Sedím pri notebooku a premýšľam nad štruktúrou knihy. Usporadúvam fotografie a snažím sa ich rozdeliť podľa tém alebo nejakých iných znakov. Páči sa mi to. Je to zaujímavá práca, najmä preto, že...

Sedím pri notebooku a premýšľam nad štruktúrou knihy. Usporádúvam fotografie a snažím sa ich rozdeliť podľa tém alebo nejakých iných znakov. Páči sa mi to. Je to zaujímavá práca, najmä preto, že...

že ma fotografie a udalosti na nich „poslúchajú“ Môžem si ich premiestňovať kam chcem. Černocha dať pod belocha, alebo  naopak. Vytvoriť biele pozadie, alebo ho zafarbiť do žlta. Napísať citát vo vete, alebo v básni...

 A tak špekulujem, tvorím a smerujem k presne vytýčenému cieľu.

Onedlho budem mať podklady ku knihe, ktorá by mala niečo povedať nielen mne, ale aj iným...

Som akýsi autor a grafik a pod mojimi prstami vďaka technike a konzultáciám s inými, vzniká niečo nové.

No poznám aj iného Grafika. Je viac ako Inžinier či Spisovateľ. Aj teraz sa mi nakúka ponad plece. Je to Autor...

Práve mi prezradil, že rovnako ako ja – aj On o mne píše a tvorí knihu.

Písmená ukladá slov, slová do viet. A nezabúda ani na fotografie.

Na rozdiel odo mňa ich neprehadzuje a nemení.

 Ak sa rozhodne niečo napísať, určite to nevymaže.

Ak k príbehu priloží fotografiu, nevymení ju za inú.

Neprepisuje.

Neexperimentuje.

Tvorí vždy nanovo!

Neopakuje sa.

A ja?

Priznávam. Z času na čas, veľmi ťažko čítam jeho príbehy a čo je „horšie“ vôbec im nerozumiem. Najmä tým „postavám“, ktoré do nich vkladá, keď píše vždy novú a novú kapitolu môjho života.

Nuž čo! Kto sa mu vyrovná!

Je to Autor s veľkým „A“ a  Grafik s veľkým „G“.

Rozumie svojmu remeslu, aj keď ja som z neho „paf.“

A vôbec mu nevadí, že občas sa jeho príbehy dajú čítať iba s hnevom, či so slzami v očiach.

Občas urobím pokus.

Keď sa mi zdá, že zaspal a nič sa nedeje, pokúsim sa vziať do rúk jeho pero. Rýchlo chcem začať čmárať aspoň kúsok príbehu. Samozrejme po svojom. No len čo napíšem prvé písmeno, už príde „páááááác.“ Pacne mi po prstoch a povie:

„Dáš to sem! To je moja práca! Píšem príbeh o láske medzi tebou a Mnou. Ľúbim ťa a viem, čo je pre teba dobré.“

 „No určite,“ myslím si, aj keď to nahlas nepoviem a pustím z ruky pero.

Ten „Autor“, či ako ho môžem nazvať (veľa mien, od tých, ako „Nekonečné Súcno“, „Nazapríčinená Príčina“ cez „Pán,“ „Jezusko“ a pod. ,) si ma znova prestáva všímať a pokračuje v písaní. Nakúkam v duchu (hovorí sa tomu aj v modlitbe) cez jeho plece:

 „Hej, nemohol by si dať z môjho života preč toho človeka...?“ Prihováram sa mu a hneď dodávam aj všetky logické dôvody. Samozrejme svoje. „Vieš, nerozumiem mu. Vždy ma rozčúli. Mám na neho nervy.“

Čakám že to pochopí. Ak je naozaj pravdou to, že ma má rád, tak napíše napríklad to, že sa ten človek odsťahoval na druhý koniec sveta.

Ale kdeže.... Namočí si pero do atramentu a hodí na mňa pohľad: „Neboj sa, som tu, aby som ti pomohol ho milovať, a aby si sa mu naučila aj odpúšťať. A aby si pred ním neutekala.“

Pregúľam očami. Už len to mi chýba. Ani na jedno ani na druhé nemám chuť. Ešte raz sa pozriem ponad jeho plece. Tento krát vidím, ako na čistú stranu lepí fotku. Zamrazí ma. To fakt? Alebo zle vidím?

„To nemyslíš vážne? Vieš kto to je? Ten človek ma sklamal! Podrazil mi nohy! Zradil ma... A ty ho dávaš na ďalšiu stranu knihy?“

Strasiem sa. Už dávno som presvedčila samú seba, že to „individuum“ navždy zmizlo z môjho života. A že urobím všetko preto, aby som ho vymazala zo svojho srdca, spomienok, myšlienok a dokonca aj albumov, či z emailovej pošty...

„Myslím to vážne. Nemôžeš nechať vzťahy len tak. Vzťahmi sa neseká, oni sa musia žiť. Všetko čo nasilu ukončíš, musíš znova otvoriť... Aj keď nie hneď. Každý človek, ktorého ti pošlem, ťa má niečomu naučiť, obdarovať, alebo ti pripomenúť...“

Zapchávam si uši... Presne viem, čo mi má pripomenúť – moju slabosť! Nedokonalosť! 

Dosť!

Už sa mi s ním nechce o tom diskutovať a rýchle zmením zmením tému.

„A keď už píšeš, prosím ťa, napíš tam, že budem dlho zdravá, bohatá, že budem mať veľa skutočných priateľov, že budem mať silu pomáhať iným, že....“

Preruší ma a znova sa zahľadí na mňa. Ja som Autor a nie ty,“ pripomenie mi.

„Viem, ale ak ma máš skutočne rád, tak predsa nechceš, aby som trpela, aby som bola nešťastná, aby som....“

„Nie to nechcem,“ usmeje sa. Odľahlo mi. Zdá sa, že už už ho presvedčím, aby moje dni premenil na prechádzku po ružovej záhrade, alebo...

„Niečo ti ukážem,“ preruší moje myšlienky a zalistuje v knihe o mne.... „Tuto, čítaj!“

Vypleštím oči a slabikujem: „To podstatné a radostné v tvojom živote je napísané medzi riadkami.“

„Prosím? Nerozumiem! Čo to má spoločné s mojim životom, s mojou radosťou?“

„Nič. Iba to, že si sa doteraz naučila čítať iba to, čo je napísané v riadkoch a nie to, čo je skryté medzi nimi.“

„Na dnes už bolo dosť,“ sfúkne plameň sviečky, vezme pero, papier a odchádza. No niečo po jeho slovách ostáva... Ozvena...

Ak príde znova, ak sa vráti. Budem pozerať čo píše.... Ale poprosím ho, aby ma naučil čítať to skryté, čomu nerozumiem.... – to medzi riadkami.

Pane Ježišu, daj mi pochopiť a prijať, že každý človek je pre mňa darom. Že mi ho posielaš nie preto, aby som ho súdila, ale aby som ho milovala a rešpektovala jeho život... Daj mi odvahu nesekať vzťahmi a neposielať „iných ľudí“ ako som ja na koniec sveta... A prosím ťa, nauč ma čítať medzi riadkami, aby som si v pokore čítala posolstvo, ktoré mi cez nich chceš darovať... Amen...

Tento blog dávam vám, ktorí ste v uplynulé dni a hodiny, dobiehali so mnou to, čo som nenačítala... medzi riadkami..