Ak sa snažíme sledovať myslenie nielen doma, ale aj v ostatnom kresťanskom svete, hlavne na Zá­pade, dozvieme sa veľmi podivné veci. Medzi kres­ťanmi katolíkmi ešte nikdy nevzniklo také heslo ako v súčasnosti, a to heslo: Kristus áno – Cirkev nie! Zdá sa, že toto heslo predstavuje zmýšľanie mnohých kres­ťanov katolíkov.

Ako je to teda s Cirkvou a s Ježišom Kristom? Samozrejme, že keď niekto hovorí „Cirkev nie“, tak to hovorí natoľko, nakoľko je presvedčený, že Cirkev prezentuje niečo, čo nezodpovedá evanjeliu, čo sa nezhoduje s Ježišom Kristom. Otázkou je, že ak sa niečo podobné vyskytne (is­teže sa môže vyskytnúť), či je to naozaj dôvod, aby sme Cirkev tak rezolútne oddeľovali od Krista. A či ju vôbec možno oddeliť od Krista, či vôbec možno oddeliť Krista od Cirkvi.

Pripadá mi to tak, ako keď sa človek vydáva na nejakú dlhú cestu cez more. Cieľ tejto cesty je more nekonečnej Božej lásky. Človek má do tohto cieľa putovať dlhé a dlhé roky, cez celý svoj život. Existuje jedna loď, dobre vystavaná, ktorá má všetky záruky, že dobre príde do cieľa. Má všetky prostriedky na to, aby tam skutočne prišla v poriadku. Človek teda na­sadne na tú loď a naraz vidí, že je na nej všeličo iné, ako predpokladal. Nezdá sa mu sám kapitán ani kormidelník, ani posádka. Raz jedno, raz druhé, inokedy všetko... Je z toho nervózny. Dokonca má pocit, akoby tá loď ani nešla priamo, ale akoby kaž­dú chvíľu kamsi vybočila. Znova sa síce dostane do správneho smeru, ale zase aj odbočí, a zdá sa mu, že to nie je v poriadku. Preto sa nájdu aj takí ľudia, ktorí povedia: Ja na tejto lodi nepôjdem!, skočia do mora a plávajú sami. Iní si povedia: Spustíme na more čln a pôjdeme na člne! Nuž, možno prídu do cieľa. Ktovie? Teoreticky je to možné, aby človek aj sám doplával, aj keď to bude veľmi ťažké. Teoreticky je možné doplávať aj na obyčajnom člne, ktorý nemá nijaké záruky, aby doplával do cieľa. Neviem... Ja by som vždy dal prednosť len tej solídnej lodi. Akokoľvek tam bude všeličo, čo sa mi nepáči, viem, že na tejto lodi doplávam. Viem, že má všetky záruky, aby prišla do cieľa. Aj keď si to bude vyžadovať odo mňa veľa, veľmi veľa trpezlivosti.

Keď sa snažíme sledovať pozorne všetky mienky a názory na Cirkev (a vieme, že vzťahy medzi nami a Cirkvou už ani zďaleka nie sú také, ako boli u na­šich predkov, a že Cirkev už pre nás nie je tou auto­ritou, akou bola pre nich), je potrebné, aby sme si dobre všimli, ako to vlastne myslel Ježiš Kristus. Na­ozaj vybudoval takúto loď, na ktorej sa máme plaviť až do svojho cieľa?

Kristus naozaj zorganizoval Cirkev. On si sku­točne vyvolil apoštolov, vyvolil si tých, ktorí mali ďalej šíriť jeho učenie. Učili sa pri ňom. Tri roky ho počúvali, aby potom mohli ďalej šíriť jeho náuku. Dal im za hla­vu Petra, ktorý bol bezpečnou zárukou, že túto loď dovedie do svojho cieľa a že on bude stále s nimi. Dal im mnohé prostriedky, ktoré majú pomôcť človekovi budo­vať lásku. Dal im možnosť odpúšťať, aj možnosť stretávať sa s ním samým, a to všetko viditeľ­ným spôsobom. To je to veľké tajomstvo sviatostí. A tak je vlastne Cirkev tou univerzálnou sviatosťou.

Sviatosť spočíva v tom, že má viditeľný znak pre neviditeľnú lásku, pre neviditeľnú milosť. Kristus bol realista. Vedel, že človek potrebuje mať pri všetkom viditeľnú formu. Ak ju nemá, všet­ko sa mu rozplýva. Preto dal Kristus Cirkvi viditeľnú podobu, Cirkev má naozaj všetky známky organizovanej spoločnosti.

Keď hovoríme o Cirkvi, riešenie nie je v tom, aby sme teraz posudzovali, aká tá Cirkev je, akú má po­sádku, aký je kormidelník atď. Musíme si uvedomiť, že každý z nás tvorí to, čo je v Cirkvi najzákladnejšie. A vždy sa treba najprv pýtať: aký som ja? To je prvá vec.

Riešením nie je ani to, aby sme hovorili, že je dobré to, čo nie je dobré, alebo čo sa nám nejaví ako dobré. Netreba, aby sme zatvorili oči a glorifikovali to, čo nie je hodné osla­vy. Treba, aby sme všetko videli tak, ako to je, a aby sme si uvedomili, že my všetci v Cirkvi tvoríme je­den celok, jeden živý organizmus. Tajomné telo, ktorého hlavou je Kristus.

Ak to takto pochopíme, potom nemôžeme ho­voriť: Kristus áno – Cirkev nie! Hlava áno – telo nie! Takýto organizmus neexistuje! Môžeme byť ne­spokojní, môže nás trápiť, že spolupráca tela s hlavou často nie je taká, aká má byť, môže nás trá­piť, že sa vyskytujú odchýlky. V histórii to bolo veľmi dobre vidieť, ako sa Cirkev vychýlila raz napravo, raz naľavo, až sa niekedy mohlo zdať, že už ani nie je Kristovou Cirkvou. Jedna generácia, to je veľ­mi malý časový úsek na to, aby sme mohli posúdiť Cirkev. Na posúdenie ju musíme brať v jej celko­vom večnom zameraní, až do večnosti. V jednej ge­nerácii môžu nastať rozličné odchýlky, ale to je len chvíľková záležitosť plavby do mora nekonečnej Božej lásky, potom sa zase dostaneme naspäť do správneho smeru. Toto je to, čo Kristus zaručil Cirkvi, a práve to je veľmi dôležité.

Mať teda veľkú dôveru v Ježiša Krista a byť si vedomí toho, že nie je možné žiť podľa evanjelia a ignoro­vať Cirkev. Ježiš Kristus ju ustanovil, dal jej štruktú­ru. Vypustiť túto vonkajšiu štruktúru by znamenalo od­vrátiť sa od samého Krista.

Bude treba, aby sme sa s týmto všetkým stotožni­li. Poďakujme Ježišovi za to, že môžeby byť na správnej lodi!