Cyril Šebo

85 rokov Opus Dei

2013-10-06T13:18:27Z

,,Dan Brown nám spravil reklamu“, hovorí v tomto aktuálnom rozhovore Jean Phillippe Huet, regionálny vikár Opus Dei pre Českú republiku a Slovensko. ,,Tá kniha (Da Vinciho kód) je podvod, s Opus Dei nemá nič spoločné. Ale paradoxom je, že na jej základe sa o Dielo začalo zaujímať dosť ľudí a mnohí z nich chodia na prednášky a duchovné cvičenia k nám. Bola to zlá reklama, ale napokon z nej vyšlo niečo dobré.“

A čo teda členov Opus Dei odlišuje od „iných“ katolíkov? Odpovedajú v inom rozhovore slovenskí veriaci z Opus Dei .,,Napríklad to, že chodia každý deň na omšu. Zúčastňujú sa na duchovných cvičeniach či prednáškach – vedú mimoriadne intenzívny duchovný život.“ A práve to je podľa ich názoru jeden z dôvodov, pre ktorý sa dokonca aj mnohí katolíci pozerajú na Opus Dei cez prsty. „Mnohí nechápu, na čo si takto komplikujeme život. Iní to zas vnímajú tak, že Dielo od nás veľa vyžaduje. Ale to nie je o nárokoch organizácie, ale našich vlastných.“

….................................................................................................................................................

Keď sv. Josemaría Escrivá de Balaguer založil v roku 1928 Opus Dei, mal 26 rokov, Božiu milosť a dobrú náladu. Keď sa ho v šesťdesiatych rokoch pýtali svetové denníky na dôvod založenia Diela a kľúčové míľniky v jeho rozvoji, odpovedal nasledovne:

Prečo? Diela, ktoré sa rodia z Božej vôle, nemajú iné vysvetlenie, než Božie prianie využiť ich ako výraz univerzálnej spasiteľnej Božej vôle. Od prvej chvíle bolo Dielo všeobecné, katolícke. Nezrodilo sa preto, aby vyriešilo konkrétne problémy Európy dvadsiatych rokov, ale aby povedalo všetkým mužom a všetkým ženám, všetkých krajín, v akomkoľvek postavení, všetký rás, jazykov, všetkých prostredí, akéhokoľvek stavu, či už slobodným, ženatým, ovdovelým, kňazom, že môžu milovať Boha a slúžiť mu, bez toho, aby prestali žiť so svojou každodennou prácou, svojou rodinou, vo svojich rozmanitých a normálnych spoločenských vzťahoch.

Pýtate sa ma na kľúčové okamihy. Pre mňa je pre Dielo kľúčovým každý okamih, každá chvíľa, keď sa prostredníctvom Opus Dei nejaká duša priblíži k Bohu a stáva sa opravdivejším bratom svojich bratov, ľudí.

Rozhovory, 32

Na otázku aké je poslanie Opus Dei a či ho možno prirovnať k nejakým iným organizáciám odpovedal:

,,Opus Dei chce šíriť medzi ľuďmi všetkých spoločenských vrstiev túžbu po kresťanskej dokonalosti v prostredí sveta. Inými slovami, Opus Dei chce pomáhať ľuďom, ktorí žijú vo svete, bežnému človekovi, človekovi z ulice, viesť plný kresťanský život, bez toho, aby sa nejakým spôsobom menil jeho normálny spôsob života, jeho práca, predstavy a túžby.

Preto je možné povedať, ako som už napísal pred mnohými rokmi, že Opus Dei je staré ako evanjelium a rovnako ako evanjelium aj nové. Pripomíname kresťanom tie nádherné slová, ktoré čítame v knihe Genesis: že Boh stvoril človeka, aby pracoval. Znovu poukazujeme na príklad Ježiša Krista, ktorý po temer celý svoj pozemský život pracoval ako remeselník v jednej dedine. Práca nie je len jednou z najvyšších ľudských hodnôt a prostriedkom, ktorým majú ľudia prispievať k rozvoju spoločnosti. Je to tiež cesta posväcovania.

K akým organizáciám by sme mohli Opus Dei prirovnať? Na túto otázku nie je ľahké odpovedať, pretože ak sa snažíme navzájom porovnávať organizácie s duchovnými cieľmi, hrozí nám, že zostaneme len pri vonkajších rysoch, alebo právnych pojmoch a zabudneme na to najdôležitejšie. Na ducha, ktorý dáva celej práci život a zmysel.

Poviem vám len toľko, že z inštitúcií, ktoré ste uviedli, je Opus Dei veľmi vzdialené rehoľným rádom a sekulárnym inštitútom, a bližšie je inštitúciám, ako je Holy Name Society.

Ako vidíte budúcnosť Opus Dei?

,,Opus Dei je ešte veľmi mladé. Tridsaťdeväť rokov je pre inštitúciu len začiatok. Našou úlohou je spolupracovať so všetkými kresťanmi na veľkom poslaní vydávať svedectvo o Kristovom evanjeliu a pripomínať, že táto radostná zvesť môže vliať nový život do akejkoľvek ľudskej situácie. Práca, ktorá nás čaká, je obrovská. Je to more bez brehov, pretože dokiaľ budú ľudia na zemi, nech sa už technika výroby akokoľvek zdokonalí, budú vždy vykonávať prácu, a tú môžu ponúknuť Bohu, tú môžu posvätiť. S Božou milosťou ich chce Dielo naučiť premieňať túto prácu na službu ľuďom každého stavu, rasy a náboženstva. Keď budú takto slúžiť ľuďom, budú slúžiť Bohu."

Foto: http://www.opusdei.org/

Citované z: http://www.escrivaworks.org/book/conversations.htm

http://style.hnonline.sk/vikend-140/dan-brown-nam-spravil-reklamu-584567

http://style.hnonline.sk/vikend-140/v-kostole-sme-kazdy-den-ale-stale-chodime-aj-na-pivo-584575

Výchova dnes

2013-09-25T18:18:14Z

Fernando Corominas je prezidentom Európskeho výskumného inštitútu vzdelávania (EIES). Má za sebou vyše tisíc prednášok v pätnástich krajinách Európy, Ázie a Ameriky, publikoval mnoho kníh o podnikaní a výchovných metódach.

V závere každej časti zhŕňa hlavné myšlienky slovami: zamyslime sa a konajme.

Autor sa na širšej ploche zaoberá tzv. citlivými obdobiami. To sú tie etapy, v ktorých je organizmus obzvlášť citlivý na podnety pre rozvoj niektorých funkcií. Vlastne to staré známe – všetko má svoj čas. Je čas začínať s výchovou k poriadku, k domácim povinnostiam, k výučbe cudzích jazykov, k športovaniu. Keď sa tieto obdobia zanedbajú, prepasie sa tá najvhodnejšia príležitosť, keď sa deti najrýchlejšie učia.

Veľkým osviežením je volanie autora po návrate k starým, dobrým cnostiam, na rozdiel od populárnych hodnôt, ktoré môžu mať svoje pozitívne, ale aj negatívne vyjadrenie. Cnosti sú samozrejme úzko prepojené s formáciou vôle. Autor sa opiera o výskumy a tvrdí, že vplyv výchovy je tu trikrát väčší, než vplyv genetických daností, pričom zdôrazňuje práve úlohu rodičov.

Skúsme si taký malý experiment. Spýtajme sa slovenských tínedžerov, či rozumejú, čo sa skrýva za pojmom veľkorysosť, alebo veľkodušnosť. Pravdepodobne len mizivé percento pozná správnu odpoveď. Rovnako ťažké im bude tieto pojmy vysvetľovať.

Ak je cnosť vypestovaný návyk na vedomé a chcené konanie dobra, potom ani neprekvapuje, keď autor ponúka tú hlavnú metódu, ako vychovávať k cnostiam. Treba dospieť k tomu, aby to deti ,,samy tak chceli“. Viesť neúnavne príkladom, láskavosťou. Skoro ako nebotyčná méta, ale pritom jediná, ktorou možno vychovávať v slobode a k slobode.

Tak napríklad tá spomínaná veľkorysosť: ,,nezištný akt vôle, ktorým sa ľudská osoba snaží dať niečo zo seba samej, s cieľom naplniť potrebu druhej osoby, hľadajúc jej dobro“.

Je mnoho situácií, v ktorých možno deti viesť k veľkorysosti, tu je niekoľko príkladov z knihy:

hrať sa spolu s ostatnými, a vedieť, kedy s hrou skončiť,
podporovať hry v skupine a nezhŕňať hračky len pre seba,
pomáhať súrodencom s učením a v ťažkostiach,
vybrať si horšiu časť zákusku tak, že si to nikto nevšimne,
byť ochotný dať, požičať svoje veci druhým,
byť ochotný pomôcť v domácnosti, aj bez toho, aby dieťa o to žiadali.

