Rastislav Dluhý

Rímski biskupi a vesmír

2013-07-24T06:05:42Z

Pápež Benedikt XVI. hovorí prostredníctvom video-pripojenia s astronautmi, ktorí sú na Medzinárodnej vesmírnej stanici. (21. máj, 2011)

Pápež Pavol VI sleduje v Castelgandolfe pristátie na mesiaci. (21, júl, 1969)

Bono z U2 o teológii tela Jána Pavla II.?

2013-06-28T11:47:11Z

Bono z U2 o Teológii tela Jána Pavla II.

Spieva Bono z U2 o Teológii tela Jána Pavla II?

Predčasom sa Christofer West stretol s frontmanom známej írskej kapely U2, Bonom. West s nadšením hovorí o tomto stretnutí, kde Bonovi podaroval svoju knihu Teológia tela pre začiatočníkov. West vidí v jednej z Bonových novších piesní "Window in the skies" stopu teológie tela Jána Pavla II.

Odkedy som ich prvýkrát uvidel na MTV 1983 (vo videu k Novému roku), všímal som si ich kariéru s veľkým záujmom. Ich hudba prúdi v mojej krvi a vraví hlboko do mojej duše. Dosť nekonvenčná viera tejto hudobnej skupiny v Krista je dobre známa. Ich piesne využívajú biblické obrazy. Myslím, že dlho predtým ako som prišiel k mojej vlastnej viere, ten "duch" v ich hudbe ma priťahoval a asi mi aj istým spôsobom pomohol otvoriť sa Kristovi.

Jednou z mnohých vecí, ktorú Bono - spevák tejto skupiny - presadzuje, je boj proti šíreniu AIDS-u v Afrike. Mnoho rokov som si myslel, že Bona bude veľmi zaujímať myšlienka "vykúpenia sexuality", o ktorej hovorí Ján Pavol II. v jeho Teológii tela ako o prostriedku, ktorým sa možno dostať až do jadra krízy AIDS-u. Na jeseň roku 2005 počas stretnutia, ktoré vyzeralo akoby zorganizované samotným Jánom Pavlom II. z neba, mal som príležitosť stráviť spolu s Bonom nejaký čas a predstaviť mu pápežovo učenie. Podaroval som mu výtlačok mojej knihy "Teológia tela pre začiatočníkov" a mali sme spolu veľmi živý rozhovor o Biblii, sexe, vykúpení a Katolíckej cirkvi.

Skočme teraz až na koniec decembra 2006. Kamarát mi zavolá a povie: "Už si počul o tej novej piesni od U2? Volá sa "Window in the skies" ("Okno v nebesiach") Nebudeš tomu veriť!" Vyťukal som názov do Googlu a s úžasom počúval. Je to pieseň o tom, ako Kristovo zmŕtvychvstanie môže vykúpiť sexuálne vzťahy. V refréne sa opakujú radostné slová: "Nevidíš, čo spravila láska? Nevidíš, čo spravila láska a čo robí so mnou?" Tu je veľmi približný preklad slov piesne:

Okno v nebesiach (približný preklad)

Pieseň http://www.youtube.com/watch?v=VwrASNj-xSw

Putá sú uvolnené
guľky zanechali zbraň
Horúčava slnka
nás podrží, keď nám chýba oheň

Zákon bol vyvrátený
Kameň odvalený
Zrno pustilo korene
Všetky dlhy sú odstránené,

Nevidíš, čo urobila láska
Nevidíš, čo urobila láska
Nevidíš, čo urobila láska
Čo robí mne.

Láska robí zvláštnych nepriateľov
Spôsobuje lásku, keď láska môže potešiť
Odhalenú dušu
Nenávisť zrazila na kolená

Nebo nad nami
Môžeme dosiahnuť z našej postele
Ak ma pustíš do svojho srdca
A von z mojej hlavy

Nevidíš, čo urobila láska
Nevidíš, čo urobila láska
Nevidíš, čo urobila láska
Čo robí mne

Nehanbím sa, nie, ó nie

Nevidíš, čo urobila láska
Nevidíš, čo urobila láska
Nevidíš, čo urobila láska
čo robí so mnou

Ja viem, že som ťa zranil a spôsobil tvoj plač
Spáchal všetko okrem vraždy, a teba so mnou
Ale láska nechala okno v nebi
a o láske ja básnim. (lásku ospevujem)

Nevidíš, čo urobila láska každému zlomenému srdcu
Nevidíš, čo urobila láska každému plačúcemu srdcu
Láska nechala okno v nebesiach
A lásku ja ospevujem.

V medzihre Bono opakuje tú radosť, ktorá bola v raji - a ktorá je aj jednou z hlavných tém učenia Jána Pavla II. - keď spieva: "Nehanbím sa, nie, ó nie!" Potom sa priznáva, ako v mnohých veciach zranil svoju ženu (Bono je ženatý so svojou niekdajšou školskou láskou takmer 25 rokov) a vraví: „No láska zanechala okno v nebesiach, a lásku ospevujem.“ Ku koncu pesničky ponúka nádej „každému zlomenému srdcu, ktoré plače – láska zanechala okno v nebesiach.“

Čítal si teda, Bono niečo o teológie tela? Možno. Alebo možno, ako sám Ján Pavol II. zdôrazňoval, sú to jednoducho pravdy, ktoré sa ozývajú v každom ľudskom srdci.

Chistofer West

Kniha Christophera Westa v slovenčine:

http://www.kumran.sk/radostna-zvest-sexe-manzelstve-p-6483.html

Celebrita, alebo celebrant?

2013-04-26T10:36:27Z

Celebrita, alebo celebrant?

Celebrity poznáme všetci. Väčšinou sú to ľudia zo šoubiznisu. Celebritou sa človek stane len vtedy, keď sa o ňom píše, keď sa zjaví na obrázkoch a plagátoch, filmoch. Celebrita je „človek oslavovaný.“ Naopak, celebrant je človek „sláviaci niekoho.“ Väčšinou voláme kňazov, ktorí majú omšu, že oni sú cez omšu hlavní „celebranti,“ čiže tí, ktorí nás vedú v oslave Boha. V oboch prípadoch, u celebrity, aj u celebranta, tu ide o kult. Kult osoby. Oslavovaná je osoba, alebo Osoba. Venujem čas, priestor, obdiv, záujem, alebo dokonca oddanosť, nejakej osobe, alebo Osobe. V kresťanstve je jasné, že Boh od človeka nechce odrobinku pozornosti, chvíľočku úvahy, nejakú tú zbožnú myšlienočku. On chce, aby ho človek miloval z celého srdca, mysle, duše a zo všetkých síl. Nepríde vám to ako akési násilné uzurpovanie si celého nášho života? Môže sa to zdať, ale zdanie klame. Táto priam požiadavka smerovaná k nám je o našom šťastí, alebo ako to Biblia často hovorí o našej „blaženosti.“ Zdržiavať sa v zóne, kde je prítomná tá najväčšia Osobnosť, ktorá zo seba vyžaruje len lásku, dobrotu a nehu, je premieňajúca skutočnosť. On nás „nepotrebuje“ k svojmu šťastiu, ale my jeho áno.

