, aby prosíkanie a naliehanie dieťaťa zvíťazilo nad ich pochybnosťami. Nechajú sa učičíkať úsmevom dieťaťa, a aj keď to nie je v jeho skutočnom záujme, ustúpia mu, len aby sa vyhli konfrontačným scénam. Nechtiac tak týmto svojím príkladom učia svoje deti, že silná túžba alebo rozmar má prednosť pred úsudkom svedomia. Deti potom nerozlišujú medzi chcením a potrebou. To čo chcú, považujú za svoju potrebu. V dôsledku toho sa ,,pocity“ a nie svedomie stávajú rozhodujúcim faktorom. (A čo sa stane potom, neskôr, keď deti budú lákať silné zážitky drog, alkoholu, promiskuitného sexu? Čo ich zadrží?).

• Otec je doma slabá osobnosť z morálneho hľadiska. Neučí deti čo je správne a čo nesprávne, jasným, cieľavedomým spôsobom, nerobí nič pre to, aby pripravil svoje deti na neskorší život po morálnej stránke. ,,Detské záležitosti“ presúva na manželku. Deťom sa javí ako milý, trošku nudný človek, skoro ako starší súrodenec. Doma ho deti vidia zabratého do voľnočasových aktivít (pozeranie TV, šport) a sem-tam niečo aj opraví. Keďže ho nikdy nevidia pracovať, nemajú predstavu ako zarába na živobytie, a čo vlastne znamená zarábať. Okrem toho len zriedkavo prejaví navonok úctu a vďačnosť svojej manželke, a tak sa potom aj ona javí deťom ako slabá osobnosť.

• Rodičia len minimálne praktizujú náboženskú vieru. Aj keď z času na čas navštívia kostol, možno aj pravidelne, robia to len ako bezmyšlienkovitú spoločenskú rutinu. V rodinnom živote neexistujú temer žiadna modlitba, nemodlia sa ani pri jedle. A tak deti nikdy nevidia zodpovedný vzťah rodičov k Bohu, alebo nejaké zvnútornené etické postoje. ,,Boh“ je len slovo (neraz len slovná výplň, zvolanie), ale nie osoba, určite nie priateľ. Deti potom vnímajú rodičov ako takých, ktorí nie sú zodpovední nikomu, akurát svojmu kalendáru povinností.

• Rodičia pozerajú v televízii všetko doradu, sledujú sa aj tzv ,,dospelácke programy“. Možno viac či menej aj obmedzia prístup detí k nevhodnému programu, napriek tomu vysielajú jeden dominantný signál: ,,Keď budeš väčší, budeš môcť pozerať všetko“. Pre deti sa potom rozlišovanie správneho od nesprávneho stáva jednoznačne záležitosťou veku: ,,Ak sa niečo nehodí pre deti, a hodí pre dospelých, stačí len pár rokov pekne počkať“.

Dieťa – konzument

• Na prvý pohľad deti z konzumne orientovaných rodín vôbec nepôsobia problémovo. Zvyčajne sú veselé, upravené, milé, usmievavé, často aj veľmi aktívne – ale len vo veciach, ktoré ich bavia. Sú navyknuté na prijemnú pocity. Sú rady, keď ich majú radi, v podstate očakávajú, že ich budú mať radi, nech by urobili čokoľvek. Keďže si navykli komunikovať s dospelými (vrátane svojich rodičov) ako s rovnocennými, pôsobia naivným dojmom, a nedostatkom dobrej výchovy. Až na nejaké výnimky sa zdajú byť úplne bezstarostné. Väčšina z nich si zatiaľ žije celkom bezstarostný život.

• Len ťažko znášajú akúkoľvek nepríjemnosť alebo nepohodlie. Hrozia sa aj tej najmenšej fyzickej bolesti, dokonca aj možnosti takejto bolesti. Úspešne sa im darí vyhýbať sa nepríjemným povinnostiam a ,,otravám“ – ako sú sľuby, dohody, ísť na krúžok do hudobnej, domáca úloha, práce v domácnosti, schôdzky, termíny.