Kompaktný paperback Fernanda Corominasa, ktorý sa ľahko zmestí aj do väčšieho vrecka. Možno ho prelúskať pri dlhšej ceste vlakom, alebo počas upršaného jesenného víkendu. Rodičom môže pomôcť vydať sa na cestu ,,profesionálnejšieho“ prístupu k výchove detí.

Čítať, rozmýšľať a konať. Zrejme opakovane, v horizonte najbližších osemnásť rokov.

Foto: https://www.luc.sk/

http://www.alameda.edu.es/actividades/tertulias/b4/tertulia.html

Intrák v centre Blavy

2013-06-17T13:54:50Z

Dowina je relatívne blízko ku všetkým dôležitým bratislavským univerzitám a najužšiemu centru mesta. Dopravná dostupnosť je veľmi dobrá – 15 minút pešo od železničnej a 20 minút od autobusovej stanice. Samozrejme, využitím MHD sa táto vzdialenosť výrazne skracuje. Trolejbusová zastávka sa nachádza priamo pred vchodom do budovy, autobusová zastávka je vzdialená asi 2 minúty a električková 6 minút pešo.

V študentskom domove je možné chodievať na sväté omše do kaplnky alebo prijať sviatosť zmierenia u niektorého z kňazov z prelatúry Opus Dei, ktorí sú v Dowine dvaja. Cez víkendy sa zvykne chodiť hrávať futbal k Dunaju alebo sa robia iné aktivity, účasť je, samozrejme, podobne ako aj na svätých omšiach, dobrovoľná. Počas roka je možné za symbolický poplatok chodievať na kurzy španielčiny ktoré vedú ľudia zo španielsky hovoriacich krajín. Snahou vedenia študentského domova Dowina je poskytnúť každému študentovi dostatok času a možností na vzdelávanie sa a dosahovanie čo najlepších výsledkov.

Ďalšie informácie na http://dowina.org/

Kríž a Duch Svätý

2013-05-19T06:04:00Z

,,Len vtedy, keď sa človek verný milosti rozhodne postaviť do stredu svojej duše kríž, keď zaprie seba samého z lásky k Bohu a skutočne sa odpúta od sebectva a všetkých falošných ľudských istôt – čiže keď opravdivo žije svoju vieru – vtedy a len vtedy dostane v plnosti veľký oheň, veľké svetlo, veľkú útechu Duch Svätého."

Homília z knihy: ÍSŤ S KRISTOM

Na svete je 1 miliarda 214 miliónov katolíkov

2013-05-13T18:49:15Z

Medziročný nárast počtu katolíkov oproti roku 2010 bol 18 miliónov, teda asi 1,5% za rok. Za posledné tri roky tak počet pokrstených katolíkov vo svete predstavoval 17,5% celosvetovej populácie.

Rozdielny prírastok bol zaznamenaný na jednotlivých kontinentoch. V Afrike to bol nárast o 4,3 %, celkový nárast populácie o 2,3 %.

V Ázii bol nárast katolíkov 2%, pričom celkový nárast populácie o 1,2%.

Na americkom kontinente, ako aj v Európe, sa prírastok katolíkov rovnal celkovému prírastku obyvateľov , 0,3 %.

Počet biskupov vzrástol z 5 104 na 5 132. Pokračoval stabilný nárast kňazov, ktorý sa začal už v roku 2000. K 31. decembru 2011 bolo na svete 413 418 kňazov. Nebol to však homogénny rast – v Afrike +39,5 %, v Ázii +32 %. Na americkom kontinente zostal ten istý počet kňazov, pričom Európa zaznamenala ich pokles o viac než 9%.

Počet stálych diakonov zaznamenáva sústavný nárast – 29 tisíc v roku 2001, na 41 tisíc v roku 2011.

…...........................................................................................................................................

Skoro každý piaty človek na zemeguli je katolík. Plus možno ďalšia miliarda protestantov.

Apoštoli boli dvanásti. Po zoslaní Ducha Svätého obrátili hore nohami celý svet!

Použité zdroje:

http://www.vis.va/vissolr/index.php?vi=all&dl=b75a0904-0729-9db2-0b81-5190d915cbcb&dl_t=text/xml&dl_a=y&ul=1&ev=1

http://www.catholicnewsagency.com/news/vatican-stats-show-continued-growth-in-africa-asia/

Kresťanský materializmus

2013-05-12T08:27:40Z

Pred niekoľkými dňami o tom hovoril aj sv. Pavol:

- veď on dáva všetkým život, dych,

- určil im vymedzený čas a hranice ich bývania, aby hľadali Boha, ak by ho dajako nahmatali a našli,

- lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme.

(Sk 17, 15. 22 - 18, 1)

Svätý Josemaría Escrivá, zakladateľ Opus Dei, dokonca použil výraz ,,kresťanský materializmus", vo svojej homílii ,,Vrúcne milovať svet".

,,To nie, deti moje! Nemôže existovať dvojaký život, nemôžeme byť schizofrenickí, ak chceme byť kresťania: je len jediný život z tela a ducha a tento život musí byť - v duši i v tele - svätý a plný Boha. Neviditeľného Boha nájdeme v najviditeľnejších a najhmotnejších veciach.

Niet inej cesty, deti moje: buď dokážeme nájsť Pána vo svojom bežnom živote, alebo ho nenájdeme nikdy.

Skutočný kresťanský zmysel - hlásanie zmŕtvychvstania všetkého telesného - sa vždy logicky stretával s odtelesnením, bez toho aby sa obával, že bude obvinený z materializmu. Je preto možné hovoriť o kresťanskom materializme, ktorý sa odvážne stavia proti materializmom, ktoré sú uzavreté voči duchu."

Cirkev je aj pre alkoholikov, aj pre homosexuálov

2013-05-11T08:43:02Z

Milujeme a vážime si každého...to však nemusí znamenať, že milujeme a vážime si všetky skutky každého človeka.

Cirkev napríklad miluje, víta a váži si aj alkoholikov...ale sa pritom nezmieruje s ich pitkami.

Cirkev miluje, víta a váži si prominentného biznismena...nebude však schvaľovať, keď neplatí dane, alebo spravodlivú odmenu svojim zamestnancom.

Cirkev miluje, víta a váži si zamilovaných mladých ľudí...bude však vystupovať proti tomu, ked sa rozhodnú ,,žiť spolu" pred manželstvom.

Cirkev miluje, víta a rešpektuje ženu, ktorá šla na potrat, aj muža, ktorý jej splodil dieťa a potom ju presvedčil, aby šla na potrat...spojená je však s nimi v ľútosti nad vykonaným činom.

Cirkev miluje, víta a váži si ženu či muža s homosexuálnou orientáciou, pričom im však vždy bude pripomínať jasné učenie, že samotná homosexuálna orientácia nie je hriechom, ale Božie učenie jasne hovorí, že pohlavný styk je určený len pre muža a ženu, spojených v celoživotnom, plodnom, vernom, láskyplnom manželskom zväzku.

Cirkev miluje, víta a váži si majetných ľudí, pričom prorocky neustále pripomína neraz nie veľmi príjemne znejúcu čnosť spravodlivosti a dobročinnosti voči chudobným.

Jedným slovom, Cirkev je tu pre všetkých hriešnikov, ale...

Ale nie preto, aby schvaľovala ich hriech.

Citovaný zdroj:

http://cardinaldolan.org/index.php/all-are-welcome/

Foto:

http://en.wikipedia.org/wiki/Timothy_Cardinal_Dolan

Z diaľnice do spovednice

2013-03-24T16:25:30Z

Každý kňaz.

Každá farnosť.

Každý utorok.

Spoveď od 18.00 do 19.00.

Potom už treba urobiť len ten rozhodujúci krok a správnym smerom z diaľnice odbočiť.

Foto: Billboard

Chudoba a laik

2013-03-16T16:17:15Z

Jeden známy sa nedávno posťažoval: Nič už nie je podľa mojich predstáv! Nepatrí ani medzi príliš bohatých, ani príliš chudobných, ale cíti sa akosi mizerne. Nedarí sa mu. Veci nejdú podľa jeho predstáv.

Spomeňme si na smutného mladíka z Matúšovho evanjelia:

Ježiš mu vravel: "Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!" Keď mladík počul toto slovo, odišiel smutný, lebo mal veľký majetok. (Mt 19, 21-22).

Dva ďalšie príbehy ako prípadové štúdie. Ten prvý je o bohatej španielskej aristokratke, žijúcej v paláci, pritom ale veľmi skromne. Pre seba si dožičila minimum potrebných vecí, viac sa starala, aby jej služobníctvo malo slušné živobytie.

Ten druhý príbeh je o žobrákovi, ktorý sa pravidelne chodil najesť do vývarovne polievok. Jeho jediným majetkom na celom svete bola lyžica. Vždy si ju obradne vytiahol z vrecka, najedol sa a znovu ju obradne, s majetníckym úsmevom, s úľubou vložil späť. Bola to jeho lyžica, patrila len jemu a nikomu inému na celom šírom svete.