Za posledné mesiace sa trochu viac venujem štúdiu žurnalistiky. Mal som možnosť toho počuť a zažiť veľmi veľa. Uvedomujem si, že je tu pred nami isté nebezpečenstvo. Niekedy môžeme klásť príliš veľký dôraz na výzor, prejav, štylizáciu, formu, imidž. Vizážisti si napríklad dávajú záležať, aby sme na fotografiách vyzerali dobre. Takéto fotografie majú určitú silu a vedia vzbudiť dojem silnej, zdravej, zrelej, dobrej osobnosti, rodiny, firmy, dokonca ja kresťanského spoločenstva. Avšak zdanie opäť môže klamať.

Mali sme nedávno na katedre žurnalistiky v Ružomberku, prednášku od vedúcej katedry masmediálnej komunikácie z Karlovej univerzity, pani Kollmanovej. Hovorila o tom ako média zobrazujú súkromie českých politikov. Nikoho z nás neprekvapil údaj o tom, že Karel Gott a Helena Vondráčková sú v Čechách takzvaným „áčkovými“ celebritami. Mňa prekvapilo a šokovalo to, čo som sa dozvedel o Mirekovi Topolánkovi, ktorí sa ako kandidát na senátora nechal v r. 1996 vyfotografovať s celou svojou rodinou na billbord, ktorý mal komunikovať hlavne toto: „Tu je silná, šťastná a zomknutá rodina podporujúca vášho lídra.“ V skutočnosti však politik Topolánek nemal až taký harmonický rodinný život a neskôr sa ukázalo, že má mimomanželský vzťah. Mirekovi Topolánkovi sa však vtedy podarilo voličov nachytať na vidinu silnej a fungujúcej rodiny. Priznám sa, že ma až pri srdci zabolelo, keď som počul príbeh Jiřího Paroubka. Ten si uvedomil, že mu krásna žena po boku môže pomôcť vyhrať voľby. Z jeho manželky Zuzany, s ktorou žil Paroubek 30 rokov, si bulvárni novinári už dlho robili posmech. Poukazovali často na to, že nie je pekná. Paroubek sa teda rozhodol dať veci na správnu mieru. Tím profesionálnych vizážistov z nej urobil dámu, ktorú potom odfotografovali. Paroubek novinárom nakázal uverejňovať len tieto nové fotografie, čo novinári samozrejme využili vo svoj prospech, keď v novinách uverejnili fotografie pred a po „zázračnej premene“ Paroubkovej manželky. Priznám sa, že sa mi to počúvalo ťažko.

Je túžba stať sa slávnym, zlá, zvrátená a chorá? Vôbec nie! Je to dobrá a svätá túžba. Ježiš hovoril veľa o sláve, rovnako aj apoštoli. Bola to však iná sláva o akú sa snaží väčšina celebrít. Nie povrchná, taká na oko, alebo na pár mesiacov, či rokov. Človek tu nie je pre slávu podobnú krátko žiariacemu meteoritu. Sme tu pre večnú slávu. Paradoxne sa človek stáva slávnym tým, že oslavuje Boha, ktorý jediný je hoden všetkej slávy, úcty a poklony. V jeho prítomnosti a vo vzťahu s ním sa stávame podobný jemu, dobrému, milujúcemu a slávnemu. On chce, aby sme zažiarili. Aby sme povstali z toho čo nás robíme „neslávnymi.“ V knihe proroka Izaiáša k nám Boh hovorí: „Povstaň! Zažiar!“ Sme tu pre to, aby sme boli odrazom jeho slávy. Chce, aby populuška nebola celý život pri peci so zadzou na tvári. Chce, aby sme jeho slávy v nás a na nás zo dňa na deň viac a nie menej! Každým dňom nás chce Duch premieňať na čoraz slávnejší obraz Boha! To je Boží plán! Boh chce, aby celá jeho rodina zažiarila jeho slávou. Boh je slnko a my ako mesiac, alebo zrkadlo máme byť odrazom jeho žiary. Je v nás predsa Kristus, ktorý je našou nádejou na budúc slávu (1 Kol 1, 27). Žijeme však aby sme urobili Boha slávnym nie seba. On sa postará, aby sme zažiarili. Niekedy možno máme problém ako Salieri, dvorný hudobník Jozefa II., ktorý závidel Mozartovi slávu. Raz sa Salieri modlil: „Bože, da,j aby som ťa oslávil svojou hudbou, ale aby som oslávil aj seba, daj nech som nesmrteľný.“ Snaha urobiť sa slávnym však vždy skončí trpko.

Často uvažujem, že skutočnými hrdinami, skutočne slávnymi ľuďmi, ktorých sláva sa nesie storočiami, boli ľuďmi, ktorým nezáležalo na svojom postavení a zviditeľnení. To Boh ich zviditeľnil. Boli to ľudia, ktorým sláva nemohla ublížiť, lebo celú svoju pozornosť upreli na slávu Boha. Keď si prečítate 11 kapitolu listu Hebrejom, máte tam zoznam ľudí, ktorých sa Boh rozhodol naveky osláviť. Navždy sa bude o nich hovoriť, až do konca sveta. Boli to často ľudia, ktorí žili zabudnutí kdesi na púšti, ale urobili niečo, čo malo večné dôsledky, ich skutky majú vplyv aj na nás.

Nakoniec chcem spomenúť Ježišovu matku Máriu. Fascinujem ma to, že najpokornejší človek na zemi povie: „Od tejto chvíle blahoslavenou ma budú nazývať všetky pokolenia.“ To ako keby ste povedali: „Všetci budú o mne vedieť. Nielen teraz, ale v celých dejinách. Budú poznať môj príbeh a moju veľkosť, lebo veľké veci vo mne urobil Najmocnejší.“

Takže túžba po sláve nie je zlá, skazená a hriešna. Avšak je to iná sláva, krajšia, plnšia, sláva, ktorú si nevyrobíme sami, ale ktorú prijímame od toho, ktorý ju ma od prirodzenosti. Hriechom sme stratili Božiu slávu, ale Vykupiteľ nám ju dáva naspäť. Zažiarme teda. Oslávme ho a on oslávi nás!

