"Najväčším nepriateľom Cirkvi je nevzdelanosť katolíkov vo viere"  (pápež Pius X.) 

« Zurück

Verím v život večný

  • KRESŤANSKÝ  ZMYSEL  SMRTI

Smrť je koncom dočasného života. Vo svetle Zjavenia je to moment prechodu do nového rozmeru života. Viera hovorí, že je to brána, ktorú treba prekročiť. Preto prví kresťania nazvali smrť narodením pre nebo.

Prirovnanie je odôvodnené. Človek, ktorý žije v lone matky, žije v iných dimenziách. Iný je aj spôsob jeho života. Vo chvíli narodenia sa pred ním otvára nová perspektíva poznávania sveta oveľa bohatšieho, vznešenejšieho. Bohužiaľ, nemáme možnosť poučiť dieťa v lone matky o svete, ktorý ho čaká po narodení. Svet lona nie je prispôsobený na komunikáciu s vonkajším svetom. Nedá sa dieťaťu podávať správy o vzdialenostiach, teplotách, medziľudských vzťahoch, ekonomike, politike, dobrej kuchyni... Isté pocity sa môžu k nemu dostať na zásade zážitkov matky, ale nie sú to vedomé skúsenosti. Objavovanie sveta, ktorý dieťa obklopuje, sa stane zážitkom až po narodení.

Podobne je to so smrťou. Koľké úsilie vynakladáme v snahe o nejaký kontakt so skutočnosťou, ktorá na nás čaká. Všetky správy sú však neoverené. Zostáva iba hŕstka údajov, ktoré podáva Zjavenie. Informácie od ľudí, ktorí prežili tzv. klinickú smrť, sa netýkajú sveta večnosti, ale iba predsiene, ktorá vedie do večnosti, a to ešte pozorovanej človekom, ktorý stále žije v tele; teda nejde o správy z pobytu na druhom svete.

Smrť je dôležitým okamihom v dejinách človeka. Je nutná. Nedá sa jej uniknúť. Pre väčšinu ľudí hodina smrti zostáva neznáma. Niektorí intuitívne vycítia jej blízkosť. Hodina smrti je tajomstvo, známe iba Bohu, lebo on má starosť o človeka. Boh túži, aby človek každú chvíľu života prežíval tvorivým spôsobom, aby akosi rátal s možnosťou prechodu do Otcovho domu v každom momente. Takýto postoj zaujíma múdry človek, ktorý sa usiluje premeniť každý deň na úkon lásky. On vie, že aj hodinu smrti dokáže urobiť úkonom lásky. Svätá Terézia od dieťaťa Ježiša hovorila: Ja nezomieram, ja vstupujem do života. Svätý František z Assisi čakal na smrť ako na svoju sestru. Mnohí mučeníci aj napriek tomu, že majú možnosť zachrániť si dočasný život, dobrovoľne si v mene vernosti Bohu volia smrť.

Boh nechce, aby sme pred smrťou zatvárali oči. To je dnes moderné: vraj treba uchrániť deti, aby nevideli utrpenie, najmä vo vlastnej rodine. Takže chorých odstránime do nemocnice, umierajúcich dáme do LDN-ky, o smrti nehovoríme, o hrobe sa nerozpráva, na pohreb deti neberieme. A deti, ktoré chceme uchrániť pred smrťou, miesto toho, aby sme ich oboznámili so životom, necháme pozerať na zvrátené počítačové hry, kde sa zabíjajú, len to tak fičí. Miesto toho, aby sa učili súcitu s trpiacim a brali na vedomie, že pozemská existencia má svoj koniec, tak ich učíme absolútnej necitlivosti voči utrpeniu prostredníctvom toho, že sa na násilie a zabíjanie denno-denne dívajú v rôznych obmenách...

 

Cirkev nás povzbudzuje, aby sme sa pripravovali na smrť. Hodinu smrti obklopuje modlitbou. Je obsiahnutá v slovách adresovaných Božej Matke: Pros za nás hriešnych teraz i v hodinu smrti našej. Je mnoho ľudí, ktorí do každodennej modlitby vkladajú prosbu za šťastnú smrť.

Cirkev pozná strach pred smrťou. Strach môže preniknúť človeka podobne, ako prenikol Ježiša v Getsemanskej záhrade. Taký strach sa môže premeniť na nebezpečné pokušenie pochybností. S týmto pokušením treba rátať v osobnej príprave na smrť, ale aj v sprevádzaní zomierajúcich. V našej tradícii jestvuje pekný zvyk podať zomierajúcemu zapálenú hromničnú sviecu, ktorá je symbolom svetla viery. Toto gesto má veľký význam tak pre zomierajúceho, ako aj pre tých, ktorí ho sprevádzajú. Do temnôt smrti vstupujeme so svetlom viery. A Boh posilňuje zomierajúceho milosťou, aby dokázal prekonať strach a aby prekonal pokušenie pochybností.

V príprave na smrť je dôležité, aby človek sústreďoval pozornosť nie na samotné zomieranie, čiže na zánik prejavov života, odchod, zanechanie toho, čo má atď., ale na stretnutie s Ježišom, ktoré ho čaká. Inak sa zomiera, keď človek urobí smrť očakávaním na najdôležitejšie stretnutie vo svojom živote. Namiesto toho, aby sa trápil s odchodom, vystiera ruku k tomu, na ktorého čaká. Boh je milujúcim Otcom, a stretnutie s ním je udalosťou tak vznešenou, že všetko iné sa môže pokojne odsunúť na druhé miesto. Šťastný je ten, kto v hodine smrti môže prijať Najsvätejšiu Sviatosť. Toto sviatostné stretnutie s Kristom dáva istotu stretnutia s ním viditeľným spôsobom na prahu domu nebeského Otca.

Ďalším, vcelku jednoduchým spôsobom prípravy na smrť je to, že stále pamätáme na zomrelých. Oni žijú, zaujímajú sa o nás a čakajú na nás. Veľmi im záleží na tom, aby sme sa nepripútali k dočasnosti, ale aby sme si zachovali zdravý odstup od dočasných vecí; tento postoj uľahčuje zomieranie. Modlitba za zomrelých, účasť na svätej omši slávenej za trpiace duše v očistci, nábožná účasť na pohrebe, návšteva cintorína – to všetko nás vedie k pravde o smrti, ktorá i tak zostane pre nás tajomstvom. Avšak účasť na tomto tajomstve nám pomáha tvorivo sa pripraviť na okamih stretnutia s vlastnou smrťou.

(Uvažovať: KKC 1005-1019)

Abstimmungen

Zeige 3 Ergebnisse.

Abstimmungsanzeige

Sie besitzen nicht die erforderlichen Berechtigungen.

Abstimmungsanzeige

Sie besitzen nicht die erforderlichen Berechtigungen.

Abstimmungsanzeige

Sie besitzen nicht die erforderlichen Berechtigungen.
>   Staršie myšlienky a články   →    tu