Skutočný príbeh. Udalosti v Iraku mi pripomenuli zážitky z detstva, počas vojny.

Klobúk, po  neúspešnom pokuse o vyčistenie mi sestra darovala.  Už som sa z neho nevedela tak tešiť. Toľko nešťastia, žiaľu a smútku sa s ním spájalo! Okrem toho,  keď som si ho nasadila,   mi padal   na nos a nemala som  k nemu  kabelku.

Moja pozornosť sa sústreďovala na tetu, ktorá k nám prišla s rovnako starou dcérou ako som bola ja, s  Gitkou. Ešte väčšiu pozornosť im venoval otecko a to ma postavilo do pozície ohrozenia.

Gitka spí s tetou a s oteckom v ich izbe, ja ostávam  sama a stále čakám, že  ma mamička  príde ochrániť a zbaví  ma strachu z tmy.

Gitku  teta češe tak, že má hlávku sklonenú v tetinom lone, mňa  kmáše hrebeňom po stojačky.  Ak protestujem, nasledujú prudké postrkovania a buchnáty do chrbta. Plač je tlmený tetinou rukou na mojich ústach.

Gitka mi berie hračky, a aj o klobúk bojujeme, kým  mi ho teta nevezme a ma sním nevybije. Časom som si uvedomila, že si musím dávať pozor, ak nechcem dostávať bitky a mať zapchávané ústa -  musím všetko  nechať a dovoliť Gitke. Ani so svojím psíkom Bobim  nemám dovolené sa hrať.  Bobi je priviazaný v búde, lebo sa ho Gitka bojí.

Už nepočujem svoje meno vyslovované  milo a  s láskou, už  som len okrikovaná . S bolesťou sledujem, ako si teta berie Gitku do lona, objíma a bozkáva ju a jej meno vyslovuje s nehou a  láskavo, bez  nevrlosti. 

Mamičkina posteľ je prázdna. Márne by som sa snažila hľadať jej ramená. Otecko keď príde z roboty, viac pozornosti venuje tete, na  mňa  mu ostáva málo času. To, ako to  so mnou vyzerá celé dni, nemá ani tušenia.

Gitka dostáva od tety zákusky nádherne žlté, s červeným lekvárom, so šľahačkou a čokoládou. Moje  okraje koláča  sú pripálené, bez krému, bez lekváru. Nezaslúžila som  si iné, lebo som umrndžaná, stále sa vypytujem: "kde je moja mamička", neposlúcham, lebo nechcem opustiť miesto pri mamičkinej posteli, lebo čakám, že ma ochráni od kmásania vlasov, buchnátov  a prudkého postrkovania, že ma pohladí po hlávke a pobozká na čelo.  

Prezrádzajú ma vyhasnuté,   smutné oči, ktoré si všimnú súrodenci a  susedia.

Na ich argumenty,  tetu s Gitkou otecko pošle  preč. Mňa si zoberie k sebe sestra Elka.

(1943)  Ráno nás zobudili  silné výbuchy.  Elka rýchle vzbudila deti, synovcov Tibora a Ľuda (o 1 a 2 roky mladší  odo mňa) a utekali sme   modliac sa cestou, do pivnice.  Za chvíľu sa pivnica zaplnila susedmi, aj zo vzdialenejších častí ulice, lebo prišli o dom pri bombardovaní.

Na druhý deň si prišiel pre mňa otecko aj s novou vychovávateľkou.  Dlho som atmosféru domova nevychutnávala, lebo aj tu sa ozývali výbuchy, čoraz silnejšie a čoraz bližšie nášho domu, tak sme sa sťahovali do pivnice, ktorá sa za chvíľu zaplnila susedmi, ktorí pivnice nemali.

Napriek tomu, že som s klobúkom už zažila toľko nepliech, nosila som ho stále so sebou aj s plyšovým psíkom. V pivnici sa stal pobavením, niektorí si ho dávali na hlavu a tak komicky, že aj v tejto situácii strachu zaznel smiech. Dlho netrval, lebo sa otvárali dvere na pivnici a prišli vojaci. Niekoľkí sa ešte zmestili medzi nás, tak, že deti si dospelí zobrali na kolená. Sedeli sme v kruhu, v strede bol krížik a zapálená sviečka a všetci sme sa modlili. Aj vojaci sa pridali, hoci nehovorili našou rečou, situácia im bola jasná.  Jeden z vojakov  rozdelil nám deťom čokoládu a mňa si zobral na kolená, hladkal ma po hlave a pobozkal na čelo. Doma mal takú istú dcérku. Dojatiu sa nevyhol ani otecko, ktorý práve prišiel medzi nás a i keď to vyzeralo, že bude musieť sedieť v strede, ľudia sa potlačili a otecko sedel vedľa mňa. Bol prekvapený, že som sa hneď nepýtala do jeho náručia. Vojakova čokoláda a pozornosti si ma získali a boli náhradou za prežité obdobie.

Napriek vojne, zvukov bombardovania a výbuchov mín, som bola šťastná, že ma niekto hladkal po vlasoch a bozkal na čelo ako to robila mamička. Nie, žeby ma otecko nemal rád. On však bol viac zamestnaný starostlivosťou o mňa, ako o prejavovanie nehy.

P.s.: Každá vojna je zlá. To, čo sa teraz deje v Iraku a na Ukrajine nemôže byť ľahostajné nikomu. Tí, ktorí majú „klobúk na nose“ nevidia, lebo nechcú vidieť čo spôsobujú brutálne činy na ľudstve -  „vidia len po nos“.

Obr.: google