Keď emeritný pápež Benedikt komentoval evanjeliovú stať : ,,Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: "Čo budeme jesť?" alebo: "Čo budeme piť?" alebo: "Čo si oblečieme?"! (Mt 6, 31), povedal: Keď vidíme, koľkí ľudia žijú v chudobe a biede, Kristove slová by mohli na nás na prvý pohľad pôsobiť nerealisticky. Náš Pán však chce, aby sme jasne pochopili, že nemôžeme slúžiť dvom pánom: Bohu aj mamone. Tí, ktorí veria v Boha, Otca, ktorí naplno miluje svoje deti, uprednostňujú najskôr jeho Kráľovstvo a Jeho vôľu. Je to presný opak fatalizmu. Viera v Prozreteľnosť nás tak neodvádza od usilovného snaženia o to, aby sme žili dôstojný život, ale nás oslobodzuje od ľpenia, závislosti na veciach a od strachu o zajtrajšok.

Samozrejme toto učenie zostáva pravdivé a platné pre každého, ale praktizuje sa odlišnými spôsobmi v závislosti od našich odlišných povolaní. Františkánsky mních ho bude nasledovať radikálnejšie, zatiaľ čo hlava rodiny musí brať do úvahy svoje povinnosti voči manželke a deťom. Vo všetkých týchto prípadoch však všetci kresťania sa majú vyznačovať absolútnou vierou v nebeského Otca, tak ako nám Kristus ukázal, čo znamená žiť pevne s nohami na zemi, venujúc pozornosť reálnym okolnostiam a blížnym, pritom so srdcom v nebi, ponorenom do Božieho milosrdenstva.“

Chcenie a potreby sú obyčajne dve odlišné veci. Chceme viac ako potrebujeme. Nikto nemá dosť vysoký plat a napríklad také zdravotníctvo môže byť jedna veľká čierna diera, lebo chcenie tiež obyčajne prevyšuje potreby.

Ćnosť je uprostred dvoch krajností a tou čnosťou ktorá nám môže pomôcť nájsť východisko, je miernosť a sebaovládanie.

Ako učiť deti striedmosti

Pedagógovia Martin a de la Vega hovoria, že treba mať odvahu viesť deti k striedmosti. Ak to tak nebudeme robiť, nič nedosiahneme.

Keď sa deťom niečo odoprie, hneď sa pýtajú, prečo sa nemôžu riadiť najmodernejšími trendmi, alebo surfovať hodiny po internete, alebo hrať počítačové hry. Najjednoduchšia odpoveď naporúdzi je jednoduché ,,lebo si to nemôžeme dovoliť,“, alebo ,,najskôr si musíš dokončiť domácu úlohu, alebo o trošku lepšia reakcia by bola ,,pretože sa staneš otrokom svojich rozmarov.“

Do istej miery sú to aj platné odpovede, prinajmenšom sa nimi dá vyhnúť momentálnemu konfliktu. Môžu však neúmyselne viesť aj k tomu, že sa bude zahmlievať krása čnosti miernosti, deti to budú chápať ako jednoduchú negáciu toho, čo ich priťahuje.

Miernosť

Miernosť je pritom, ako akákoľvek iná čnosť, čnosť pozitívna. Umožňuje človeku, aby sa stal pánom seba samého, a usporadúvu emócie a náklonnosti, túžby a tie najvnútornejšie tendencie vlastného ega. V skratke možno povedať, že zabezpečuje rovnováhu pri používaní materiálnych prostriedkov a pomáh usilovať sa o vyššie dobrá (KKC). Tomáš Akvinský kladie miernosť ako základ citového i duchovného života (Summa). V skutočnosti, ak pozorne čítame blahoslavenstvá, vidíme, že či už takým alebo onakým spôsobom, sa skoro všetky z nich vzťahujú na čnosť miernosti. Bez nej človek nemôže vidieť Boha, dostať útechu, zdediť nebesia i zem, ani trpezlivo znášať nespravodlivosť.

Sebaovládanie.

Kresťanstvo sa neobmedzuje na to, že pôžitok je ,,dovolený”. Radosť, alebo pôžitok z niečoho sa považuje za pozitívne dobro, pretože samotný Boh ho urobil súčasťou ľudskej prirodzenosti, ako výsledok uspokojovania našich tendencií. Ale súčasne tu je aj existencia dedičného hriechu, ktorý priniesol neporiadok do našich vášní.

Ako možno deti učiť čnosti miernosti? - píše sa v horeuvedenom článku. Dva kľúčové momenty: pevnosť vo svojom vlastnom príklade, a súčasne podporovať slobodné rozhodnutie ľudí. Rodičia by mali učiť deti žiť s miernosťou a viesť istý ,,sparťanský“, to znamená kresťanský život. Je to ťažké, ale treba mať na to odvahu učiť ich striedmosti, v opačnom prípade rodičia nič nedosiahnu.

Treba ísť príkladom a mať na to odvahu. Keď človek žije striedmo, zistí že táto čnosť je pre neho dobrom, a že tým neuvaľuje na deti nejaké bremeno, ale ich pripravuje na život.

Čo si za peniaze nekúpiš

2013-03-02T10:27:32Z

Je niečo, čo sa za peniaze kúpiť nedá? Ponechajme bokom tie obligatórne pojmy, ako láska, šťastie, pokoj, zdravie. O tých možno polemizovať donekonečna. Veľmi dobre sú známe problémy aj tej ťavy, ktorá má prejsť cez ucho ihly. Trošku menej už potom rezonuje následná reakcia.

Nad Manhattanom sa nebezpečne nakláňa airbus, let 1549. Z ľavého motora sa valia kúdoly dymu a kapitán Sullenberger oznámi riadiacej veži: ,,We´re gonna be in the Hudson - skončíme v rieke Hudson". Oplatí sa vypočuť si ten letový záznam , je to špica profesionálnej chladnokrvnosti, je to ako keď sa dvaja dohovárajú, že kam večer na pivo.

Hrdina Sullenberger na rieke pristál, skontroloval či všetci pasažieri opustili palubu a nakoniec aj sám vystúpil. Profík. Ale aj niečo viac. Tie grandiózne zručnosti by mu boli nanič, keby mu chýbala odvaha, vnútorná sila a zodpovednosť. Možno ako tomu kapitánovi talianskej výletnej lode Concordia, ktorý údajne ušiel z potápajúceho sa plavidla ako prvý.

Čo sú to tie čnosti, alebo cnosti? A vlastne, ktorý z týchto výrazov je zastaralejší?

Niekto nazval milosť ako loďku, a čnosti ako plachty, ktoré tú loďku poháňajú. A všetko nasvedčuje tomu, že práve čnosti sa nedajú kúpiť ani za peniaze.

Tridsaťmetrový rad pri pokladni v supermarkete dokáže dobre pocvičiť s trpezlivosťou každého.

Nech ma nikto nepresviedča, že napríklad mladí ľudia sú od prírody leniví a priemerní. Určite túžia po pravde, kráse, dobre, po veľkosti. Len im ich akosi veľmi neponúkajú, nepredkladajú. Ani doma, ani v škole, ani na sieťach.

Prezieravosť (múdrosť) je kráľovná čností a umožňuje napríklad maturantovi lepšie si vybrať vysokú školu, nielen na základe fílingov, dojmov a lajkov. Kráľovná má poddaných neurekom, veľkorysosť, sebaovládanie, odvaha, sústredenosť, trpezlivosť, taktnosť, zmysel pre humor......Tak schuti sa zasmiať zo seba samého!

Čnosti sa nedajú raz navždy pochopiť, naučiť, a potom ich pekne rozdávať na všetky strany. Ten tréning na sebe a s inými sa nikdy nekončí. Je to dynamickejší model správania sa, ako púhe, ,,rozlišovanie fixnej a variabilnej zložky nákladov". Je to vzrušujúcejšie.

Lebo je to dobrodružstvo na sebe.

Foto: Wikimedia Commons

Požiarnik

Supermarket

Citovaný zdroj:

http://www.mercatornet.com/articles/view/what_money_cant_buy

Ako chceš byť šťastná, keď ti všetko vadí?

2013-02-23T21:39:16Z

V pôste sa robí pokánie. Možno ani nie tak preto, aby sme sa stali olympijskými šampiónmi v nejedení mäsa, v dňoch bez nikotínu, bez kávy, o chlebe a vode. Skôr preto, aby sme nasledovali a pripodobňovali sa Tomu, Ktorý povedal: ,,Kajajte sa a verte evanjeliu“.

Volá sa to kritické myslenie a pôvodne znamenalo analýzu javov. Dnes sa z neho stále viac stáva patetická ušomranosť, kverulantstvo, chorobné sťažovanie sa. Kto nekritizuje, okráda svoju rodinu.

