Zamyslime sa a...konajme Výchova dnes je iná, ako bola výchova včera. Nie preto, žeby ľudskí jedinci podstúpili antropologickú mutáciu. Zmenilo sa prostredie a životné tempo v rodine, v škole, ináč sa správajú ľudia na verejnosti. Okrem toho výskumy v pedagogike prinášajú nové metódy, ako na to v zmenených podmienkach. Profesor Fernando Corominas, autor knihy Výchova dnes (v slovenčine vychádza vo vydavateľstve Lúč), sprístupňuje nové myšlienky, ktoré boli rozvinuté vo výskumných pedagogických pracoviskách v rôznych častiach sveta, obzvlášť poznatky v oblasti výskumu citlivých období a vrodených inštinktov. Na rozdiel od teórií, odvolávajúcich sa na J.J. Rousseaua a Johna Deweyho, ktorí kládli na prvé miesto vo výchove úlohu vrodených inštinktov, F. Corominas prízvukuje vplyv rodičov a učiteľov.

Fernando Corominas je prezidentom Európskeho výskumného inštitútu vzdelávania (EIES). Má za sebou vyše tisíc prednášok v pätnástich krajinách Európy, Ázie a Ameriky, publikoval mnoho kníh o podnikaní a výchovných metódach.

V závere každej časti zhŕňa hlavné myšlienky slovami: zamyslime sa a konajme.

Autor sa na širšej ploche zaoberá tzv. citlivými obdobiami. To sú tie etapy, v ktorých je organizmus obzvlášť citlivý na podnety pre rozvoj niektorých funkcií. Vlastne to staré známe – všetko má svoj čas. Je čas začínať s výchovou k poriadku, k domácim povinnostiam, k výučbe cudzích jazykov, k športovaniu. Keď sa tieto obdobia zanedbajú, prepasie sa tá najvhodnejšia príležitosť, keď sa deti najrýchlejšie učia.

Veľkým osviežením je volanie autora po návrate k starým, dobrým cnostiam, na rozdiel od populárnych hodnôt, ktoré môžu mať svoje pozitívne, ale aj negatívne vyjadrenie. Cnosti sú samozrejme úzko prepojené s formáciou vôle. Autor sa opiera o výskumy a tvrdí, že vplyv výchovy je tu trikrát väčší, než vplyv genetických daností, pričom zdôrazňuje práve úlohu rodičov.

Skúsme si taký malý experiment. Spýtajme sa slovenských tínedžerov, či rozumejú, čo sa skrýva za pojmom veľkorysosť, alebo veľkodušnosť. Pravdepodobne len mizivé percento pozná správnu odpoveď. Rovnako ťažké im bude tieto pojmy vysvetľovať.

Ak je cnosť vypestovaný návyk na vedomé a chcené konanie dobra, potom ani neprekvapuje, keď autor ponúka tú hlavnú metódu, ako vychovávať k cnostiam. Treba dospieť k tomu, aby to deti ,,samy tak chceli“. Viesť neúnavne príkladom, láskavosťou. Skoro ako nebotyčná méta, ale pritom jediná, ktorou možno vychovávať v slobode a k slobode.

Tak napríklad tá spomínaná veľkorysosť: ,,nezištný akt vôle, ktorým sa ľudská osoba snaží dať niečo zo seba samej, s cieľom naplniť potrebu druhej osoby, hľadajúc jej dobro“.

Je mnoho situácií, v ktorých možno deti viesť k veľkorysosti, tu je niekoľko príkladov z knihy:

• hrať sa spolu s ostatnými, a vedieť, kedy s hrou skončiť,

• podporovať hry v skupine a nezhŕňať hračky len pre seba,

• pomáhať súrodencom s učením a v ťažkostiach,

• vybrať si horšiu časť zákusku tak, že si to nikto nevšimne,

• byť ochotný dať, požičať svoje veci druhým,

• byť ochotný pomôcť v domácnosti, aj bez toho, aby dieťa o to žiadali.

Kompaktný paperback Fernanda Corominasa, ktorý sa ľahko zmestí aj do väčšieho vrecka. Možno ho prelúskať pri dlhšej ceste vlakom, alebo počas upršaného jesenného víkendu. Rodičom môže pomôcť vydať sa na cestu ,,profesionálnejšieho“ prístupu k výchove detí.

Čítať, rozmýšľať a konať. Zrejme opakovane, v horizonte najbližších osemnásť rokov.

Foto: https://www.luc.sk/

http://www.alameda.edu.es/actividades/tertulias/b4/tertulia.html