• Sú presvedčené, že pre zábavu si môžu dovoliť temer všetko. Ak ich alebo ich rovesníkov pobaví nejaká posmešná poznámka na adresu iného človeka, bez váhania tak urobia, aj keby to toho človeka ranilo. Domnievajú sa, že ich právo na zábavu má prednosť pred právami a pocitmi iných ľudí. Vlastne nad existenciou práv a citov iných ľudí sa temer nikdy ani nezamýšľajú. Ich pohľad na život zostáva nezmenený od útleho detstva: ,,Ja, ja, ja“.

• Radi míňajú veľa peňazí vo voľnom čase. Je pre nich normou, že konzumujú veľa nealko nápojov, sladkostí, rýchleho občerstvenia. Celé hodiny trávia s elektronikou (počítačové hry, televízia, internet) a v iných zábavkách. Väčšinou sa im dovoľuje jesť na čo majú chuť, kedy chcú, a tak to aj robia.

• Tieto deti prejavujú len málo úcty voči ľuďom mimo svojej rodiny: hosťom, priateľom rodičov, učiteľom, starším ľuďom. Len zriedkavo sa prejavujú na verejnosti ako dobre vychované deti. Prosím a ďakujem v ich slovníku nefigurujú. Na narodeniny alebo sviatky sa vrhnú na darčeky, ani ich však nenapadne povedať ďakujem. V niektorých prípadoch sú deti aj povrchne zdvorilé voči iným ľuďom (pokiaľ ich to nič nestojí), absolútne sa však nezaujímajú o potreby týchto ľudí.

• Je iróniou osudu, že napriek tomu, že rodičia sa všemožne snažia vytvoriť pre deti príjemný domov, tieto im preukazujú len malú úctu. Považujú svojich rodičov za milých a tvrdia, že ocka a mamičku väčšinou ,,majú rady“. Nevážia si ich však ako silné osobnosti, hodné nasledovania. Keď sa ich spýtate koho obdivujú, vymenujú vám siahodlhý zoznam postavičiek zo zábavného priemyslu.

• Deti nevedia skoro nič o osobnej minulosti svojich rodičov, a už vôbec nič o minulosti starých rodičov a ďalších predkoch. Nemajú žiaden zmysel pre minulosť rodiny a morálnu kontinuitu – teda že sú vlastne posledným ohnivkom v dlhej reťazi ľudí, ktorí sa navzájom milovali, zápasili s ťažkosťami, neraz aj hrdinsky, aby si mohli navzájom slúžiť a zomknúť sa v ťažkých alebo aj tých lepších časoch.

• Deti nemajú vo svojom živote vzory hrdinov, reálnych ľudí, či už historické alebo literárne osobnosti, ktoré sa prekonávali v službe iným, a plnením si svojich povinností dosiahli veľké veci. Keďže nemajú hrdinov, ktorých by napodobňovali, obdivujú a formujú sa podľa vzoru uletených mediálnych celebrít a rozprávkových komiksových postavičiek. (Ako to raz niekto múdry povedal: ,,Ak deti nemajú hrdinov, idú v šľapajach klaunov).

• Deti si nič nerobia z toho, keď rodine spôsobia hanbu. Častokrát ani nechápu čo to vlastne znamená, pretože v ich vnímaní slovo hanba ani nefiguruje. Nič im nehovorí zmysel pre ,,česť rodiny”. Ich štýl obliekania a správania sa na verejnosti tak narobia veľa zla menu rodiny.

• Deti sa sťažujú a vzdorujú pri každom objektívnom probléme: keď je zlé počasie, keď treba niekde čakať, pri akejkoľvek fyzickej nepohode, náročnejších úlohách, keď dochádza ku stretom osobností, atď. Ich najčastejším prejavom sťažností je ,,to je ale nuda”. Keďže ich život v domácnosti je len operatívne riešený podľa vzniknutej situácie, a nie riadený, zvykli si na to, že nadmieru starostliví dospelí vyriešia za nich všetky problémy. Naučili sa, že ak sa budú svojho dostatočne dlho dožadovať, prosíkať, nakoniec niekto zakročí a zbaví ich problémov. V dôsledku toho sa učia pred problémami unikať, a nie ich riešiť. Učia sa, ako sa vyhýbať nepohodliu, a nie vydržať či prekonať ho.