Svätí boli šťastní, a my im to nie a nie uveriť. Mnohí z nich si za pokánie dávali predsavzatie nešomrať, nefrfľať, nesťažovať sa. Niektorí šli ešte ďalej – vôbec nekritizovať. Boli to pokrytci? Ale ľahostajnosť je predsa niečo iné.

Tí svätí, ktorí nás hrdinským štýlom predišli na tejto ceste, dobre radia tebe aj mne:

- najlepší sebazápor je, keď sa slobodne a dobrovoľne rozhodneš,

- keď sa zapieraš na podnet zvonka, a nie podľa svojich predstáv a plánov,

- keď zapieraš seba, a pritom ,,neumŕtvuješ" iných ľudí, ale im skôr uľahčuješ a spríjemňuješ život,

keď je to celkom prirodzené, bez okázalostí, nenápadné, aby o tom vedel len On, aby ťa snáď niekto ,,nepochválil", aby ti snáď niekto ,,nezatlieskal". Tlieskať môžu na Nou Campe, alebo pri udeľovaní Oskarov.

V knihe Boží priatelia je viacero podobných námetov:

pokánie je presné plnenie časového rozvrhu, ktorý si si určil, aj keď sa telo bráni a myseľ sa snaží uniknúť do fantastického snenia.
Pokánie spočíva v tom, že dokážeš zladiť svoje povinnosti voči Bohu, sebe a ostatným, že budeš k sebe náročný, aby si si našiel čas, ktorý každá vec potrebuje.
Pokánie je správať sa vždy k ostatným, a najmä k tvojim najbližším, s maximálnou láskavosťou.
Pokánie spočíva v tom, že budeš s dobrou náladou znášať tisíc malých nepríjemností všedného dňa a neopustíš svoju prácu, hoci ťa už prešlo počiatočné nadšenie; v tom, že zješ všetko, čo ti predložia a nebudeš si rozmarne vyberať.

Poriadok v hlave, poriadok v srdci, v emóciách, v konzumných orgánoch tela. Tuším sa to voľakedy nazývalo odpútanosť, alebo odovzdanosť. Dnes tomu ľahko prischne nálepka – anachronizmus.

Dobre, ale ako chceš byť šťastný, keď ti všetko vadí?

(To len aby bolo učinené zadosť aj rodovej korektnosti).

Ilustračné foto: http://commons.wikimedia.org/wiki/File:Mari_Fasting_2008.jpg

http://commons.wikimedia.org/wiki/File:Black-tailed_Prairie_Dog_(Cynomys_ludovicianus)_eating_in_Zoo_Budapest_008.JPG

Potrebuje laik funkcie v Cirkvi?

2013-02-16T13:07:33Z

G. Weigel píše, ako éru Cirkevných otcov nahradil stredovek a potom protireformácia. Tá urobila veľa užitočnej práce, ale teraz nastupuje éra novej evanjelizácie, kde treba žiť svoju vieru, odovzdávať ju, podieľať sa na obrátení sveta energickým, evanjeliovým katolicizmom. Katolicizmom radikálneho príklonu k priateľstvu s Ježišom Kristom, ktoré v sebe obsahuje misijné poslanie pre každého. Pre každého, teda aj pre laikov.

Newyorský arcibiskup, kardinál Timothy Dolan (žeby kandidát?), o knihe povedal: ,,Sviežo napísaná kniha, ktorá do minulosti posiela všetky staré cirkevné nálepky ako liberálny-konzervatívny, progresívny-tradicionalistický, predkoncilový-pokoncilový.

Jednoducho povedané, znamená to, že zoberieme svoje krstné sľuby s tou najväčšou vážnosťou. Ako tá Samaritánka, aj my sme stretli Krista, ktorý zmenil náš život.“

Do terénu

Načo sú laikovi funkcie v Cirkvi? Áno, je vítaný, keď pomôže pri liturgii, vo farských radách, ale väčšinu svojho života, 24/7, trávi v rodine, v práci, v spoločnosti. Tam všade môže viac než angažovane prežívať svoju vieru, svedčiť, evanjelizovať, robiť apoštolát. Napríklad aj svojou dobre vykonanovou prácou, profesionálnym prístupom, úsmevom, prekonávaním prekážok, nefrfľaním, nešomraním. Môže zakladať fóra, inštitúcie, politické strany, má na základe vlastného povolania hľadať Božie kráľovstvo tak, že sa stará o časné veci a usporadúva ich podľa Boha (Lumen Gentium 31).

John McCloskey hovorí, že ,,existuje mylná predstava, v našej spoločnosti dosť rozšírená, že Druhý vatíkánsky koncil bol o úlohe katolíckych laikov v Cirkvi. Nebol. Bol o úlohe katolíckych laikov vo svete. Túto úlohu možno zosumarizovať ako úsilie o svätosť, čo je naším krstným právom i povinnosťou, s následným prebratím práva a výsady šírenia Božieho kráľovstva tu na zemi, prostredníctvom svedectva o viere kresťanským príkladom našich rodín a priateľstiev“.

O apoštoláte priateľstva a dôvery, o získavaní nových konvertitov pre katolícku vieru, ďalej hovorí: ,,Zapamätajte si, možno ste tou jedinou osobou v jeho živote, komu ide len o jeho spásu. Naveky vám bude za to vďačný a vo vás budú na oplátku znieť slová známeho francúzskeho konvertitu a básnika, Paula Claudela: ,,Povedz mu, že jeho jedinou povinnosťou je byť naplnený radosťou”.

Známy katolícky filozof a konvertita Dietrich von Hildebrand povedal, že na všetkých ľudí, ktorých stretávame, by sme sa mali pozerať ako na katolíkov in re (fakticky) alebo in spe (potenciálne).

A na tom všetkom sa môžeme iba s milosťou, modlitbou, sebazáporom podieľať, lebo neevanjelizujeme my, ale Niekto Iný.

Zdroje:

http://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/druhy-vatikansky-koncil/c/lumen-gentium

http://kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-papezov/c/novo-millennio-ineunte

http://www.amazon.com/Evangelical-Catholicism-Reform-21st-Century-Church/dp/0465027687

http://cyrilsebo.wordpress.com/2012/04/17/cirkev-bude-mala/

http://cyrilsebo.wordpress.com/2012/05/09/ziskavanie-konvertitov/

Ilustračné foto: http://commons.wikimedia.org/wiki/File:Tough_return,_365.35.jpg

http://commons.wikimedia.org/wiki/File:Unik_at_work.jpg

Častá svätá spoveď

2013-02-10T19:14:03Z

Kniha Benedicta Baura, ,,Častá spoveď“, má jednu, jedinú chybu. Zatiaľ sa nenašlo vydavateľstvo (?), ktoré by ju v preklade sprístupnilo aj slovenskému čitateľovi. Je to duchovná klasika širokého záberu, ktorá poukazuje na to, že bez svätej spovede nie je možné plnohodnotne odpovedať na všeobecné povolanie ku svätosti.

,,V častej svätej spovedi“, píše B. Baur, ,,nachádzame všetko to potrebné, čo nás dokáže ochrániť pred vlažnosťou. Núti nás k serióznemu zamysleniu sa nad našimi hriechmi a chybami, vzbudiť v sebe úkon ľútosti za ne a sformulovať si, ako sa ich budeme snažiť naprávať. Inými slovami, podnecuje nás k tomu, aby sme s plným odhodlaním pracovali na polepšení nášho života.

Keďže spoveď je sviatosť, pôsobí v nás mocou samotného Krista. Jeho najväčšou túžbou v tejto sviatosti je naplniť nás jeho vlastnou nenávisťou voči hriechu, s jeho vlastnou horlivosťou oslavovať jeho Otca vo všetkých veciach, byť úplne k dispozícii k službe a naplno sa podvoliť jeho svätej vôli.

A nakoniec, značnú hodnotu má duchovné vedenie, ktoré dostávame od spovedníka. Ten nás v každej spovedi nanovo povzbudzuje a nalieha na nás, aby sme pokračovali na ceste čností s maximálnou horlivosťou.“

9 pápežov 20. storočia povzbudzovalo a nabádalo veriacich k častej svätej spovedi. Pápež Pius XII. V encyklike Mistici Corporis Christi píše o jej účinkoch: ,,Častou svätou spoveďou

človek správne a lepšie spoznáva,
narastá jeho kresťanská pokora,
vykoreňujú sa zlé návyky,
čelí sa duchovnej nedbanlivosti a vlažnosti,
posilňuje sa vôľa,
umožňuje sa spásonosné vedenie duší,
vplyvom sviatosti sa rozmnožuje milosť.

(Mistici Corporis Christi, 88)

Ján Pavol II.pridáva ďalšie benefity častej svätej spovede:

obnovuje našu horlivosť,
posilňuje naše predsavzatia,
dostávame podporu a Božské povzbudenie.

No a na adresu tých, ktorí odrádzajú od častej svätej spovede, povedal, že ,,klamú“.

