Včera som bol na Victory. Pre tých, ktorí nevedia, je to kresťanský festival pre mladých, organizovaný Koinoniou Ján Krstiteľ(nie, toto sa neskloňuje :) ). Z včerajšieho dňa, resp. večera som si odniesol pár veľmi silných dojmov, taký ten druh dojmov, ktoré si nejde nechať pre seba.

Tak si ich teda nenechávam. Vraj netreba byť múdry sám pre seba. Iste, dojmy asi nemajú veľa spoločného s múdrosťou, ale život po Victory bol zrazu celkom fajn, tak snáď sa to ráta.

O čom to teda včera bolo. Podľa môjho odhadu sa asi 300 mladých ľudí zišlo s motiváciou odhaľovať pravú tvár Otca. Ak to znie príliš abstraktne,chvíľku vydržte. Prejde to. 
Tak teda, asi 300 mladých ľudí spievalo, tancovalo, modlilo sa, chválilo, počúvalo príhovory jednotlivých speakerov alebo sa len tešilo, že sú spolu. Dokonalá atmosféra, nákazlivá, nešlo to cítiť sa inak, ako príjemne. 
Témy boli spracované dokonale, naozaj som cítil, že kňazom nejde len o to, povedať svoj názor k veci aleže sú vysporiadaní s otázkou, čo chce touto témou povedať Boh.A povedal. Až mi bolo chvíľami ľúto, že to počúva „len“ 2x300 uší.

Najsilnejšia časť bola z môjho pohľadu posledná téma a následná modlitba. Vtedy sa totiž čosi dialo, čosi, čo som si všímal veľmi reálne a konkrétne, čosi,čo má omnoho väčší dopad na svet, v ktorom žijeme, ako sa na prvý pohľad môže zdať.

Napadá mi moment, ktorým to opíšem asi najlepšie. Počas modlitby chvál som stál úplne vzadu a v peknej, ničím nerušenej atmosfére som si tak na chvíľku vychutnával pohľad na všetkých tých mladých ľudí stojacich predo mnou. „Povstáva nový národ“ , zaznelo. A mne v ušiach ešte čosi, vetička z Biblie: „Veď stvorenie túžobne očakáva,že sa zjavia Boží synovia. “ (Rim 8,19) . Pozrel som sa na tých ľudí ešte raz a vtedy mi to došlo...veď či sa práve to teraz nedeje ? Aby som to ešte trošku zdramatizoval, pridám ďalší môj postreh, síce nie je z Victory, ale práve tam mi takisto zišiel na um. 
Spomenul som si na istý výskum, ktorý robila profesorka Brené Brown a prezentovala ho na jednej zo svojich prednášok na konferenciách TED. Ona totiž skúmala tisíce ľudí z celého sveta, absolvovala stovky osobných rozhovorov, dokonca jej mnohí sami od seba písali svoje životné príbehy, aby ich mohla použiť vo svojom výskume. Chcela odhaliť, prečo dokážu niektorí ľudia zvládať život a problémy s ním spojené lepšie a prečo iní zas nie až tak šťastne. Keď už mala dostatočne veľkú vzorku, rozdelila si všetkých tých ľudí na dve skupiny podľa jednoduchého vzorca: na tých, ktorým sa to darilo a na tých, ktorým nie. Rozhodla sa, že nájde spoločné vlastnosti,ktoré zdieľa každý jeden človek v skupine. Pre mňa bola najviac fascinujúca vlastnosť ( a vlastne všetky ostatné spoločné vlastnosti z kôpok na ňu nadväzovali) táto: ľudia, ktorí dokážu zvládať životné problémy a vyrovnať sa so svojou zraniteľnosťou si uvedomujú svoju hodnotu. Bum...
Dodala ešte jednu krásnu vetu na záver, že ak by si ľudia uvedomovali svoju hodnotu a to,že si zaslúžia dobré veci vo svojom živote, bol by svet hneď krajším miestom pre život. (parafráza)
Ako človek denne čítajúci Bibliu a snažiaci sa aj o jej praktickú aplikáciu v živote si pri rôznych situáciách dokážem rýchlo spomenúť na nejaký ten výrok, ktorý mi práve s niečím súvisí. Aj tu som túto svoju super-schopnosť využil a hneď som si to spojil s výrokom z listu Rimanom, ktorý som tu už spomínal. Že „stvorenie túžobne očakáva, že sa zjavia Boží synovia.“

Vidíte v tom tiež tú paralelu ? Človek, uvedomujúci si a žijúci synovstvo v Bohu, si uvedomuje aj svoju hodnotu na tomto svete. Nežije v nenávisti, v smútku či v závisti, lebo vie, že ho Boh miluje a že mu jeho nebeský otec daroval všetko. (Rim 8, 32). Nedávno som počul takú super definíciu slova „všetko“ , a to : „jednoducho všetko“. Ak vieš, že Ti otec daroval všetko, žiješ vlastne presne to, o čom hovorí aj profesorka Brownová, veríš tomu, že vo svojom živote môžeš zažívať plnosť Božieho požehnania, ktoré je nezávislé od tvojho postavenia vo svete, od tvojich titulov ,tvojich schopností, super-schopností, či naopak, neschopností, žiješ to, že si Božie dieťa a že Ti je darované všetko. Presne takému, aký si. Takého Ťa Boh prijíma, ako prijal Otec svojho márnotratného syna. A dokonca s náručou otvorenou, a dokonca Ti beží naproti.

Čo som teda vlastne na tom včerajšom Victory videl ? Videl som, ako sa asi 300 mladých ľudí rozhoduje žiť presne takýto život. Život v náručí svojho milujúceho Otca,ktorý nevie inak, ako prijať Ťa. Verím, že v tej chvíli sa toho dialo ešte oveľa viac a verím, že ovocie toho všetkého títo ľudia pocítia vo svojom živote, ale čo ma naozaj dojímalo, bolo to, že som na tom mieste videl, ako sa napĺňa túžba celého stvorenia. Prichádzajú Boží synovia, „povstáva nový národ“,za lahodného spevu našej novej hviezdnej speváčky Nikoly :) .
Odchádzal som teda nesmierne fascinovaný z toho obrazu, ktorý sa mi v tom nie veľkom Myslavskom kultúrnom dome naskytol. Aké je to vlastne celé zvláštne. Ľudstvo sa počas celých dejín snaží nastoliť všelijaké dokonalé systémy, dokonalé poriadky,vystupujú dokonalí vodcovia či zavádzame dokonalé slobody, ale to najlepšie, čo môže človek pre tento svet urobiť, je jednoducho...nechať sa milovať. To je to, čo ukázal výskum profesorky Brownovej, to je to, čo hovorí zjavenie apoštola Pavla,pripojím ešte apoštola Jána („my milujeme, pretože on prvý miloval nás“ 1Jn 4,18 ) a včera som mal tú česť zažiť to aj ja. Spolu s 300 ďalšími ľuďmi  Možno sa včera neprepisovali dejiny, ale aj to sú tie nenápadné cestičky, ktorými prichádza Božie Kráľovstvo na svet. Veď to aj Ježiš povedal, že„"Božie kráľovstvo neprichádza tak,že by sa to dalo spozorovať.“. 

Včera prišlo, viem to a bolo to krásne. Vďaka Bohu za to všetko.