Liturgia, hudba a vesmír

2013-04-07T14:28:08Z

Liturgia, hudba a vesmír – Joseph Ratzinger

„Rád by som spomenul krásnu úvahu Mahatmu Gándiho, ktorú som našiel nedávno v kalendári. Gándhi hovorí o troch prostrediach vo vesmíre a o tom, ako každé z týchto prostredí poskytuje priestor pre určitý druh existencie. Ryby žijú v mori a sú ticho. Zvieratá žijúce na zemi kričia a vydávajú hlučné zvuky. Avšak vtáctvo, ktorého životným prostredím sú nebesá, spieva. Ticho je vlastné moru, krik zemi a spev nebesám. Ľudských bytostí sa týkajú všetky tieto prostredia. Ľudia v sebe nesú hĺbku mora, ťažobu zeme aj nebeské výšky. Z tohto dôvodu majú všetky tieto vlastnosti, ticho, krik aj spev. Rád by som ešte dodal, že pre dnešných ľudí bez transcendencie ostáva iba rozmer kriku. Je to preto, že títo ľudia chcú mať dočinenia iba so zemou a tiež preto, že sa snažia urobiť z nebeských výšin a morských hlbín svoju zem. Skutočná liturgia, liturgia spoločenstva svätých vracia ľuďom celok. Učí ich znovu tichu a spevu. Otvára ich na hlbiny mora a učí ich aj lietať, čo je zasa vlastnosťou anjelskej existencie. Liturgia pomáha piesni, ktorá je v ľuďoch hlboko pochovaná, aby znova zaznela a tým pozdvihuje ich srdcia. Mohli by sme to povedať aj naopak: Pravú liturgiu poznáme podľa toho, že nás oslobodzuje od obyčajného života a bežných činností a opäť nám vracia hĺbky a výšky, ticho a pieseň. Človek pozná pravú liturgiu podľa toho, že ma kozmický rozmer, nie len rozmer skupinový. Liturgia, to je spev s anjelmi. Je to tiež ticho, ticho spojené s tichom očakávajúcich hlbín vesmíru. Takýmto spôsobom liturgia vykupuje svet.“

Prameň: Joseph Ratzinger, A new song for the Lord. s. 160

Športovo oblečený kardinál sa stretol s pápežom

2013-04-03T12:05:50Z

Pápež si pomýlil kardinála Louis Antonio Tagle, arcibiskupa Manily a najmladšieho z kardinálov s jedným z bohoslovcom.

55 ročný kardinál Tagle sa vo výťahu domu sv. Marty náhodou stretol s pápežom. Pápež si myslel, že to je bohoslovec, keďže kardinál mal na sebe sveter a nemal reverendu. Keď si všimol, že kardinál sa hanbí, že nemá na sebe reverendu, pápež František pohotovo povedal: „Vyzeráš ako športovec! Páči sa mi to! O tomto stretnutí povedal arcibiskup Manily ázijskej tlačovej agentúre UCANews.

Prameň: http://gosc.pl/doc/1508942.Papiez-wzial-kardynala-za-kleryka

Foto : http://www.rappler.com/world/new-pope/23823-pope-francis-tagle-high-hopes-for-ph

Charizmatik Bergolio

2013-03-27T07:40:16Z

Kapucín Cantalamessa, jezuita Bergoglio a iní charizmatici :)

Ďalší ekumenický pápež

2013-03-20T11:32:14Z

Ďalší ekumenický pápež

Už len za posledných pár dní nový slová, gestá a skutky pápeža Františka naznačujú, že so sebou prináša čerstvý vzduch!

Pápež František je veľmi naklonený charizmatickej obnove a evanjelizácii. Na jednom stretnutí vtedajší arcibiskup Buenos Aires poprosil skupinu evanjelikálnych pastorov, aby sa nad ním pomodlili spolu s P. Ranierom Cantalamessom, ktorý počas modlitby stál hneď vedľa neho. Kardinál Bergoglio sa mnoho rokov veľmi angažoval v každoročnom podujatí dialógu medzi katolíkmi a turíčnikmi (Encuentros Fraternos entre Católicos y Evangélicos en el Espiritu Santo). Pápež František má ekumenizmus v srdci.

Prameň: http://www.renewalministries.net/wordpress/?p=387

Semienka viery DVD

2013-03-18T09:47:16Z

http://www.kumran.sk/dvd-semienka-viery-p-17024.html

Pápež František na omši s mladými

2013-03-15T05:50:11Z

NO Comment :)

Teším sa

http://www.youtube.com/watch?feature=player_embedded&v=RwS9umpEkvs#

George Weigel o Benediktovi XVI. a o konkláve

2013-03-13T13:19:39Z

Veľmi odporúčam

http://www.postoy.sk/george_weigel_o_benediktovi_kurii__cirkvi_a_konklave

Ako rozmýšľa Benedikt XVI.

2013-02-12T14:44:56Z

Výborná vec

http://komentare.sme.sk/c/6699510/ako-rozmyslal-benedikt.html

Viera a spoločnosť

2013-02-09T18:53:00Z

Veľmi hodnotná vec

http://www.sme.sk/c/6696005/vecer-pod-lampou-aky-je-vztah-medzi-vierou-a-spolocnostou.html

Národ pokrstených?

2013-01-13T13:11:57Z

Národ pokrstených

Opäť máme príležitosť zamyslieť sa nad zmyslom krstu. Takmer každý, kto sa rozhodol prečítať tento môj článok je pokrstený.

Krst je bránou k autentickému kresťanskému životu,
k možnosti žiť takýto život. Bez krstu ostávame pred bránou týchto
možností.

Krst poukazuje na základ kresťanstva. Kresťanstvo nie je len o tom,
že sa máme stať dobrými ľuďmi. Nejde tu v prvom rade ani o to, že
máme robiť v živote tie správne veci. Veď dobrým človekom môže
byť aj neveriaci človek, alebo človek, ktorý vyznáva iné náboženstvo
(napr. hinduizmus alebo islam). To samozrejme neznamená, že ako
kresťania nechceme byť dobrými ľuďmi, alebo že nám je jedno, či
konáme správne. Naše dobré konanie má byť plodom a výsledkom
nášho spojenia s Kristom.

