Iba toť nedávno sme išli na promócie našej dcérky do Bratislavy. Po dlhej ceste sme konečne vystúpili z vlaku, na stanici sme si stihli iba zakúpiť lístky na električku, vložiť ich deťom do ruky a už nám išiel prvý spoj ku dcérke.
Dobiehali sme ako poslední. Len čo sa zavreli dvere električky, počujem piskľavý hlas nejakej ženy, ktorá nadáva nášmu najmladšiemu synovi. Neviem, čo sa presne deje, je medzi nami pár ľudí, ale vidím, že náš syn stojí pri strojčeku na štikanie lístkov. Keďže je ticho, neviem posúdiť, čo sa stalo, ale pani pokračuje v káraní nášho syna a svojím vysokým tónom hlasu dáva všetkým na vedomie, čo sa stalo.
"Nepredbiehaj sa, čo si to dovoľuješ?"
Nestačila som sa ani nadýchnuť, keď v tom počujem manžela:
"Pani, nekričte."
Povedal to jasne, ale nie s rozkazom, pokojným tónom.
To ale nemal, lebo dotyčná osoba ešte pokračovala, že je (rozumej, náš syn, ani ho nijako nepomenovala), nevychovaný, keď vidí a si štiká lístok ona, že jej má dať prednosť a netlačiť sa pred ňu.
Uff...chcela som sa jej v momente ospravedlniť asi cez tri hlavy, ktoré si museli vypočuť jej výchovné metódy, ale v tom sa električka pohla, a pretože sme stáli na zadných kolesách, mocne nami mykla a predo mnou začal padať jeden mladý muž dozadu. Keďže mal v obidvoch rukách kufre, nedržal sa ničoho stabilného a na zachytenie sa nejakého oporného bodu, už nebol čas...V tom som ho mocne uchopila za predlaktie ľavej ruky a zabránila som mu takmer istému pádu vzad na schodíky a do dverí električky.. Pozrel na mňa s údivom - museli sme spoločne udržať balans, a ešte chvíľu trvalo, aby sa jeho telo nepodvolilo voľnému pádu odhodenej zemskej príťažlivosti, lebo autobus "vyberal" zákrutu. Jediným istým a pevným bodom v tej chvíli bola moja ruka, ktorá zvierala jeho zápästie ako obruč, zatiaľ čo druhou rukou som sa pevne držala madla. Keď už nebezpečie pádu pominulo, lebo električka už bola na rovnej ceste, aj moje zovretie jeho ruky povolilo, vtedy mi tento muž poďakoval. Dobre vedel, čo by si odniesla jeho chrbtica, ale ja som mu stačila iba povedať, že nič sa nestalo...
Hoci toto všetko trvalo iba chvíľu, bol to medzník, ktorý oddelil situáciu s naším synom na ticho. A mne už nepripadalo až také automatické sa ospravedlňovať, keď som ani dobre nevedela, za čo...
...Tá pani si víťazoslávne sadla kúsok pred nás do sedadla, a dívala sa do okna. Hlavu držala dostatočne vysoko, aby sme dobre videli, kto je pánom situácie...My sme si všetci štyria sadli "do päťky", na posledné sedadlá a v tichosti som sa pýtala syna, prečo tá pani po ňom tak škriekala, lebo to bol ten pravý výraz. Povedal, že nič jej neurobil, iba nevedel, že si chce označiť ešte pár lístkov, čo držala v ruke a po jej prvom lístku vtlačil do strojčeka on ten svoj. Vôbec nevedel, aký krik sa v tej chvíli spustí, iba sa nevinne prizeral všetkému, čo nasledovalo...Uvedomila som si, že tá dotyčná dáma nemusela dávať nášmu synovi žiadnu výchovnú lekciu, lebo jej vôbec neodpapuľoval, a vlastne, neurobil ani nič zlého. Ale v kútiku srdca som bola hrdá na manžela, že dokázal s prehľadom zareagovať a tým zabrániť ešte väčšiemu útoku na bezbranné dieťa, lebo ako vravím, jej slovný útok bol ako strely vypustené z guľometu...Pre nášho syna bolo v tej chvíli veľmi podstatné vedieť, že tam nebol sám, že sa ho mal kto zastať...
Všetci ostatní boli, samozrejme, ticho...Jedni možno pre to, že boli zamyslení, ďalším bolo nepríjemné zastarať sa do problému iného, alebo boli otupení z tej páľavy, čo sálala zvonku, a mozog dostával iba impulz: Napi sa! A možno tiež ani nevedeli, čo sa v skutočnosti stalo, a možno sú svedkami takýchto situácií každý deň...
Začala som uvažovať, čo všetko nás v tomto hlavnom meste ešte čaká, keď privítanie bolo také nevľúdne...
Z myšlienok ma vyrušil môj manžel a povedal mi, nech zavoláme dcérke,a upresníme si prestupovanie z jednej dopravnej linky do druhej. Po krátkom rozhovore som ukladala mobil do kabely a v tom pristúpila ku mne jedna spolucestujúca a povedala mi, že nám neodporúča ísť až na konečnú, ako mi radila dcérka, lebo sa budeme musieť dlho vracať dozadu, ale že nech vystúpime teraz s ňou, vraj nám potom už stačí len prejsť cez cestu, a hneď nám povedala ešte okrem toho "nášho" spoja ešte jeden ďalší, ktorý chodí každú chvíľku...
"Nebojte sa, na Šípovú ulicu prídete veľmi rýchlo a ľahko..."
Poďakovala som tentokrát ja jej a veľmi srdečne sme sa spolu rozlúčili na zastávke autobusu, ktorú nám tak veľmi priateľsky ukázala...
Ani nie do pol minúty nám išiel ten ohlásený spoj a ja som mala možnosť na okamih rozmýšľať nad tým, čo sme v tejto krátkej chvíli prežili...
Že Pán nás nenechal samých a bdie nad nami. Že nám poslal anjela, keď sa mi zdalo, že sa do mojej duše usádza smútok...
Ukázal mi, aké bohatstvá srdca vlastníme v našich hrudiach.
Jedno, pichľavé ako bodľačie, ktoré mohlo iba v danej situácii povedať: "Chlapče, počkaj chvíľočku, ešte som neskončila".
A druhé, ovinuté voňavými ružami, ktoré sa rozdáva bez vyzvania na pomoc, lebo cíti, že sme neznámi pocestní, ktorým môže a chce pomôcť...
Lebo z plnosti srdca hovoria ústa...
Hľa, mikrosvet v električke.
Myslíte si, že je iný, ako vo veľkom makrosvete?
Ja si to veruže nemyslím. Ale jedno viem isto: Vždy zvíťazí Dobro nad Zlom. A nehovorím dnes o rozprávke. Ale o Ježišovi v našich srdciach. Lebo On tam skutočne prebýva (až dokiaľ Ho svojím hriechom z neho nevyženieme), a dáva sa spoznať cez naše slová a skutky...
Vy ste Ho ešte nevideli? Potom nie je na vine On, ale my všetci, ktorí Mu bránime v tom, aby vyžaroval svoje Svetlo z nás, aby osvecoval tmu neveriacim, blúdiacim, tápajúcim, slepým...
obrázok: Google
