Sú dni v našom živote, ktoré považujeme za mimoriadne dôležité. Prvým takým dôležitým dňom bol deň nášho krstu... Chcel by som dnes upriamiť pozornosť na deň, ktorý ani jeden z nás ešte neprežil, a každého z nás čaká.

Na sviatok Zjavenia Pána sme pozdvihli svoj pohľad od postáv a ovečiek či machu v betleheme trochu vyššie – na hviezdu, ktorá ako Božie znamenie priviedla mudrcov k Ježišovi. Dnes sa budeme pozerať tiež trochu vyššie.

Najskôr trochu poblúďme s tou hviezdou po vesmíre. Keď žasneme nad jeho nekonečnosťou, uvedomujeme si, že Zem netvorí stred vesmíru. Je iba malou smietkou, ktorá sa pohybuje uprostred nespočetných galaxií, z ktorých každá sa skladá z miliónov planét. Dokonca v našej slnečnej sústave Zem nezohráva žiadnu väčšiu úlohu. Centrom v nej je Slnko. Okolo neho obiehajú planéty, vrátane Zeme.

Táto kozmická pravda o našej Zemi musí byť neustále živá vo vedomí súčasného človeka. Ak totiž naša Zem je iba smietkou vo vesmíre, kto sme my? Predsa náš život na tejto Zemi má najviac niekoľko desiatok rokov. Kozmický rozmer priestoru, času, rýchlosti nám pomáha objaviť pravdu o sebe.

Avšak z pohľadu spásnych udalostí, Zem je centrom Božieho plánu spásy celého vesmíru. Na Zemi – a iba na Zemi – sa zjavil Boží Syn a tu sa obliekol do hmoty, keď prijal ľudské telo. Stal sa človekom. Tu, na Zemi spojil svet Stvoriteľa so svetom stvorenia. Na Zemi Boží Syn kvôli človekovi zomrel a vstal z mŕtvych.

Štyridsať dní po svojom zmŕtvychvstaní Kristus udržiaval kontakt so svojimi učeníkmi. Dokazoval im fakt zmŕtvychvstania, jedol a pil s nimi; rozprával sa s nimi a dovolil im poznať novú kvalitu svojho zmŕtvychvstalého tela. Po štyridsiatich dňoch verejne, pred očami svedkov, opúšťa zem a vystupuje do neba.

Nanebovstúpenie je ďalšou spásnou udalosťou v rozmere celého vesmíru. Keď Syn Boží zostupoval na Zem, urobil to tajomným spôsobom. Vedeli o tom iba anjeli a maličká skupinka ľudí: najsvätejšia Matka, Alžbeta, Zachariáš, Jozef, pastieri, mudrci, Simeon, prorokyňa Anna.

Kristovo nanebovstúpenie je hodinou zjavenia všetkému rozumnému stvoreniu, kým je Ježiš Kristus. Je hodinou zjavenia tajomstva Ježiša Krista. Je to deň, keď Pán Ježiš definitívne opúšťa svet času a vzdáva sa viditeľného kontaktu s učeníkmi, ktorých viedol. Prechádza do Otcovho sveta, do jeho domu, vstupuje do večnej slávy, zasadá po pravici nebeského Otca.

Pre tých, čo žijú na zemi, Kristovo nanebovstúpenie je otvorením cesty do Otcovho domu. Časný život človeka v tomto momente získava úplne nový zmysel. Tento zmysel objavujeme nielen v tom, že vstaneme z mŕtvych, ale aj v tom, že nás čaká najdôležitejší prechod: prechod zo Zeme do domu nebeského Otca.

Cieľovým miestom človeka nie je Zem, ale Nebo. Nie je ním šťastie v raji, ako to chce Mohamed, ale šťastie v dome nebeského Otca. Nie je to už život čisto ľudský. Je to účasť na živote samého Boha.

Každý rok v liturgickom kalendári slávime slávnosť nanebovstúpenia Pána na štyridsiaty deň po jeho zmŕtvychvstaní. Slávime ju vo štvrtok. Je to pracovný deň a mnoho kresťanov si neuvedomuje váhu tejto udalosti. Je to udalosť významná, lebo nanebovstúpenie odtrháva oči človeka od zeme a káže mu pozdvihnúť hlavu hore, aby mohol vidieť cieľ svojho života. Cieľom nášho života je vystúpenie do Neba.

Svedectvo jedného kňaza: Prichádzal k mladému študentovi, ktorý zomieral na leukémiu, aby ho potešil. Ale na jeho úžas, mladík ho privítal pekným úsmevom a hovorí mu: „Ďakujem vám za katechézu o nanebovstúpení Krista. Dobre je vedieť, kam ma vedie moja choroba. Často hovorte o nanebovstúpení, lebo táto pravda, pre chorých ľudí, takých, ako ja, je najdôležitejšia.“

Treba si zapamätať, že raz budeme pozvaní prejsť tou istou cestou, ktorú otvoril a ukázal Kristus, keď vystúpil do neba – cestou do Otcovho domu. Kiež by sa to naše vystúpenie uskutočnilo bez akýchkoľvek komplikácií!

Uvažovať:  KKC 659-667