Vo vnútri

Kresťan je človek naštepený na Krista. Človek napojený
na dynamizmus života Svätej Trojice. Krstom sa stávam členom
Kristovho mystického tela. Krstom sa dostávam dovnútra. Je to viac
než len „nasledovanie“ Kristovho príkladu. Krst nás vovádza do
rodiny, do spoločenstva Otca, Syna a Ducha Svätého.

Vždy, keď sa prežehnávam, pripomínam si svoju krstnú identitu.
Moja modlitba nie je mojou snahou „zvonku“ sa prihovárať Bohu.
Moja modlitba je „v Bohu“. Keďže od krstu som „v Kristovi“, mám
podiel aj ja na jeho Duchu Svätom. Modlím sa k Otcovi, ktorý je už aj
mojim otcom.

Krst je darom. Je milosťou, lebo ho prijímame bez akejkoľvek
zásluhy. Je milosťou, lebo ho prijímame ako hriešnici. Keď si to
uvedomíme, ostaneme ohromení. Možno sme žili s presvedčením,
že keď urobíme takú, alebo inú dobrú vec, zaslúžime si Božiu lásku
a jeho dary. Krst hovorí o opaku, je tu pre všetkých, pre hriešnikov,
ktorí si tento dar nezasluhujú. Veď Boh dáva slnečné dni dobrým aj
zlým. Krst je dôkazom, že to on si vyvolil nás, nie my jeho. On nás
už dávno predbehol. Krst je v prvom rade znakom Božej voľby a
Božieho dobrotivého rozhodnutia, nie môjho rozhodnutia. Preto nás
krst očisťuje od hriechov a ospravodlivuje nás.

Vstup do nového sveta

Každý z nás sa narodil do hlboko dysfunkčného sveta. Je
to svet, ktorého všetky dejinné epochy sú poznačené krutosťou,
zlobou, nespravodlivosťou a často aj sebectvom a strachom. Takto
zasiahnutými dejinami sa vytvorila určitá „znečistená atmosféra“,
ktorá má vplyv na všetky naše myšlienky a rozhodnutia.

Približujeme sa realite dedičného hriechu. My sme si tento
porušený stav nevybrali. Narodili sme sa do neho. Je to tak od
začiatku nášho života. Vdychujeme ho a máme akoby v krvi a vo
všetkých bunkách. Minule som počul jeden príklad na ilustrovanie
dedičného hriechu. Predstavte si dieťa, ktoré sa narodí mame
závislej na heroíne. Dieťa sa narodí so závislosťou svojej mamy.
Neviníme ho však z toho, že sa narodí s touto závislosťou, ale rovnako
nepopierame, že takú závislosť má. Podobne je to aj s deťmi, ktoré
sa narodili do rodín, ktoré vykazujú mnohé poruchy. Niekedy je
tam problém s násilím, niekedy so sexuálnym zneužívaním, alebo
alkoholizmom. Dieťa, ktoré vyrastá v takejto rodine, je poznačené
celou tou atmosférou. Je to jediné, čo to dieťa pozná. Nikto z rodiny
nedokáže tomu dieťaťu pomôcť, pretože všetci majú ten istý problém.
Iba pomoc zvonku, akýsi zásah niekoho, kto do tejto konkrétnej
rodiny nepatrí, dokáže dieťa zachrániť z týchto problémov. Napríklad
iba medicínska pomoc zvonku môže dieťaťu pomôcť dostať sa zo
závislosti na heroíne.

Krst je sviatostnou chvíľou, keď nás Duch Svätý akoby vytiahne
z tohto sveta po páde a vtiahne do nového sveta, do sveta Trojice.
Deje sa to nie pre náš výkon, bezhriešnosť a špeciálne zásluhy. Je to
milosť. Dieťa sa akoby znovu narodí. Krst, to je narodenie z Ducha,
narodenie „zhora“. Krst nás zachraňuje (prináša spásu). Zachraňuje
nás zo stavu „porúch“. Cirkev hovorí o pokrstenom človeku, že
je „novým stvorením“. Je to začiatok skutočného autentického života.

Vyjadrenia krstu

Ostatné sviatosti sú už len špecifikáciou toho podstatného, čo sa v nás
odohrá v krste. Eucharistia je duchovným pokrmom. Tento pokrm
nepodávame nepokrstenému, lebo aký zmysel má kŕmenie človeka,
ktorý je duchovne mŕtvy? Takýto duchovný pokrm je pre duchovne
živých. Sviatosť zmierenia nám zasa prinavracia „stratený život“,
ktorý sme kedysi v sebe mali a ktorý sme stratili nejakým ťažkým
previnením. Sviatosť birmovania posilňuje život, ktorý sme už dostali
pri krste. Sviatosť manželstva a kňazstva sú sviatosťami povolania
a misie. Život nie je len o biologickom prežití. Je aj o tom, že svoju
životnú energiu usmerňujeme na naplnenie cieľa a poslania. Aj
v duchovnej oblasti smerujeme svoj duchovný život na duchovný cieľ,
preto tu je manželstvo a kňazstvo. Je to konkrétny prejav duchovného
života.

Hlas z Otcovho domu

Z neba bolo počuť hlas, ty si môj milovaný syn. Tento hlas zaznieva ori každom krste Vďaka milosti ho smeme vnímať znova a znova. Aj dnes.

Vyspievať príbeh

2013-01-09T15:40:25Z

Veľmi ma oslovil úvod novej, pripravovanej knihy od Scotta Hahna o Novom zákone a sv. omši privých kresťanov.

"Stará legenda zachytáva príbeh svätého Romana Sladkopevca, skladateľa homílií v hymnovej podobe zo 6. storočia.

Roman (Romanus) sa narodil v Sýrii a bol úctivým dieťaťom, ktoré milovalo Pánov dom. Už veľmi skoro vstúpil do služby Cirkvi. Najprv len zapaľoval lampy a pripravoval bohoslužobné kadidlo, no neskôr išiel do školy v Bejrúte, kde ho vysvätili za diakona.

Romanus bol študentom s dobrými známkami, pretože si uňho učitelia všimli úprimnú snahu. Bol horlivý a táto horlivosť mu umožnila robiť dobré veci napriek jeho priemerným schopnostiam. Po troch rokoch v Bejrúte ďalej slúžil Cirkvi v hlavnom meste ríše v Konštantínopole.

Bol dostatočne skromný na to, aby si uvedomoval svoje nedostatky a prijal ich. Za svoj osobný prívlastok si dokonca vybral slovo „prostý“. Túžil však oslavovať Boha tak, ako to robili lepší speváci spomedzi diakonov. Hudba bola totiž veľmi dôležitou súčasťou bohoslužby, najmä vo východných Cirkvách, a Romana bolelo, že hudobná kvalita jeho bohoslužieb bola oveľa nižšia ako u jeho kolegov.