Použité zdroje: http://www.amazon.com/Frequent-Confession-Place-Spiritual-Life/dp/1889334162

http://en.wikipedia.org/wiki/Frequent_confession

http://www.vatican.va/holy_father/pius_xii/encyclicals/documents/hf_p-xii_enc_29061943_mystici-corporis-christi_en.html

http://www.therealpresence.org/archives/Sin/Sin_010.htm

http://www.catholic.org/featured/sheen.php?ID=1942

Ilustračné foto: http://commons.wikimedia.org/wiki/File:An_Urban_Solitude.jpg

http://commons.wikimedia.org/wiki/File:Life_is_difficult.JPG

Pán učiteľ, klobúk dole!

2013-02-08T16:05:42Z

Niekoľko základných myšlienok pre tých, ktorí sa veľmi nekamarátia s americkou angličtinou. Jeffrey Wright je učiteľ fyziky na strednej škole v Louisville. Fyziku učí tými najnekonvenčnejšími metódami, neraz až uletenými experimentami. Svojim žiakom je naplno k dispozícii, vychádza zo seba, naplno sa im dáva, žije aj kus ich osobného života. ,,Máte nás rád, pán učiteľ?“ ,,Viac, než si to dokážete predstaviť!“

Doma má vážne postihnutého syna, syndrómom, ktorý má na svete len 400 ľudí. Sekvencie praktickej, každodennej lásky, bez veľkých slov, robí to, čo práve treba. Syn nedokáže kontrolovať fyzické pohyby, pritom je intelektovo normálny. Jeffrey to zisťuje, keď chlapca naučia posunkovú reč, a syn mu v nej naznačí, že ho ľúbi.

Jeffrey vysvetľuje fyziku a prostredníctvom nej lásku. Svojim študentom približuje, akým náročným spôsobom sa aj on dopracoval k pochopeniu, že ešte dôležitejšie ako veci fungujú je to, prečo to tak je.

Snáď po tomto úvode možno príbeh odporučiť aj neangličtinárom. Vrelo a vrele.

http://www.youtube.com/watch?v=9bSu_Snlbsw&feature=player_embedded

Pevná, neochvejná, dogmatická.

2013-01-27T07:09:49Z

Učenie Cirkvi je nadčasové. Nemožno ho meniť, aj keď sa proti nemu niektorí ľudia búria. To, že je Cirkev postavená na skale, s pevne stanovenou vieroukou, je pozitívnym prvkom, jednak preto, že takto dokáže odolávať meniacim sa náladám verejnej mienky, ale aj kvôli samotnému prechovávanému obsahu viery, ktorý podnecuje lásku medzi katolíkmi aj nekatolíkmi.

Kardinál Donald Wuerl, washingtonský arcibiskup.

Celý článok v denníku The Washington Post.

Foto: http://site.adw.org/archbishop-of-washington

Všetky cesty vedú do Ríma

2013-01-25T18:46:57Z

Konvertita Scott Hahn: Rome sweet Home.

Kniha, ktorú napísal Scott a jeho manželka Kimberly po konverzii na katolícku vieru. Slovná hračka: ,,Všade dobre, doma (v Ríme) najlepšie“.

Katolíci od kolísky: "Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života.

Foto: http://commons.wikimedia.org/wiki/File:Saint_Peter's_Square_from_the_dome_v2.jpg

Privrátená tvár Fejsbuku

2013-01-02T09:56:58Z

Existuje pravá tvár Fejsbuku a iných sociálnych sietí. Môže ísť o socializing, zdieľanie, sústavný kontakt na diaľku – aj na tom môže byť dosť pozitívneho.

Existuje odvrátená tvár Fejsbuku – to je práve tá strata času, až príliš virtuálne vzťahy,povrchnosť, závislosť, opantanosť netom.

Mohla by však existovať aj privrátená tvár Fejsbuku – práve vtedy, keď človek začne zmysluplnejšie toho ,,nepriateľa“ využívať, a napríklad aj trénovať na ňom, formovať sa.

Nápadov je viacero:

skôr než naskočí google, premyslieť si najbližšie nasledovné kroky.
na Fejsbuku sa nepohybovať, ako keby som hľadal ihlu v kope sena, ale si definovať účel a ako dlho chcem stráviť na tejto sieti.
stanoviť si malé, konkrétne ciele – predtým, než začnem so zábavnými stránkami, urobím na nete niečo užitočné (napr. v pracovnej či profesionálnej oblasti).
aj keď sú tie lajky zadarmo, dávam nimi svoj osobný podpis často pod niečo, čo by som za iných okolností nepodporil.
skúmať kto publikuje, čo píše, prečo píše, ako píše, v akom kontexte, s akým zámerom.
už antickí filozofi poznali dobrú zásadu pre zverejňovanie svojich postojov. Ak chceme niečo zverejniť, treba si položiť tri otázky: 1. Je to pravdivé? 2. Je to slušné, korektné? 3. Je to potrebné?
diskutovať, argumentovať, ale najskôr rozmýšľať. A ešte predtým, urobiť aj nejaký prieskum na nete. Pred zverejnením príspevku sa vždy možno na malý moment ,,zháčiť“(napr. krátka strelná modlitba). ,,Je to naozaj to, čo by som chcel povedať“. ,,S akým úmyslom to idem postnúť“? Výborní spisovatelia mali údajne plné smetné koše nepoužitých verzií.
vyskúšať si digitálny pôst - hodinu, dve, celý deň bez mobilu či internetu.

Vraví sa, že ak nemôžeš nepriateľa poraziť, skús si z neho urobiť priateľa. Každý si môže nájsť svoje individuálne cestičky pre autotréning.

Foto:http://commons.wikimedia.org/wiki/File:Internet1.jpg

http://commons.wikimedia.org/wiki/File:Science_museum_025_adjusted.jpg

Niečo pre chlapov - ich jednota života

2013-01-01T11:48:08Z

Slabí a neúčinní otcovia zvyčajne žijú rozdelený život – medzi prácou a rodinou. V práci ako producenti, doma ako konzumenti.

V práci venujú všetky svoje sily serióznej zodpovednej činnosti, ale doma si pasívne užívajú relax.

Úspešní otcovia takto nežijú. Sú inteligentní, efektívni lídri, doma aj na pracovisku. Sila ich charakteru pozitívne pôsobí na ich deti, ale aj na kolegov v práci. Ich oddanosť rodine vlastne dáva zmysel aj ich usilovnej profesionálnej práci. Hlavným zmyslom ich práce je zabezpečenie rodiny, a ich deti to aj vedia.Úspešní otcovia teda vykonávajú svoju líderskú pozíciu rovnakým spôsobom doma i na pracovisku.

Líder v práci

Tu je niekoľko známych charakteristických čŕt, ktorých nositeľom je vynikajúci líder, profesionál.

Vynikajúci profesionál, líder, má jasnú, dlhodobejšiu víziu o napredovaní svojej firmy, a tieto ciele prinajmenšom z času na čas komunikuje svojim spolupracovníkom. Uvažuje v horizonte 5-20 rokov dopredu, a stanovenie týchto cieľov ho spolu s kolegami poháňa vpred – pretože si dobre uvedomuje, že ľudia pracujú efektívne len vtedy, keď sa zamerajú na dosiahnutie nejakých konkrétnych cieľov v budúcnosti.

Má veľmi dobre vyvinutý zmysel pre tímovú spoluprácu. V ľuďoch sa snaží objavovať ich silné stránky a snaží sa tieto kvality a vlastnosti využívať pre kolektívne ciele. Pomáha svojim kolegom, hlavne podriadeným, rozvíjať silné stránky a zručnosti, keď vykonávajú svoje jasne určené úlohy.

Je zameraný na službu. Uvedomuje si, že profesionálny úspech znamená, že bude sústavne ponúkať službu vysokej kvality. Firma najlepšie funguje vtedy, keď sa sústavne zlepšuje voči svojim klientom a zákazníkom a jeho úlohou je toto uskutočňovať efektívne a dôsledne.

Aj keď myslí na budúcnosť, venuje veľkú pozornosť aj prítomnosti, všetkým jednotlivým detailom. Tento zmysel pre detail sa vlastne odvíja od jeho dlhodobejšej vízie a záväzku slúžiť.

Sústavne si stanovuje priority a drží sa ich. Keď čelí problému, kladie si otázku: ,,Akú dôležitosť bude mať táto vec o rok, o päť rokov, alebo aj neskôr?“ V rámci svojich právomocí a zodpovedností, sa dokáže povzniesť nad nepodstatné veci, alebo aj ignorovať drobné neúspechy.

Dokáže sa koncentrovať, úplne sa zamerať na úlohy, ktoré pred ním ležia. Pracuje tak, aby dokázal eliminovať zbytočné rozptyľovanie sa pri svojej činnosti.

