Samovražda. Či pokus ňu. Infarkt duše. Akoby sa s nimi vrece roztrhlo.
„Vzorní“ farníci len zalamujú rukami, že aký to bezbožník.
Nie sme to však skôr my, ktorí by sme sa mali biť na prsiach?
To, že si niekto vezme život, je vinou nás všetkých.
Zlyhali sme.
Celá spoločnosť.
Vytvorili sme múry, hradby, technické systémy.
No zbúrali všetko, čo bolo skutočne podstatné.
Technika skrátila vzdialenosti a urýchlila komunikáciu,
ale nevytvorila žiadnu blízkosť.
Prosím, keď budete nabudúce počuť o niekom,
kto už nevládal bojovať ďalej a vzdal to,
neposudzujte ho,
nehovorte, že je zatratený,
nezalamujte rukami a nepohoršujte sa.
Skôr si položte otázku: čo som urobil/a pre to, aby sa tak nestalo?
Nie je normálne, že človek bežne myslí na svoju smrť.
Pokiaľ tak učiní, nekonal pri plnom vedomí, čiže jedna podmienka ťažkého hriechu odpadá.
Nám ostáva veriť, že je už v náručí Božom.
A že mu Boh vynahradí to, v čom sme my zlyhali.
Kedysi sa samovrahom odmietali cirkevné pohreby.
Možno budeme prekvapení, koľkí z nich sú s Pánom.
A možno budeme prekvapení, že nám to tam tak ľahko nepôjde.
Pretože sme sa mali až príliš dobre.
A nevšimli sme si trpiaceho vedľa seba.
Priala by som si byť pri každom, kto sa o to pokúsi.
Nič nehovoriť.
Len ho objať.
A plakať s ním.
A povedať jediné:
Viem, ako sa cítiš.
Viem, že sa to javí ako jediné riešenie, sama som to párkrát zakúsila.
Viem, že si na dne, ale aj tu je s tebou Boh, nepochybujem o tom.
Ale nepovedala by som mu žiadne otrepané frázy o tom,
že to bude hriech, keď to urobí,
že život je krásny,
že nech sa vzchopí.
Lebo keď je v duši prázdno a tma, tieto frázy posunú človeka len bližšie ku koncu...
obrázok: fano