Modlil sa, aby mu Boh udelil prostredníctvom milosti to, čo chýbalo jeho talentu a hudobnému vzdelaniu. Jednej noci počas modlitby zaspal a vo sne ho navštívila Panna Mária. Podala mu zvitok a vyzvala ho: „Vezmi si tento zvitok a zjedz ho.“ Urobil, ako mu povedala. Potom sa prebudil a hneď vedel, čo musí urobiť.

Obliekol sa a utekal do kostola. Vyšiel na kazateľnicu a začal spievať kázeň o Ježišovom narodení. Pieseň, ktorú spieval, je dnes považovaná za jeho veľdielo spomedzi vyše tisícky veršovaných homílií (kontakiónov), ktoré v ďalších rokoch zložil. Aj keď odvtedy ubehlo už 1500 rokov, počas veľkých Cirkevných slávností sa naďalej spievajú.

Aj bežný čitateľ si môže všimnúť podobnosť zjavenia svätému Romanovi s trópom mystickej literatúry, konkrétne s archetypálnym stretnutím proroka Ezechiela s anjelom (Ez 2,9-3,4)..."

Možno každý z nás potrebuje rovnako ako Sv. Roman, stretnutie s Božím slovom, ktoré sa rozhorí a rozospieva nás. Vtedy bude čas liturgie, omše, alebo chvál časom, kedy budeme túžiť vyspievať to čo sa v nás deje. Bude to nová pieseň. Bude to dôstojné a správne.

Prameň : Nový zákon a sv. omša prvých kresťanov. Kniha vyjde v USA v v máji 2013

Keď sa veda s vierou priatelí

2013-01-05T10:21:49Z

Keď sa veda s vierou priatelí

Úvaha na slávnosť Zjavenia Pána

V očiach mnohých ľudí sú veda a viery nepriateľmi. Vzájomne sa vylučujú. Sú teda dvoma totálne nekompatibilnými postojmi. Sú takí, čo náboženstvo považujú za mocnosť, ktorej sa po mnoho storočí darilo zakazovať vede hovoriť. Často uvádzaným príkladom je kauza Galileo. Viera je považovaná v najlepšom prípade za primitívnu vedu, za akýsi pokus vysvetliť nadprirodzené javy. Je vraj najvyšší čas, aby sa náboženstvo spratalo z cesty triumfálne pochodujúcim vedám.

Slávnosť Zjavenia Pána, alebo Návštevy mudrcov, nám ponúka príležitosť znovu sa zamyslieť nad vzťahom medzi vedou a Kristom, vedou a vierou. Vieme že v starovekom Babylone a v civilizáciách na východ od Svätej zeme bola dobre rozvinutá kultúra astronómie a pozorovania hviezd. Mudrci, alebo mágovia, boli reprezentantmi tejto kultúry. V noci pozorovali hviezdy a skúmali polohu a vzdialenosti medzi hviezdami. Biblia nám hovorí, že to robili aj preto, aby zachytili Božie znamenia. Tu sa viera a veda spájajú.

Vrcholom príbehu je moment, keď sa mudrci klaňajú Ježišovi Kristovi. Toto je obraz správneho vzťahu medzi vedou a vierou. Nejde tu iba o to, aby sa veda klaňala Bohu, ale skôr o to, aby veda ponúkla viere to najlepšie čo má. Veda môže ponúknuť to najlepšie pôvodcovi celého vesmíru.

Pozrime sa na niektoré fakty, ktoré sú často v debate o viere a vede prehliadnuté. Moderné fyzikálne vedy ako napr. chémia, astronómia a fyziológia, sa vyvinuli z kresťanského svetonázoru. Nie je to náhoda. Tieto vedy vznikli na základe dvoch predpokladov: svet nie je Boh a stvorenie je zrozumiteľné (stvorené rozumne).

Ak by sme považovali vesmír za boha, ostal by niečím tajomným, niečím, čo nemá zmyslel spoznávať, analyzovať a experimentovať, lebo sa vymyká nášmu chápaniu (niektoré formy animizmu, panteizmu, mysticizmu). Svet teda skôr obdivujme, alebo dokonca až adorujme. Ak som však presvedčený, že vesmír nie je bohom, môžem ho podrobiť kritickej analýze.

Druhým predpokladom existencie akejkoľvek serióznej vedy je presvedčenie, že vesmír je zrozumiteľný (pochopiteľný). Má určitú základnú štruktúru. Einstein hovoril o komplikovanej matematike, ktorá sa vzťahuje na všetky rozmery materiálneho sveta. Na makroskopickú, ale aj mikroskopickú realitu. Na čokoľvek sa vedci zamerajú, nachádzajú obdivuhodnú matematickú komplexnosť.

Tieto obidva postoje a presvedčenia sú zakorenené v dogme o stvorení. Dogma hovorí, že svet bol Bohom stvorený, nie je teda Bohom. Svet bol inteligentne (rozumne) naplánovaný (navrhnutý) a stvorený. Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo Boh, všetko bolo stvorené skrze neho. To znamená, že svet bol stvorený premyslene, rozumne. Preto je zrozumiteľný, má určitú formu.

Keď spojíme tieto dve tvrdenia, že svet nie je bohom a že vesmír je spoznateľný a zrozumiteľný, vzniká tu priestor pre vedu. Náboženstvo za týmito tvrdeniami stojí. Preto nie je nepriateľom vedy.

Je mýtom, že moderná veda vznikla po náročnom boji s náboženstvom. Vraj veda zo seba konečne striasla otrocké okovy náboženstva. Tento mýtus však nemá oporu v dôkazoch. Práve naopak. Pascal, Descartes, Newton, Koperník, každý z nich bol seriózne veriaci človek. Títo vedci dokonca aj písali o vzťahu medzi vierou a vedou. Nikto z nich nevidel nejaký rozpor medzi spôsobom akým robili výskumy a spôsobom, ktorým sa Bohu klaňali.

Možno viete, že otcom genetiky je rakúsky kňaz Gregor Mendel. Belgický kňaz Georges Lemaître zasa ako prvý sformuloval teóriu Veľkého tresku, teóriu pôvodu vesmíru, ktorú dnes prijíma takmer každý fyzik. Dnešní fyzici uznávajú, že Otec Georges Lemaître mal pravdu. Ten tvrdil, že vesmír vznikol asi pred 40 miliardami rokov explóziou, ktorú dnes nazývame Veľký tresk. Vtedy vznikol čas, priestor a hmota.

