Ježiš na križi skutočne zomrel. To potvrdzujú aj vojaci, ktorí mu nepolámali kosti, ako to mali vo zvyku, aby odsúdencom ukončili trápenie a usmrtili ich: Ježišovi nebolo treba lámať kosti, lebo už bol mŕtvy; vojak mu teda kopijou prebodol bok, prerazil srdce. Ježiš bol teda skutočne mŕtvy. To je dôležitá pravda, ktorú vyznávame, lebo bez nej by sa nedalo hovoriť o zmŕtvychvstaní.

A bol pochovaný. Do hrobu nezvykneme vkladať telo, ktoré je len zdanlivo mŕtve. Aj tí, ktorí pochovávali Ježiša, mali istotu, že je mŕtvy. Aj o jeho telo sa chceli po skončení sviatku postarať, ako sa patrilo o mŕtve telo.

V okamihu smrti duša opúšťa telo človeka. Tak sa stalo aj na Golgote, keď Kristus odovzdal ducha.

Čo urobila jeho duša vtedy, keď telo spočívalo v hrobe, keď čakalo na zmŕtvychvstanie? Sv. Peter hovorí, že Kristova duša zostúpila k zosnulým. V Apoštolskom symbolem máme výraz „descendit ad inferos“. Infernum sa dá preložiť ako podsvetie, záhrobie alebo peklo, alebo krajina smrti či ríša zosnulých, čiže akési miesto pobytu zosnulých. Tu treba poznamenať dôležité rozlíšenie. Dávnejšie sme sa modlili: zostúpil do pekiel. To však viedlo niekedy k mylnému chápaniu. Pod výrazom „peklo“ totiž rozumieme stav tých, ktorí sú naveky zatratení. Keď hovoríme o Ježišovi, že „descendit ad inferos“ – znamená, že zostúpil do ríše zosnulých, nie do pekla v tomto našom chápaní. Do ríše zosnulých zostupuje každý, kto zomiera; do pekla vstupuje iba ten, kto spácha ťažký hriech a neľutuje ho a tak zomiera. Kristus nikdy nespáchal ťažký hriech, teda nezostúpil do pekla. Zostúpil k zosnulým, ad inferos, ale nie preto, aby vyslobodil zatratených (teda tých, ktorí zomreli v nepriateľstve s Bohom), ani aby zničil peklo zatratenia, ale aby vyslobodil spravodlivých (teda tých, ktorí zomreli v priateľstve s Bohom).

Kristova duša teda zostúpila k zosnulým, čiže do ríše zosnulých, aby mohol Kristus oznámiť tým, ktorí tu prebývali, že brána tejto krajiny je pre nich otvorená a oni ju môžu opustiť a prejsť do krajiny večného života.

V ríši zosnulých sa Kristus stretol s tými, ktorí zomreli pred jeho smrťou na Kalvárii. Všetci títo ľudia čakali na toto stretnutie. Čakal Adam, otec ľudskej rodiny, ktorý si dokonale pamätal slová, ktoré Boh povedal žene Eve, že jeden z ich potomkov bude poranený Zlým, čiže mocou zla a smrti, ale on sám pošliape Zlému hlavu.

Stretnutie bolo mimoriadne radostné, tak pre Adama i Evu, ako aj pre Izraelitov, ktorým Boh zjavil, že z ich národa vzíde Mesiáš. Kristus sa tam stretol s Abrahámom, s Jánom Krstiteľom, so sv. Jozefom, ktorý opatroval Ježiša, keď bol ešte dieťaťom; stretol sa s lotrami i s Judášom...

Na zemi bol Veľký piatok hodinou najväčšieho smútku. Malá skupina ľudí zavraždila najspravodlivejšieho človeka, ktorý bol Synom Božím; táto vražda patrí k najväčším zločinom, aké sa na zemi stali. Naproti tomu však v ríši zosnulých hodina, kedy zomrel Ježiš, bola hodinou najväčšej radosti. Kristus totiž vtedy sem zostúpil, aby vyslobodil tých, ktorí tu na neho čakali.