• Deti nemajú žiadne seriózne koníčky, len televíziu, počítačové hry, surfovanie na webe, počúvanie hudby (najčastejšie ten rytmický hluk). Ich život ako keby bol napojený na tepnu elektronických zariadení, bez nich ani nevedia čo robiť. Mysleniu týchto detí dominuje zábavná kultúra, v istom zmysle jej priamo veria. Poznajú slová desiatok pesničiek a televíznych reklám, ale nevedia nič o Desatore.

• Deti (aj staršie a tínedžeri) si zvyknú formovať názor na základe momentálneho popudu a vágnych dojmov. Len zriedkavo sú nútené spoľahnúť sa na rozum a fakty pri tvorení vlastných úsudkov. Preto veľmi ľahko podľahnú lichôtkam, návalom emócií, tlaku rovesníkov. Vôbec nechápu, že reklama, populárna kultúra a politika, im často ponúkajú len lacné frázy. Vo všetkom nasledujú davové myslenie. Hmlisto vnímajú, že niečo je ,,cool”, ale ani nevedia vysvetliť prečo to tak je.

• Deti sa nikdy nepýtajú ,,prečo?”, hádam len s výnimkou, keď chcú vzdorovať oprávnenej autorite. Intelektuálne sú na nízkej úrovni, až strnulé a prejavujú len málo zvedavosti mimo svojho mikrokozmu rodiny, školy a ihriska. V škole robia často nenapraviteľné chyby v čítaní a písaní. V štúdiu sú nedbanlivé a nemajú záujem zlepšiť sa. Jediné potešenie im poskytuje úniková zábava, a nie dobre vykonaná práca, či skutočný úspech, splnenie si povinnosti, služba iným, alebo osobné ciele dosiahnuté cieľavedomým úsilím. Ak úloha nie je zábavná, tak ich ani nezaujíma.

• Deti majú len málo vypestovaný zmysel pre čas. Keďže temer vôbec nemusia čakať, kým sa im niečo dá, alebo kým si niečo zaslúžia, majú nerealistické očakávania o tom, koľko trvá, kým sa nejaká úloha vykoná. Ich odhad je buď prehnaný, alebo príliš nízky. Preto aj veľké úlohy radšej odkladajú, a malé úlohy sa im zdajú obrovské. Dokonca ani staršie deti, ktoré už idú na stredné školu, nemajú prakticky žiadnu predstavu o termínoch pre dokončenie úloh, alebo o tom, ako by mohli pracovať v rámci svojho vlastného časového rozvrhu. Ako keby sa len nechali unášať prúdom stále prítomného teraz a takýto postoj si zachovávajú až do puberty či prvých rokov dospelosti.

• Strednú a vysokú školu vnímajú len ako poslednú príležitosť vyhodiť si z kopýtka, a nie prípravu na život. Maturita a promócia sa blíži ako jeden pesimistický míľnik, pretože si myslia, že najlepšiu časť života už majú za sebou. Pred nimi sú už len starosti, dospelácke problémy skutočného života práce, zodpovednosti, každodennej rutiny, rozpočtu domácnosti a účtov, pár týždňov dovolenky, výrazne obmedzenej slobody a poklesu životnej úrovne. Kto by sa na to tešil? Ako to majú vydržať? Prečo vlastne dospievať?

……………………………………..

Predchádzajúce riadky poukazujú na varovné signály v rodine, ktorá smeruje do problémov. Poskytujú len náčrt, nie sú vyčerpávajúcou analýzou. Prirodzene, v rôznych rodinách sa to môže prejavovať rôznym spôsobom, nie vždy a všade sa prejavujú tie isté príznaky. Napriek tomu tieto charakteristické črty možno s opakujúcou sa pravidelnosťou pozorovať u problémových tínedžerov a mladých ľudí, ktorí pochádzajú – a toto treba znovu zdôrazniť – zo zjavne normálnych rodín.

James Stenson.

So súhlasom autora spracované z: http://www.parentleadership.com/signs.html

Foto:http://commons.wikimedia.org/wiki/File:Waiting_for_Time_to_Pass.jpg