Názov tohto článku je tak trošku prvokantský a na prvý pohľad sa môže zdať, že dosť klamlivý, no dovoľte mi vysvetliť to, na čo som prišla včera večer. 

Každý z nás má istú slabosť, niečo v čom neustále padáme a aj keď si myslíme, že je to definitívne za nami, tak skutočnosť je úplne iná. Mňa táto slabosť znova dostihla.... Už dlho som mala v hlave istú myšlienku, že potrebujem, aby do mňa už niekto vyslovene nahučal. Zdvihol prst, prísne sa na mňa pozrel a prehovoril mi do duše, že robím poriadnu blbosť a mám sa uvedomiť. 

Včera som nad tým rozmýšľala znovu a v tom som si niečo uvedomila. 

Boh nie je ten, kto do mňa nahučí kvôli všetkými hlúpostiam, čo som spravila. Nebude na mňa zazerať ani sa odo mňa nevzdiali a nebude sa mi vyhýbať. On robí presný opak!

Otvára náruč, čaká na mňa s úsmevom a myslím, že aj tak trošku detinsky zvýskne od radosti, keď sa k nemu konečne znovu "prikradnem" na kolenách. ON nás víta s nepredstaviteľnou láskou, ktorá mňa osobne a určite aj Vás všetkých neprestáva šokovať. 

Takže nie, ON nám nedá to čo chceme, dáva ešte lepšie a hoci to nechápeme, ON vie prečo to robí. 

V.