Človek je predurčený pre večný život. Kristus teda zostupuje k zosnulým, aby im odovzdal správu, že už zakrátko miesto svojho dočasného pobytu opustia, že bude nasledovať vzkriesenie a oni prejdú do krajiny večného života.

Toto je pravda, na ktorú málokedy myslíme, hoci ju recitujeme v našom Vyznaní viery, keď sa modlíme, že Kristus zostúpil k zosnulým. Uvedomujeme si ju vtedy, keď sa zblízka stretávame s tajomstvom smrti, keď stojíme pri rakve svojich blízkych alebo keď kráčame po chodníkoch cintorína. Táto pravda viery má veľký význam pre plné pochopenie zjavenej pravdy.

Adam a Eva boli spasení aj napriek tomu, že spáchali hriech, ktorý priviedol veľké nešťastie na ľudskú rodinu. Máme svätého Adama a svätú Evu, aj napriek tomu, že obaja zhrešili.

Legenda, ktorá vznikla v 5. alebo 6. storočí, hovorí o tom, že Golgota je nielen miestom Kristovej smrti, ale že na Golgote bol aj Adamov hrob. Preto na obrazoch, ktoré znázorňovali Ukrižovanie, pri Ježišových nohách bola často namaľovaná lebka a dve prekrížené kosti. Podľa tejto legendy krv Kristova stekala až na Adamovu hlavu.

Teda toto je prvá veľmi dôležitá pravda: že veľkí hriešnici (ako napr. Adam a Eva) boli tiež vykúpení Kristovou krvou.

Druhá pravda hovorí, že ríša zosnulých, záhrobie nie je cieľom života človeka, pretože človek bol stvorený pre život večný. Náš cieľ je večný život.

Treťou veľkou pravdou je, že spásne poslanie Krista zahŕňa všetkých ľudí, Adamom počnúc a končiac posledným človekom, ktorý bude počatý na konci dejín. Je to úžasná perspektíva! Keby sme nepoznali túto pravdu, že Kristus oznámil radostnú správu zomrelým o možnosti ich spásy, mohlo by sa nám zdať, že my, ktorí žijeme po narodení a zmŕtvychvstaní Spasiteľa, sme vo výhode. Pravdou však je, že každý človek potrebuje milosť, ktorá je nutná k spáse, a prameňom tejto milosti je Kristova obeta. Pretože Boh je Pánom času a večnosti, mohol udeliť túto milosť aj ľuďom, ktorí žili pred Kristom, a preto máme nielen svätých Adama a Evu, ale aj sv. Ábela, sv. Samuela, sv. Noema a mnoho iných.

Je tu ešte jedna dôležitá správa pre nás. Syn Boží dobrovoľne zostúpil nielen na zem, do krajiny pominuteľného života, ale dobrovoľne zostúpil aj do ríše zosnulých. Ako Boh tam už bol, ale ako človek tam mohol vstúpiť až po vlastnej smrti, a preto ju dobrovoľne prijal, aby sa stretol s tými, ktorí zomreli. Chcel zakúsiť smrť, aby sa v tejto skúsenosti mohol stretnúť s každým človekom, ktorý prešiel bránou smrti.

Pre každého človeka je smrť ťažkým a rozhodujúcim momentom. Modlime sa za šťastnú hodinu našej smrti. Túto prosbu vložila Cirkev aj do modlitby Zdravas’ Mária (pros za nás hriešnych teraz i v hodinu smrti našej), pretože chvíľa smrti je taká dôležitá.

Kristus prešiel smrťou, aby nám mohol povedať: Poďte za mnou, pretože smrť už nad vami nemá moc; ja som nad ňou zvíťazil!

Uvažovať: KKC 631-637

Podobné myšlienky k tejto téme: tu