Problémy väčšinou považuje za výzvy, a nie za nepríjemnú otravu. V práci má športového ducha, je si vedomý, že každý šport prináša aj príležitostné odreniny, chyby, sklamania. Učí sa zo svojich chýb, aj z chýb iných ľudí, pomáha podriadeným, aby to tiež tak zvládali.

Ak je zdrojov nedostatok, snaží sa umne si poradiť s tým, čo má. Vyťaží maximum z toho, čo je k dispozícii, z každého momentu, ktorý sa mu naskytne. Úlohy neodkladá, na stole sa mu nepovaľuje hŕba papierov. Najskôr rozmýšľa, až potom koná, koná inteligentne a rozhodne.

Preberá osobnú zodpovednosť – žiadne výhovorky, žiadne alibi, žiadne ponosy, žiadne ,,komplexy obetného baránka“, žiadne presúvania zodpovednosti. Akceptuje dôsledky svojho slobodného rozhodnutia a konania, vrátane svojich omylov.

Keď si nie je istý, vyhľadáva tú najlepšiu radu, a seriózne ju aj zvažuje. A potom koná. Nikdy teda nedovolí, aby nerozhodnosť viedla k nečinnosti. Jeho prácou je konať – a za to je platený.

Uvedomuje si svoju autoritu a stotožňuje sa s ňou. Má práva, pretože má aj povinnosti. Vie, že s pracovnými úlohami prichádzajú aj jeho práva.

Má sebaúctu a sebadôveru a tieto črty vzbudzujú rešpekt a dôveru aj u iných spolupracovníkov.

Dobré úsilie odmeňuje, pochváli rovnako konkrétne, ako konkrétne aj karhá – a to všetko vždy úprimne. Povzbudzuje, dvíha svojich ľudí, snaží sa z nich dostať to najlepšie, bez ohľadu na nedostatky. Za súčasť svojej práce považuje to, aby odstraňoval prekážky, ktoré sú pred jeho spolupracovníkmi, eliminoval všetko to, čo im znemožňuje podať ten najlepší výkon.

Keď musí iných napomínať, tak naprávu chybu, a nie človeka. Rieši problém, nie človeka, ktorý ho spôsobil. Ľudí napomína medzi štyrmi očami, nikdy nie verejne. Ak zájde priďaleko, ospravedlní sa. Férový prístup je dôležitejší, než jeho ego.

Vie ľudí počúvať. Keď za ním prídu s problémami, sústredene sa im venuje. Počúva ich a snaží sa ich pochopiť – ich motívy, ich skúsenosť (alebo jej nedostatok), ich potreby a nejasnosti. Jeho postoj: ,,Je tu aj väčší problém na pozadí tohto menšieho? Aký je ten problém v skutočnosti? Ako v tom môžem pomôcť?“

Keď sa zamýšľa nad profesionálnym rozvojom svojich ľudí, vedome alebo aj intuitívne berie do úvahy cnosti svojich spolupracovníkov: zdravý úsudok, zodpovednosť, vytrvalosť, sebadisciplínu. Očakáva a snaží sa, že ľudia sa budú snažiť rásť v týchto oblastiach. Firma od toho závisí. Vie, že firma je len natoľko silná, nakoľko sú silní ľudia, ktorí pre ňu pracujú.

Je profesionál. To znamená, že si stavia vysoko latku svojich výkonov a odvedie tú najlepšiu prácu, bez ohľadu na to, či sa mu chce alebo nie. V istom zmysle je dosť silný na to, aby ignoroval únavu, frustráciu, či pokušenie poľavovať v práci. Teší sa zo svojho špičkového pracovného výkonu, v živote mu práca prináša potešenie v rovnakej miere, ako aktivity vo voľnom čase.

Či už to vníma vedome alebo podvedome, jeho ideál sa pre neho nemôže stať realitou bez obetavosti. Jeho vysoké osobné a profesionálne ideály v podstate premieňajú jeho usilovnú prácu na jedno športové dobrodružstvo.

Ak ste mali šťastie na takéhoto šéfa, viete, aká je s ním príjemná pracovná skúsenosť. Šéfovia takéhoto kalibru naučia ľudí veľa, dokonca si často získajú aj ich srdečnú oddanosť. Mnohí ľudia v nich vidia postavu otca. Je to kombinácia vízie a praktickosti, pevnosti a pochopenia, sebaúcty a ducha služby, kompetentnosti a snahy stále sa učiť, serióznosti zámerov a ľahkosti – to všetko charakterizuje vynikajúceho, oddaného otca.

A tu prichádza pointa. Ak ste takýto typ profesionála (bez ohľadu na to, akú prácu vykonávate), alebo ak ašpirujete na tento ideál lídra na pracovisku, môžete sa stať aj vynikajúcim otcom. Postoje, hodnoty a správanie, ktoré sú opísané v predchádzajúcich riadkoch, sa dajú dobre uplatniť aj v rodinnom živote. Vynikajúci otec je vynikajúci človek, s osobnou integritou, a takí muži nežijú rozdelený život.

Líder doma

Svoju manželku kladie na prvé miesto. V rebríčku priorít stavia na prvé miesto šťastie a dobro svojej manželky a jeho deti to vedia tiež. Vedia to, lebo ich k tomu vedie vlastným príkladom, aby milovali, ctili si a poslúchali svoju matku. Ak v tom kedykoľvek zlyhajú, musia sa mu za to zodpovedať. (Toto je viac než polovica ,,tajomstva“ efektívneho otcovstva: snažiť sa žiť ako oddaný, podporujúci manžel.)

Sústavne sa necháva viesť duchom tímovej spolupráce so svojou manželkou. Je pre neho partnerkou v kolektívnom, tímovom podnikaní. Spoločne sa čo najviac snažia jednotne vystupovať voči svojim deťom. Konzultujú a zvažujú veľké aj malé rozhodnutia, týkajúce sa života ich detí. Využívajú svoje jednotlivé silné stránky a rozličným, pritom alebo vzájomne sa dopĺňajúcim spôsobom, sa navzájom podporujú.

Spolupracuje s manželkou na stanovení a budovaní dlhodobej vízie (20 rokov dopredu) pre rast svojich detí v charakterových vlastnostiach, bez ohľadu na to, čím si v budúcnosti budú zarábať na živobytie. Obaja manželia sa zamýšľajú nad svojimi deťmi ako dospelými mužmi a ženami, ľuďmi s cnosťami: svedomie, kompetentnosť, zodpovednosť, sebaovládanie. Ten vzdialený, pritom taký jasný ideál, predstavuje základ pre to, čo ich učia a v čom ich naprávajú v súčasnosti.

Napráva chyby detí, a nie deti osobne. ,,Nenávidí hriech, ale miluje hriešnika.“ Nápravu a trest strieda s láskavým odpustením, pochopením, povzbudením. Nie je ani slaboch, ani tvrďas, skôr láskavo asertívny. Príliš miluje svoje deti na to, aby nechal ich chyby nepovšimnuté.

Keď musí niekoho v rodine naprávať, robí to osobne, medzi štyrmi očami, kedykoľvek je to takto možné. Nerieši ľudí na verejnosti.

Neobáva sa, že by sa mohol stať dočasne ,,nepopulárnym“ u svojich detí. Dlhodobé šťastie detí je pre neho dôležitejšie, než chvíľková pocitová ujma z toho, že sú pokarhané. Je presvedčený, že ich momentálny vzdor rýchlo pominie, a jedného dňa pochopia a poďakujú sa mu za zásadový postoj pri ich náprave.

Povzbudzuje svoje deti, ukazuje im, vysvetľuje im ako robiť veci správne, ako robiť správne veci. Skôr usmerňuje než manažuje, a keď chváli, je rovnako konkrétny, ako keď haní.

Je si vedomý svojej autority, ktorá má rovnakú váhu, ako jeho zodpovednosť. Nedovoľuje, aby zábava s elektronickými zariadeniami podkopávala túto autoritu, alebo aby negovala to, čo ich učil rozlišovať ako správne a nesprávne. Médiá má stále pod primeranou kontrolou, povoľuje tie veci, ktoré slúžia k zbližovaniu rodiny.

Vždy je ochotný počúvať svoje deti, pozorne sleduje, ako sa buduje ich charakter. Monitoruje a riadi to čo robia v športe, domácich prácach, školských úlohách, ako sa správajú, ich vzťahy so súrodencami a priateľmi. Má prehľad o tom, čo sa deje v domácnosti, ale aj čo sa deje v rozvíjajúcich sa mysliach jeho detí.

Rešpektuje slobodu a práva svojich detí. Učí ich, ako zodpovedne používať svoju slobodu, pod kontrolou má veci len natoľko, nakoľko to je potrebné. Stanovuje hranice pre konanie detí, jasne oddeľuje to správne od toho nesprávneho. V rámci týchto limitov môžu deti konať podľa svojho najlepšieho uváženia, za týmito hranicami už obmedzujú práva iných ľudí – a to on nedovolí.

