Asi by úvaha skôr patrila na stránku Maminy, ale myslím, že aj tatkovia vychovávajú a dievča tu bude iba náhodou hlavnou postavou.

Dávno je tomu. Kolegyňou mi bola mama  neďaleko bývajúcej susedky Michalky , ktorá má dnes už stredoškolákov a vtedy bola prváčka. Ako zdravotníčky sme mali často sobotné, nedeľné, nočné a v období dovoleniek aj celovíkendové služby. Miška bola veľmi citlivá dušička a keď unavená mamka prišla domov, pomáhala jej z kabáta, vyzúvala topánky a starostlivo priniesla papuče a postavila na kávu. Kávovary boli vo vývoji a varné kanvice ešte neboli. Mamičke to dobre padlo, ale už horšie, ak bola tá dvadsaťštvorka a dievčatko sa pustilo upratovať. Samé! Všetko zo skriní, šaty, bielizeň i hračky putovali von a potom sa naspäť uložili. Nevídano krásne usporiadané. Síce nie všetko bolo na svojom mieste,ale na komode či televízore, stoličke, kreslách by ste srdiečko do prachu prstom nenakreslili.

Raz sa mamka vrátila skôr. Bolo jej nevoľno, išla som s ňou a doslužby sme poslali inú ochotnú dvojicu. Dievčatko ťahalo vysavač, skladalo ho, a potom malo namierené do kuchyne poumývať riady po raňajkách svojich bratov.....

Mamku Paťu schytil hnev: "Čo do všetkého ňúraš, chceš spadnúť a rozbiť si nos? Čo si nepozeráš rozprávky, do školy už máš všetko hotové?"

"Mamka, keď ja ti tak veľmi chcem pomôcť.....ľúbim ťa!!!!"

"Nechaj to a choď sa hrať!"- zavelila mamka a naša debata pri káve pokračovala tým, že som jej dohovárala: "Paťa, nerob to! Buď rada, že sa decko samo púšťa do roboty. Ak ju teraz budeš od toho hnať, v štnástich, keď ju budeš potrebovať, sa ti vykašle...." "Ako vieš?"

"Nuž príklad nemáš ďaleko, sedí pri tebe. Ja som sa musela len učiť a hrať, sestra takisto a potom sa stalo, že keď sa blížila sobota, vždy sme zdrhli na nejaké podujatie v škole, na turistiku a mamka sa plahočila sama. Variť sme sa naučili až po promóciách, žehliť nainternáte v rôznej kvalite a piecť až ke´d už mama nevládala.

Mamka ma napokon poslúchla. Z dcérky sa stala mladá žena do voza i do koča a radosť k nim vojsť do bytu, ako je tam útulne, ja to volám, že každá maličkosť spieva....Nuž a beda švagrinkám! Aj páni bratia si založili rodiny a ak by to chceli mať doma pekné a útulné ako u Paťky, bývajú z toho zbytočné zvady.

Mylím, že porekadlo : "práca šľachtí človeka" bude platiť aj vo štvrtom tisícročí, ak sa nedostatkom ekologického citu a pohodlnosťou nezničíme už v treťom. Takže radšej začiatky, ako na obrázku!.----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------*********-----