Dobre teda. Všetko vzniklo výbuchom. Ale prečo a ako? Čo zapríčinilo výbuch. Ak všetko materiálne vzniklo týmto výbuchom, kto spôsobil výbuch? Musela to byť nemateriálna, nepriestorová, bezčasová príčina. Takže čas, priestor a hmota vznikli na základe duchovnej príčiny. To je tvrdenie katolíckej teológie. Boh je večný, nemateriálny, nezaberá priestor. Nebo a Boh však majú vplyv na tento materiálny svet. Svet ducha nie je merateľným svetom, ktorý ma rozmery nášho materiálneho sveta. Je to duchovným nadprirodzeným svetom.

Veda má svoju autonómiu a aj svoje obmedzenia. Nemôžeme od nej očakávať, že nám bude vysvetľovať to, čo jej metódy nedokážu zachytiť a spracovať. Cirkev zasa nechce diktovať astronómom a fyzikom, aké metódy výskumu majú používať. Cirkev skôr pozýva vedu, aby všetky zistenia a objavy položila k nohám stvoriteľa, ktorý je pôvodcom pravdy, poriadku a harmónie.

Mudrci z biblického príbehu naznačujú, že každý pravdovo múdry človek dokáže zložiť dary pred malého Ježiša. Cirkev tiež spoznala v dejinách, že skutočne skúmajúci ľudia sú priťahovaní Kristom. Prekonajme teda starý a nepodložený mýtus o zápase medzi vierou a vedou. Viera si veľmi váži vedu. Náboženstvo je zasa prameň a cieľ každej serióznej vedy.

Povzbudenie od biskupov zo Synody o novej evanjelizácii

2012-12-19T07:10:47Z

Povzbudenie od biskupov zo Synody o novej evanjelizácii

Ponúkame Vám niekoľko povzbudivých video-rozhovorov s niektorými biskupmi, ktorí sa zúčastnili na Synode o novej evanjelizácii v Ríme, v októbri.

Generálny relátor Synody o novej evanjelizácii, kardinál Wuerl - o nádeji v novej evanjelizácii

http://www.youtube.com/watch?v=ZwCR7dokYtM&feature=youtu.be

Viedenský kardinál Christoph Schönborn – o výzvach novej evanjelizácie

http://www.calvary.sk/video.php?dir=evanjelizacne&video=111#watch

J. Ex. Julian Fernando, biskup z Badulla, zo Sri Lanky – o spolupráci s laikmi pri novej evanjelizácii

2012 - koniec sveta?

2012-11-21T08:34:12Z

Páter Cantalamessa k apokalyptickým správam v médiách

Kazateľ Pápežského domu páter Raniero Cantalamessa v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas reagoval na informácie o konci sveta, ktoré v posledných dňoch prinášajú médiá v súvislosti s blížiacim sa 21. decembrom 2012. Tento deň je v mayskom kalendári označovaný za koniec jedného cyklu. Ako povedal, takáto koncepcia vyvolávajúca obavy však nemá nič spoločné s kresťanskou víziou veľkej nádeje, čo vo svojom nedeľnom príhovore potvrdil aj Benedikt XVI. „Je zaujímavé, že Ježiš hovorí, že v danom okamihu, keď príde, nazvime to ,koniec sveta‘, o tom nebudú vedieť ani nebeskí anjeli, a napriek tomu sa pravidelne objavujú proroci alebo veštci, ktorí oznamujú, a to dokonca s presným dátumom – koniec sveta,“ tvrdí kapucínsky páter Cantalamessa. Ako ďalej vysvetľuje, vízia, ktorú ponúka Kristus sa však podstatne líši od tej ateisticko- prírodovedeckej, podľa ktorej svet nemá Stvoriteľa, nemá zmysel, a keď sa vyčerpajú všetky chemické a fyzikálne procesy, skončí vo večnom mraze alebo v kozmickom požiari: „Kľúčové posolstvo týchto eschatologických tém však spočíva v extrémnej nádeji. Hovorí nám, že smerujeme k ,Tomu‘, ktorý sa s nami stretáva, ktorý k nám každý deň prichádza v Eucharistii. Takže akoby sme sa mohli báť ,Toho‘, kto je už naším spoločníkom na ceste?“ Rovnako aj slovo ,apokalypsa‘, ktoré mnohí často považujú za synonymum katastrofy, má úplne iný význam: „Apokálypsis znamená v gréčtine jednoducho ,zjavenie‘ a v názve Jánovej knihy malo ísť o zjavenie nie presného dátumu či historického termínu, ako sa často interpretuje, ale prorockého jazyka, ktorý vynesie na svetlo kľúčové princípy, ktoré sa stali základom vývoja príbehu: sily zla, ktoré budú stále bojovať proti silám dobra, ale víťazstvo na konci bude patriť Baránkovi. Toto je podstatný význam apokalypsy. No vplyvom jazyka, ktorý hovorí o padajúcich hviezdach, ohni, ktorý zostúpi na zem, sa slovo apokalypsa spája – ako v mnohých filmoch – vždy s katastrofickými príbehmi prekračujúcimi ľudskú predstavivosť.“

Ľudia majú tendenciu neustále vyvolávať koniec sveta. Pápežský kazateľ však ozrejmuje tento pojem nasledovne: „Keď dnes hovoríme o konci sveta, hovoríme o ňom vo všeobecnej rovine, teda o absolútnom konci, po ktorom je iba večnosť. Predkovia, predovšetkým v Biblii, hovorili v relatívnych pojmoch, a tak sa v Biblii často hovorí nie o konci sveta, ale o konci jedného sveta.“ Podľa neho tu ide o symbolickosť, aby ľudia považovali katastrofy, veľké udalosti za pozvanie nelipnúť na tejto zemi, ako to pripomenul aj Benedikt XVI.
„Bolo by bláznovstvom znepokojovať sa nad tým, kedy bude koniec sveta, pretože pre kohokoľvek z nás môže nastať koniec sveta dnes alebo zajtra, keďže smrť znamená pre každého jedinca koniec tohto sveta. Je tu teda silná požiadavka, ktorá, žiaľ, ako dobre vieme, neznie dobre našim ušiam, a je pozvaním, ktoré Ježiš vyslovil, keď povedal: ,Bdejte‘. Ak by sme mali presný čas, kedy by každý z nás vedel, že musí zomrieť, začalo by sa odpočítavanie, ktoré by znamenalo vrchol úzkosti. Teda Boh urobil dobre, že zatajil tak hodinu nášho konca, ako aj konca sveta,“ dodal páter Cantalamessa. – mf –

Zdroj: Vatikánsky rozhlas

Keď spieva Boh

2012-10-16T11:53:39Z

Piesne s Bohom v prvej osobe

Viem aké silné sú pre mňa piesne, v ktorých spieva Boh. Spevák mu len požičia svoj hlas. Je to v prípade takých piesní ako I am the bread of life (Ja som chlieb života) of Johna Michaela Talbota, alebo v prípade piesne Come to me (Príď ku mne) od Bethel church. Som rád, že som našiel úvahu jedného liturgistu, ktorý sa zamýšľa nad takými piesňami v liturgii. Myslím, že je to veľmi dobrý pohľad.