Od detí očakáva, že budú aktívne, a dobre si pri tom uvedomuje, že všetci aktívni ľudia robia aj chyby. Vedie ich k tomu, aby sa dokázali poučiť zo svojich prešľapov. Učí ich, že v živote ide aj o inteligentné riskovanie,je tu aj riziko omylu, a že na chybách nie je nič zlého, pokiaľ sa z nich vieme poučiť.

Dokáže eliminovať únavu, frustráciu, či pokušenie poľavovať – svoje otcovské povinnosti kladie nad svoje osobné záujmy. Odloží noviny, aby pomohol s domácimi prácami. Odpustí si televízny program, aby tak šiel príkladom. Dovolí deťom, aby mu pomáhali okolo domu, aj keď pri tom väčšinou zavadzajú. Ako dobrý šéf je vždy k dispozícii pomôcť, poradiť. Deti potom vycítia, že by nechal všetko tak, keby ho vážne potrebovali. Je ochotný odložiť svoje osobné koníčky až kým deti nedorastú a neodídu z domova. Teraz sú ich potreby na prvom mieste.

Trávi veľa času v rozhovore s deťmi, výsledkom je, že sa navzájom dokonale poznajú.

Vhodným, nenásilným spôsobom, z času na čas pripomína rodine niektoré dôležité pojmy: osobná integrita, osobná česť, čestnosť, snaha o najlepší osobný výkon, česť rodiny.

Vštepuje deťom zmysel pre rodinnú históriu a jej kontinuitu. Rozpráva im príbehy o starých rodičoch, predkoch – o ľuďoch tichej, nenápadnej odvahy a hrdinstva.

Podelí sa s deťmi so svojimi názormi na súčasné dianie, na aktuálne udalosti a ich pravdepodobný budúci vývoj – na budúcnosť, v ktorej jeho deti budú raz žiť. Vysvetľuje, nakoľko to len dokáže, minulé príčiny súčasných udalostí, ako aj ich možný vývoj v budúcnosti.

Je prístupný k návrhom detí, k ich ,,vkladu“ do rozhodovania v rodine. Keď ide o nepodstatné veci, prikloní sa k ich návrhom. Vo vážnejších, dôležitejších záležitostiach, však rozhodujú rodičia. Dovolí deťom, aby si zvolili dezert po obede, alebo akú hru sa budú hrať, ale spolu s manželkou budú rozhodovať, do ktorej školy budú deti chodiť, alebo aký televízny program sa dovolí sledovať v domácnosti.

Manželkin úsudok berie vážne, obzvlášť vo veciach, týkajúcich sa detí. Odsunie nabok svoje ego a prizná si tú zjavnú životnú skutočnosť – že väčšinou má v tom ona pravdu. Prinajmenšom veľmi pravdepodobne k správnemu riešeniu smeruje. A týka sa to aj jeho otcovských povinností. Nedovolí, aby ho pýcha zaslepila.

Keď niekoho urazí, tak sa aj ospravedlní. Spravodlivosť je dôležitejšia, než jeho ego.

Príležitostne prízvukuje niektoré slová hlavne voči manželke. Slová ako prosím, ďakujem, prepáč mi to.

Silu čerpá zo svoju náboženského presvedčenia a z lásky k svojej rodine.

Vie, že čas beží rýchlo a veľa ho nezostáva. A tak dokáže umne využívať aj to málo. Vždy si nájde ten čas, chvíľu tu, chvíľu tam, aby žil so svojimi deťmi.

Život manžela a otca je pre neho jedno vznešené, obetavé dobrodružstvo. Dokiaľ sú deti v jeho starostlivosti, nikdy nepoľaví v úsilí formovať ich charakter. Bude svoju rodinu ochraňovať a zabezpečovať, nech by ho to stálo čokoľvek – pretože sú pre neho zmyslom života, dôvodom jeho mužnej sily, stredobodom jeho srdca.

Keď majú deti takéhoto otca, plne podporovaného vynikajúcou manželkou, majú aj reálnu šancu stať sa raz vynikajúcimi mužmi a ženami. Stále viac si ctia Ocka a Mamičku, žijú podľa toho, čo ich učili od detstva, a raz to odovzdajú aj svojim deťom v plnosti a nenarušenej podobe.

Len majte dôveru. Aj iní normálni muži sa stali takýmito otcami, môžete sa stať nimi aj vy.

James Stenson

Preložené a upravené so súhlasom autora z: http://www.parentleadership.com/unity.html

Raní kresťania to mali oveľa ťažšie

2013-02-13T12:21:53Z

MercatorNet: Pre veriaceho kresťana sa opätovná evanjelizácia Európy javí ako ťažká úloha. Ako dlho trvala prvá evanjelizácia?

Mike Aquilina: Nehovorme o ťažkej, ale o nemožnej úlohe. Ak sa pozrieme na všetky tie prekážky, ktorým muselo kresťanstvo čeliť v prvom, druhom a treťom storočí, reálne tam vlastne ani nebola šanca, aby Cirkev prežila. Rím si uplatňoval moc brutálnym spôsobom. Mal všetko pod kontrolou – zamestnanie, médiá, zábavu, cestovanie. A dokonca aj keď čiastočne zmiernil tú tvrdú kontrolu, jeho nepriatelia neboli o nič miernejší voči kresťanstvu.

Prvá evanjelizácia prebiehala v čase, v ktorom kresťania nemali žiadne pozitívne vyhliadky. Všetci ich považovali za vyvrheľov. Ich náboženstvo sa rovnalo hrdelnému zločinu. Nemali žiadne slovo na verejných fórach.

A napriek tomu kresťanstvo sa šírilo a ríše odchádzali do zabudnutia. Zvádza nás to k predstave, že to trvalo len prvé tri storočia, od Turíc po Milánsky edikt, dekrét, ktorý zlegalizoval kresťanstvo. Ale aj potom veľká časť obyvateľstva naďalej vzývala staré božstvá. Hlbšia, dôkladnejšia evanjelizácia Európy, pravdepodobne trvala celých tisíc rokov. A niektorí, ako napríklad Sigmund Freud tvrdia, že kresťanstvo sa ani potom naozaj neujalo v barbarských krajinách. Je možné, že táto nová evanjelizácia je jednoducho obnovou tých dávnych, prvotných snáh.

Akým prekážkam čelili prví kresťania vo svete, ovládanom Rímskou ríšou?

Veľkým odstrašujúcim prostriedkom bola kriminalizácia kresťanstva. Nezabúdajme, že popravy sa konali na verejnosti a propagovali sa ako zábava pre masy. Ak na vlastné oči uvidíte ako v aréne umučia ľudí na smrť, zrejme si rozmyslíte, či budete robiť podobné veci ako oni. A boli tu aj iné prekážky. Vyššia spoločenská trieda o kresťanstve klebetila ako o ignorantských poverách, vhodných tak akurát pre ženy a nižšie vrstvy, ale nie pre ctihodného občana. A boli tu aj prekážky charakterizujúce vtedajšiu spoločnosť – všeobecne rozšírená apatia a opantanosť nemorálnym spôsobom života.

Aké bolo morálne ovzdušie tých čias?

Bola to pornografická kultúra. Zábava sa neustále točila okolo sexu a spektakulárneho násilia. Potraty a infanticída sa považovali za normálnu súčasť rodinného života. Nevera bola natoľko rozšírená, že súkromní detektívi boli jedným z mála sektorov hospodárstva, ktorým sa v Ríme v treťom storočí darilo. Bolo legálne sexuálne zneužiť otroka. Bolo spoločensky akceptovateľné sexuálne zneužívať deti. Všetci cisári to robili. Domicián sa v tomto považoval za umierneného, pretože si vydržiaval len jedného chlapca.

V Ríme bola veľká materiálna prosperita, ale v podstate žiadna nádej. Ľudia opojení vínom striedali jedného partnera za druhým, ale nijako nevedeli nájsť dobrý dôvod na to, aby mali deti. Radšej sa maznali s domácimi miláčikmi. Cisári napokon tušili nadchádzajúcu demografickú krízu. Mali obavy, kto bude brániť veľkú ríšu. A tak sa snažili zákonmi podporovať plodnosť, čo sa však úplne míňalo účinku. Zákon je len chabým afrodiziakom.

Tak toto nám niečo pripomína...

Veru áno.

Čím teda rímskych občanov oslovili kresťania? Pôvodom to boli Źidia, cudzinci, s čudnou náukou – Rimanom sa bolo treba vzdať kúpeľov, cirkusov... To nemohlo pôsobiť ako dobrá ponuka.

,,Dobré veci v živote" sú len veci. Prinášajú momentálny pôžitok, ale nikdy nie uspokojenie. Ak žijete len pre pôžitky – a to bolo charakteristické pre rímsku imperiálnu kultúru – odsudzujete sa na nespokojnosť a frustráciu. Ak žijete len pre najbližší ďalší zážitok, v skutočnosti ani nežijete.

