Náboženská viera je milosťou, teda Božím darom, ktorý udeľuje človeku. Je to nový nástroj poznania toho, čo Boh zjavuje ľuďom pre ich dobro. Túto milosť dostáva každý človek, pretože Boh túži spasiť všetkých ľudí. V ktorej hodine nám udelí túto milosť, to je v Božích rukách. V Cirkvi máme istotu udelenia tejto milosti spojenú so sviatosťou krstu. Túto milosť však možno stratiť, a Boh nemá „povinnosť“ darovať ju znovu, preto máme veľkú zodpovednosť za tento poklad.

Na milosť nikto nemá právo. (Porovnaj: amnestia.) Božia milosť je Božím darom, darom Boha, ktorý nás miluje. Ak si niekto myslí, že mu vystačí rozum a jeho poznanie, po milosti viery nesiahne, a ak ju aj dostane, tak ju zavrhne. Vtedy zostáva uzatvorený jedine v rozmere dočasného života, ktorý môže sčasti poznávať na základe zmyslových skúseností a rozumových schopností. S milosťou viery dokáže spolupracovať iba ten, koho zaujíma iný rozmer života, nielen dočasný.

Ak chceme u Boha vyprosiť milosť viery pre seba alebo pre iných, treba siahnuť po modlitbe. Iného spôsobu niet. Keď je viera takým veľkým pokladom a od nej závisí vstup do večnosti, musíme neustále za tento dar ďakovať a o tento dar prosiť. Volanie apoštolov: „Pane, posilni nám vieru,“ by malo patriť ku každodennej modlitbe kresťana – zvlášť azda v tomto Roku viery...

„Verím“ v bežnej reči znamená: prijímam niečo za pravdivé, som o niečom presvedčený – hoci niekedy ešte niečo pre mňa nie je celkom zrejmé.

„Verím ti“ už vyjadruje viac: dôverujem ti, spolieham sa na to, čo mi hovoríš.

Pre toho, kto hovorí: „Verím v teba“, znamenajú tieto slová: tak veľmi ti dôverujem, že chcem na tom postaviť celý svoj život. – Toto je už veľmi blízke k viere v Boha.

To, že niekto verí v Boha, nie je samozrejmé. Samozrejmým je, že si človek kladie otázky. Okrem tých každodenných drobných pochybností sú to aj otázky podstatné – o zmysle života, o pôvode a cieli sveta. Po celom svete nachádzame ľudí, ktorí sa takýmto spôsobom dostávajú k otázke o Bohu a v ňom hľadajú riešenie problémov, ktoré ich znepokojujú. Túžba po Bohu sa stáva pre veriacich cieľom života. Ľudia všetkých národov hľadajú Boha. Ľudia všetkých národov, hoci pochádzajú z rozličných kultúr, túžia po Bohu.

Mnoho náboženstiev potvrdzuje, že Boh nenecháva túto otázku bez odpovede. Veria v to tak kresťania, ako aj vyznávači mnohých iných náboženstiev. V čom však pozostáva rozdiel medzi vierou kresťanov a vierou iných ľu­dí?

Jestvuje päť veľkých svetových náboženstiev, ktorých vyznávači sú rozosiati po všetkých svetadieloch: kresťanstvo, židovstvo, islam, hinduizmus a budhizmus. Medzi nimi jestvujú určité spojivá. Mnoho prvkov viery kresťa­nov a židov nájdeme v iných náboženstvách. Kresťania v tom vidia potvrdenie, že Boh sa zjavuje ľuďom rozmanitým spôsobom.

Tak nap­ríklad moslimovia, židia i kresťania vyznávajú vieru v jedného a jediného Boha. Kresťanov a židov spája tiež spoločná časť Svätého písma – „Svätej knihy Izraela“, ktorú kresťania nazývajú Starý zákon. Spoločnou črtou svetových náboženstiev je, že chcú ukazovať cestu k spáse a učiť, ako treba žiť.

Avšak nielen ony, ale aj náboženstvá jednotlivých kultúr vykazujú svedectvo o ľudských pochybnostiach a hľadaniach. Druhý vatikánsky koncil potvrdil, že „Boh sám nie je ďaleko ani od iných, ktorí hľadajú neznámeho Boha uprostred hmotných podôb a chceli by ho nejako nahmatať“ (LG 16). Toto presvedčenie však neoslabuje istotu kresťanov o tom, že predovšetkým oni vlastnia plnosť života a pravdy.

Kresťania a židia sú presvedčení o tom, že Boh ich počuje, že prebýva s ľuďmi, dá sa poznať, hovorí k nim, sú si tiež istí, že neponecháva otázky ľudí bez odpovede – je činný v našej každodennosti a spôsobuje, že skusujeme jeho prítomnosť. Hovoria tiež o tom, ako zakúsili Boha prví veriaci. Odovzdávanie týchto svedectiev má zachovať v pamäti pokolení spôsob, akým sa Boh počas histórie zjavil ľuďom, ako ľudia vycítili skutočnosť, že on ich sprevádza, a ako vďaka týmto skúsenostiam sa zjednotili do spoločenstva veriacich. Ak sa Boh zjavuje v ľudských dejinách, tak tým samým spolupracuje s ľuďmi, hovorí ich rečou, ľudské slová odovzdávajú Božie slo­vo. Božie slovo v ľudskej reči – takýmto spôsobom to vysvetľuje viera. Boh vplieta históriu spásy, ktorú riadi, do histórie ľudstva.

Kresťania veria, že táto história spásy dosiahla svoj vrchol v Je­žišovi Kristovi. On sa stal posledným a neprevýšiteľným Slovom Boha. Tiež veria, že Božia história spolu s ľudskou, nie je niečím uzatvoreným a Boh sa v nej zjavuje v bežných udalostiach života. A keďže veria, že Ježiš Kristus je posledným Slovom, riadia sa ním a tak sa snažia objasniť aj svoju históriu.

Tak sa začína list Hebrejom, ktorý hovorí o histórii Zjavenia: „Mnohokrát a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh našim otcom skrze prorokov, ale v týchto posledných dňoch prehovoril k nám prostredníctvom Syna“ (Hebr 1, 1-2).