Odpoveď Kristovho legionára otca Edwarda McNamaru, profesora liturgie na Univerzite Reginy apostolorum.

Ot.: Mám otázku týkajúcu sa používania hudby v liturgii. Jeden kňaz povedal, že by sme nemali spievať piesne, v ktorých vystupujeme ako Boh v prvej osobe: „Ja, Boh mora a neba, počul som nárek svojho ľudu...“ alebo „Som chlebom života...“ Aká je norma? Robil som si malý prieskum, ale nemohol som nájsť odpoveď. - D. E. San Jose, California

Odp.: Napriek rozšírenému názoru, že takéto piesne by sa nemali spievať, v skutočnosti neexistuje žiadna norma, ktorá by ich vyslovene zakazovala.

Niektorí ľudia tvrdia, že texty takýchto hymien nie sú súčasťou katolíckej liturgickej tradície. Je to opodstatnený argument, keďže takéto piesne pribudli do katolíckeho repertoáru pomerne nedávno. Nie je to však veľmi silný argument, pretože samotná prax zaraďovania hymnov do omše sa zaviedla až po Druhom vatikánskom koncile, čiže ich tradícia nemohla byť veľmi dlhá.

Je pravda, že v niektorých kultúrach veriaci počas trvania omše hymny spievali. Tieto hymny však boli vzhľadom k omši len okrajové a neboli do nej začlenené. Okrem liturgie hodín katolíci pred Druhým vatikánskym koncilom hymny spievali najmä ako súčasť ľudovej zbožnosti a nie počas omše.

Tiež je dôležité vedieť, že aj dnes sa tieto hymny považujú za náhrady za spievané oficiálne texty, ako sú úvodná antifóna a antifóna ku svätému prijímaniu. Model štyroch hymnov, ktorý je bežný v súčasných omšiach, sa vyvinul, pretože hudobné verzie týchto oficiálnych textov v jazykoch iných ako latinčina prakticky neexistovali a možnosť používať jestvujúce gregoriánske chorály sa nevyužívala.

V posledných rokoch začalo hneď niekoľko skladateľov písať hudbu k patričným omšovým textom vo svojich rodných jazykoch. Ostáva nám len dúfať, že táto činnosť sa bude naďalej rozvíjať a napokon nahradí model štyroch piesní.

Vráťme sa ale k otázke o textoch, ktoré používajú Boha v prvej osobe. Aby sme dospeli k odpovedi, myslím, že by sme sa nateraz mali zdržať diskusií o hudobnej kvalite týchto hymnov, ktorá sa pohybuje na škále od obstojnej až k veľmi nízkej.

Je zrejmé, že si nikto v skutočnosti nemyslí, že keď spieva tieto piesne, hovorí ako Boh. Sú si vedomí, že je to z Písma a že dané posolstvo je adresované zároveň s ostatnými aj im. Texty založené na Písme určite patria do katolíckej tradície a cirkevných odporúčaní pre hymny.

Povedal by som, že otázku ich oprávnenosti a vhodnosti môžeme okresať na otázku, či vychádzajú z tradičných a oficiálnych liturgických prameňov.

Občas nájdeme piesne, v ktorých zbor alebo veriaci spievajú či recitujú texty, v ktorých Boh hovorí v prvej osobe. Ako príklad môžeme uviesť výčitky z Veľkého piatku: „Ľud môj, čo som vám urobil? Ako som vás zarmútil? Odpovedzte! ... Na púšti som vás kŕmil mannou a vy ste sa na mňa obrátili bičom a palicou. Ľud môj...“

Antifóny k prijímaniu niekedy používajú texty v prvej osobe, aj keď do nich väčšinou vkladajú slová ako „hovorí Pán“, čo odstráni pochybnosti o tom, kto hovorí. V pondelok prvého pôstneho týždňa sa napríklad spieva: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili, hovorí Pán. Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta.“

Niekedy sa však tento dodatok vynechá, napríklad v antifóne k svätému prijímaniu na druhú pôstnu nedeľu: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie.“ A na Kvetnú nedeľu: „Otče môj, ak ma tento kalich nemôže minúť a musím ho piť, nech sa stane tvoja vôľa.“ A vo štvrtok po druhej veľkonočnej nedeli: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“

Repertoár gregoriánskych chorálov tiež obsahuje niekoľko príkladov skladieb, kde Boh hovorí v prvej osobe. Napríklad Aleluja na sviatok Najsvätejšieho srdca: „Tollite iugum meum... (Vezmite na seba moje jarmo)“ je vybraná z pasáže Mt 11,29. Obetná antifóna z tohto sviatku: „Improperium expectavit cor meum... (Potupa mi zlomila srdce)“ je textom Žalmu 69,21, no liturgia ho vkladá do úst Najsvätejšieho srdca.

Na záver zhrňme, že nové skladby, ktoré by stotožňovali speváka s Bohom, pravdepodobne povedú k omylu voči doktríne a nemali by sa preto používať.

Ak však skladba pozostáva z biblických textov alebo je úzko spätá s biblickým kontextom a nehrozí nebezpečenstvo konfliktu s doktrínou, myslím, že jej použitie sa nemôže z princípu zakázať. Je potrebné jednotlivo preskúmať každú pieseň a posúdiť ju na základe doktrinálnych, literárnych a hudobných kritérií.

COME TO ME http://www.youtube.com/watch?v=sY0Vz8fvIhE

I AM THE BREAD OF LIFE http://www.youtube.com/watch?v=aUUM_BervTo

Viac o logu Roka viery

2012-10-13T10:37:25Z

Viac o logu Roku viery

Vatikánskym symbolom, alebo logom Roku viery je obraz lode, ktorá predstavuje Cirkev. Stožiar plavidla je kríž s nadutými plachtami, ktoré vytvárajú monogram Krista (IHS). V pozadí je slnko ilustrujúce Eucharistiu. Logo je plné symboliky a významu. Napomôže nám správne vnímať Rok viery.