Kresťania mali lásku, a tak mali aj pokoj. Boli šťastní, dokonca aj vtedy keď ich ostrakizovali, urážali, keď prišli o svoju prácu. Nech by sa im čokoľvek prihodilo. Mali to všetko, aj keď ich odsudzovali na smrť. Kresťania mali pre čo zomierať, a tak mali aj pre čo žiť. Pohania nemali žiaden takýto zmysel života, život temer nepovažovali za hodný žitia, a nieto aby ho ešte aj prenášali na inú generáciu.

A čo rímski intelektuáli? Pre nich musel byť posun od pohanských náboženstiev a filozofie ku kresťanstvu ešte ťažší.

Intelektuáli museli čeliť tým istým prekážkam, len v inej podobe. Kresťanské Písmo ich tak neoslovovalo ako Platón či Cicero, takže sa v ňom cítili dosť neisto, cudzo. Veď kto by chcel, aby ho videli, že číta také barbarstvá?

Zaujímavé pritom je, že kresťanstvo aj napriek tomu začalo vplývať na intelektuálne prostredie. Na začiatku tretieho storočia sa začínajú objavovať protipotratové zákony, pričom znejú temer kresťansky. Na popularite naberajú kulty mystéria, ktoré sa snažia napodobňovať kresťanské sviatosti, samozrejme spoločensky akceptovateľným a menej nebezpečným štýlom. V platonizme sa formuje nové hnutie, a je vo veľkej miere poznačené kresťanskými prvkami.

Nemyslím si, že pre intelektuálov bola konverzia ťažšia. A tí, ktorí aj potom konvertovali, sa naozaj výrazne zaslúžili o presadenie kresťanstva z intelektuálneho hľadiska. Len čítajte raných cirkevných otcov: Athenagorasa, Justína, Tertulliána, Minuciusa Felixa, Origenesa. A neboli to žiadni slaboduchí chlapci.

Ste expertom na cirkevných otcov. Kto sú cirkevní otcovia, prečo nie sú viac známi?

Nie som expert. Som novinár, zaoberajúci sa prvými siedmimi storočiami. Cirkevných otcov naozaj rád čítam. Sú vynikajúcimi učiteľmi viery prvého milénia. Sú svedkami tradície apoštolov, tak ako sa ona odovzdávala od prvej generácie. Sú to ľudia, ktorí úspešne rozvíjali prvotnú evanjelizáciu. Nie sú veľmi známi, lebo ľudia nečítajú dejiny. Naša kolektívna pamäť siaha asi tak po posledný diel telenovely.

Vzťah medzi vierou a rozumom vystupuje do popredia aj v našich časoch. Majú nám k tomu čo povedať cirkevní otcovia.

No práve Augustín nám pomohol pochopiť, že viera a rozum sa navzájom obohacujú. On povedal ,,verím, aby som mohol pochopiť." Väčšina z týchto otcov bola veľmi zbehlá v intelektuálnom štýle polemiky svojich čias. Dnes ich poznáme vďaka tomu, že boli aj spisovatelia. Mali dobrú formáciu v práve, filozofii, rétorike, správe. Niektorí, ako napríklad Tertullián, vedeli ako to natrieť anti-intelektuálom – pritom to zvyčajne robili dostatočne intelektuálnym a zábavným spôsobom. Kritici Tertulliána si všimli, že používal metódy rímskeho práva a filozofie, na dekonštrukciu rímskeho práva a filozofie.

A čo úloha viery na verejnom fóre, na verejnosti?

Svätý Justín, mučeník nám približne z roku 150 po Kristovi zanechal vynikajúci princíp pre kresťanov, ako žiť vo svete: ,,Všetko čo je dobré, je vaše". Mal veľmi silné vedomie Božieho synovstva, a teda aj že tie najlepšie veci v živote – pravda, múdrosť, láska – sú jeho dedičstvom. Potrebujeme zaujať to oprávnené miesto na verejnom fóre, aj keby to malo znamenať, že nás tam umučia. Takto sa uskutočnila prvá evanjelizácia.

Bol som dojatý, keď na Biskupskej synode o novej evanjelizácii v Ríme, vystúpil arcibiskup John Oneikan z Nigérie. Rozprával o tom, ako navštívil jednu hroznú väznicu, a v nej zistil, že mnohí väzni sa tam obrátili na katolícku vieru, pretože videli tú radosť u svojich katolíckych spoluväzňov. To je niečo úžasné. Dokážeme byť šťastní aj v tých najbiednejších podmienkach. Kresťanstvo toto robí možným. A môžeme dopomôcť aj iným, aby boli šťastní.

Ak by ste nám mali dať vzorku toho najlepšieho z ranej kresťanskej spisby, kde by ste začali?

Možno aj moja kniha Cirkevní otcovia je dobrým úvodom, ktorú môžete čítať, aj keď nie ste akademik. Pre tých, ktorí radšej pracujú systematicky – chcú skúmať, čo cirkevní otcovia písali napríklad o manželstve, potratoch atď. - som napísal Korene viery. V mojej najnovšej knihy Tvoja je Cirkev, sa opisuje revolúcia, ktorú kresťanstvo spôsobilo vo svete, čo sa zmenilo a ako k tomu došlo.

Aké sú podľa vás vyhliadky na úspešnú, kresťanskú re-evanjelizáciu?

Nedávno som cestoval po Izraeli. Rozprával som sa s mladým mužom, ktorý sústavne reagoval slovami ,,Modli sa za mier". Môj spolucestujúci sa ho opýtal: ,,A ako by to malo vyzerať?" Toho mladého muža to vôbec nevyviedlo z rovnováhy. Povedal: ,,Ja neviem, ja si to neviem predstaviť, ale Boh áno. Modli sa za mier."

Evanjelizácia je pre nás rovnako nemožná, ako bola pre raných kresťanov. Ale v tých prvých storočiach Cirkev rástla stabilne o 40 percent každé desaťročie. Boh dokáže urobiť úžasné veci prostredníctvom nás, ale my musíme reagovať na jeho milosť. Je to jeho dielo, ale my ho máme vykonať.

Mike Aquilina

Mike Aquilina je známy autor venujúci sa oblasti cirkevných dejín, hlavne patristike, štúdiu raných cirkevných otcov. Jeho blog o ranom kresťanstve: http://www.fathersofthechurch.com/

Preložené so súhlasom MercatorNet z :http://www.mercatornet.com/articles/view/early_christianity_a_tough_gig

Foto: http://mikeaquilina.com/

http://www.mercatornet.com/articles/view/early_christianity_a_tough_gig

Vitaj Ježiško. Ty chceš ísť na Kríž?

2012-12-22T19:14:33Z

,,Milý Ježiško v jasličkách, chcel by som Ťa vystríhať, ale Ty ma našťastie nebudeš počúvať. Usmeješ sa. Vlastne som Ťa chcel varovať, že čokoľvek odteraz povieš, my, ľudia, veľmi ochotne použijeme proti Tebe. Alebo pre seba, podľa toho, ako sa nám to práve bude hodiť.

Ty si Pravda, a my si z Teba urobíme svoje vzdorovité, domýšľavé pravdičky a polopravdičky. A budeme Ťa citovať, priamo, nepriamo, s copyrightom, bez copyrightu, ako sa nám len šikne.

A Ty chceš ísť na Kríž!

Vieš, že Ťa o dva dni použijeme ako nosiča tabletov, parfémov a teplých papúč?

A Ty chceš ísť na Kríž!

Spravíme si z Teba salónneho filozofa. Neskôr teológa, hoci teológia je o Tebe. Potom budeš aj teológom oslobodenia, revolucionárom, mincovým automatom, budeš sa nám hodiť do všetkých možných izmov, len aby sme Ťa nemuseli počúvať, aby si Ty počúval nás.

A Ty chceš ísť na Kríž!

A budeme sa nenávidieť, zabíjať, viesť vojny, pre Teba, za Teba, s Tebou – na všetko použijeme Tvoje meno.

A Ty chceš ísť na Kríž!

Chceš či nechceš, my Ťa chceme dnešného, moderného, apdejtovaného, cool. Bez Tvojho židovského pôvodu, bez zmluvy s Izraelom a Cirkvou, takého nášho, euromiléniového.

A Ty chceš ísť na Kríž!

A potom pôjdeš na Tábor, a Tvoja žiariaca tvár si nás úplne získa. Prečo si chcel aj Kalváriu, veď na Tábore sa nám to tak páčilo, tak veľmi, že možno o dvetisíc rokov si v jednej karpatskej doline z Teba vymyslia takého pohodového džentlemena so širokým úsmevom?

A Ty chceš ísť na Kríž!“

Foto:http://commons.wikimedia.org/wiki/File:PikiWiki_Israel_6047_The_Negev_Desert.jpg

http://commons.wikimedia.org/wiki/File:Christ_on_the_cross_Brugger_Haus_Waidbruck_detail.jpg