Aké sú znaky povolania do sekulárneho inštitútu? Viem, že nie som povolaná do manželstva. Ale neviem si predstaviť, že by som mala žiť v kláštore , kde sú prísne pravidlá a každý deň rovnaký. V určitú hodinu určitá práca alebo modlitba, krátky odpočinok popoludní a večer. Na znamenie zvončeka zanecháš, čo práve robíš a ideš robiť to, čo vyžadujú pravidlá. Poslúchaš do najmenších maličkostí a aj v maličkostiach si pýtaš dovolenie. Má to aj svoju krásnu stránku- nemáš starosti. Potrebuješ ponožky, šampón, zošit-dostaneš ,alebo dostaneš peniaze , ideš si kúpiť, donesieš účet a výdavok vrátiš. ....No nie každému to vyhovuje. V sekulárnom inštitúte si za hospodárenie zodpovedná sama, riadiš sa svedomím a dovolenie si pýtaš iba na drahé veci (potrebuješ doma novú mikrovlnku, práčka beznádejne odišla, alebo televízor...). Máš silnú túžbu zasvätiť sa Bohu, cítiš Jeho volanie, ale existujú okolnosti, ktoré Ti bránia zanechať svoj domov alebo prácu. Tvoji rodičia zostrarli a potrebujú opateru. Nemáš súrodencov, ktorí by sa o nich postarali a nechceš ich dať do domova dôchodcov. Niekto z tvojich súrodencov študuje a treba ho podporovať....Ale to Ježišovo volanie ti nedá pokoj....potom je možné, že si povolaná práve na "tretiu cestu". Naša hlavná predstavená , sestra Elisa, ktorá už je vo večnosti, nám pri svojej návšteve porozprávala, ako sa pred pár desaťročiami ocitla na tretej ceste ona. Vyštudovala matematiku a zacítila povolanie nasledovať Ježiša. Bola už profesorkou, keď sa odvážila ísť ku klariskám. Pretože bola maličká a chudá, povedali jej, že nevydrží prísne pôsty a rôzne skutky pokánia ako spať na slamníku na zemi. Že nie je súca. Skúsila to u milosrdných sestier. Tie jej povedali, že so svojou figúrou asi chorého na posteli neotočí a kuchárku nepotrebujú. Inde nepotrebovali intelektuálku...a tak sa to vlieklo bez výsledku. Nakoniec jej uršulínky poradili, že ony síce učiteľky berú, ale pre ňu by bolo lepšie žiť v sekulárnej forme s tou istou špiritualitou. Tam ju prijali, ku matematike pribudlo štúdium jazykov a napokon preložila veľa kníh z taliančiny do svetových jazykov redigovala časopis v troch jazykových verziách pre celý svet. V inom prípade takto "postihlo" povolanie lekárku. O tejto ceste nikdy nepočula. Išla teda tiež do kláštora. V prvom jej nedovolili urobiť si atestáciu (bez ktorej je lekár po určitom čase nepoužiteľný), v druhom prípade jej povedali, aby si medicínu úplne vyhodila z hlavy. Čo však, ak cítila rovnaké povolanie pomáhať chorým na odbornej úrovni a zároveň zasvätiť sa doživotne Pánovi? I pre ňu bola táto cesta riešením. Lebo u Pána neexistuje neriešiteľný problém.