Božie slovo je obrazom a podobou Otca. Jeden žije v druhom. Sú neoddeliteľní od Ducha Svätého. To je význam písmen „IHS,“ ktoré vytvárajú plachty lode. Sú to prvé tri písmená gréckeho mena Ježiš, ktoré sú od najrannejších kresťanských čias používané ak monogram Svätého mena Ježiš. Tri písmená tiež naznačujú Trojicu Osôb.

A čo loď? Všetci sme už počuli o „Petrovej bárke.“ Tento obraz používame v spojitosti s Cirkvou, ktorú ako loď kormidluje Kristus a jeho zástupca na zemi. Bárka je loď, ktorá má väčšinou 3 sťažne. Je to obraz Noemovho korábu, ktorý zachránil ľudí pred potopou. Loď je ženského rodu, tak ako Cirkev. Vo východnej tradícii sa aj Panna Mária niekedy nazýva „loďou pre všetkých spasených.“ Loď sa uberá na východ, k vzkrieseniu.

Loď nachádzame aj v Písme. Ježiš kázal z Petrovej loďky, aby ho počulo viac ľudí. Na loďke vidíme Ježiša spať uprostred búrky. Ježiš na loďke posilňuje vieru učeníkov.

Aj laná na loďke majú svoj symbolický význam. Povrazy ktoré sú spájajú vrchný stožiar s palubou sú zbory prorokov, mučeníkov a apoštolov. Rebrík vedúci k vrchu sťažňa je rebríkom do neba. Drevo stožiara a tiež drevo lode ako takej predstavuje drevo kríža, tak ako strom života v raji.

Rok viery je príležitosťou uvedomelejšie putovať smerom k vzkrieseniu. Putovať v ochrannom prostredí Cirkvi. Podobne ako apoštoli budeme potrebovať Ježišovo uistenie, že je s nami. Denne budeme otvorení na takéto uistenie.

Ježiš síce nepotrebuje loďku, lebo on dokáže kráčať aj po mori, avšak kvôli nám nasadol do lode a ostáva v nej s nami. Loď je tu kvôli nám, aby nás bezpečne doplavila do prístavu, keď nastane náš čas.

Pápež "Áno"

2012-10-12T19:31:32Z

Afirmatívna ortodoxia: Z „Doktora nie“ sa stáva „Pápež áno“

Ak je Benedikt XVI. naozaj kultúrnym bojovníkom, robí to veľmi prefíkane. Za posledných sedem rokov často prešiel do útoku, aj keď ľudia z jeho strany očakávali vehementnú obranu. Počas svojho nedávneho nájazdu na Mexiko sa napríklad vyhýbal akýmkoľvek priamym zmienkam o potratoch či homosexuálnych manželstvách, aj keď je Mexiko jednou z prvých jurisdikcií Latinskej Ameriky, ktorá ich uzákonila.

Z kardinála Josepha Ratzingera, veľkého „Doktora nie“ Katolíckej cirkvi počas štvrťstoročného panovania na pozícii doktrínového cára, sa v skutočnosti vykľul pápež tzv. „afirmatívnej ortodoxie“. Afirmatívna ortodoxia je jedným z prístupov k cirkevnému učeniu, ktorý prizvukuje katolícke „áno“, čiže zdôrazňuje veci, ktoré katolícka viera podporuje a potvrdzuje, a nie tie, ktorým oponuje a ktoré odsudzuje.

Rétorika Benedikta XVI., či už v predvolebnej kampani alebo v Ríme, by sa len ťažko dala opísať ako rázna a tvrdá. Väčšinou je mierna, v základe pozitívna a vychádza skôr z ústredných kresťanských zásad a koncepcií, než súčasných otázok.

Pápežovo najpodrobnejšie vysvetlenie svojej afirmatívnej ortodoxie sa objavilo v roku 2006 v rozhovore s nemeckými novinármi tesne po návšteve španielskej Valencie z príležitosti Svetového stretnutia rodín. Prognostici očakávali surovú otvorenú konfrontáciu so socialistickým premiérom Josém Luisom Rodríguezom Zapaterom, stelesnením radikálneho sekularizmu. Benedikt XVI. však hovoril pozitívne a pred viac než miliónom zhromaždených vyhlásil: „Kresťanská viera a etika nemá lásku zadusiť, ale má ju ozdraviť, posilniť a oslobodiť.“

Reportéri si od pápeža žiadali vysvetlenie jeho prístupu, ktoré zaznamenalo nemecké rádio Deutsche Welle:

O: Pred mesiacom ste boli vo Valencii. Pozornému poslucháčovi neuniklo, že ste vôbec nevyslovili slová „homosexuálne manželstvo“ a nerozprávali ste o potratoch alebo antikoncepcii. Máte asi v úmysle chodiť po svete hlásať vieru, a nie vystupovať ako „apoštol morálky“. Čo k tomu môžete povedať?

Benedikt XVI.: Áno, je to tak. V skutočnosti som mal len dve príležitosti hovoriť, vyhradili mi dvadsať minút, a keď máte tak málo času, nemôžete sa venovať všetkému, čo spadá do kategórie „nie“. Najprv musíte vedieť, čo naozaj chcete. Kresťanstvo a katolicizmus nie je zbierkou zákazov – je pozitívnou alternatívou. Je veľmi dôležité znova sa na ňu pozrieť, pretože táto myšlienka sa dnes takmer úplne vytratila. Počuli sme už toľko o zákazoch, že prichádza čas povedať: ponúkame pozitívne myšlienky... Mali by sme pouvažovať nad tým, že nie Cirkev vymyslela, že muž a žena sú stvorení jeden pre druhého, aby mohlo ľudstvo prežiť, ale že to vedia všetky kultúry. Čo sa týka potratov, nespadajú pod šieste prikázanie, ale pod piate: „Nezabiješ!“ Musíme to brať ako samozrejmosť a vždy zdôrazňovať, že ľudskou osobou sa stávame v maternici a ľudskou osobou zostávame až do posledného vydýchnutia. … No všetko je to jasnejšie, ak to poviete pozitívnym spôsobom.

Tento vzorec – vytrvalá obrana katolíckej ortodoxie spojená s odhodlaním sformulovať ju v čo najpozitívnejšej tónine – pretkáva učenie Benedikta XVI. ako červená niť, najmä v jeho troch encyklikách.