V každodennom živote sa asi veľmi nepozastavujeme nad tým, o čo sa vlastne opiera viera, ktorou sa riadime. Je však dôležité, aby sme si to objasnili.

Ak kresťan hovorí: zverujem sa Bohu, spolieham sa na neho, vtedy hovorí o svojej viere. Kto hovorí „verím“, ten je presvedčený, že Boh je prítomný, On ma pozná, miluje, On na mňa nezabúda.

Viera však nie je iba neohraničenou dôverou v Boha. Má aj svoj obsah. Ten, kto verí, si musí uvedomovať, v čo verí. Kresťanská dôve­ra sa opiera o to, čo Boh urobil v Ježišovi Kristovi a cez neho. Preto možno kresťanskú vieru vysloviť v konkrétnych ve­tách, ktoré vyjadrujú jej obsah – tak ako to máme vo vyznaní viery.

„Verím“ znamená, že som ochotný odpovedať vlastným životom. To znamená: nasmerovávať svoj život a činnosť k Bohu. Veriaci človek svedčí celým svojím životom o tom, v čo verí a čo pre neho znamená Boh.

Je nám jasné, že nie všetci ľudia veria v Boha. Žijeme a pracujeme uprostred ľudí s rôznym presvedčením a názormi. To nás núti, aby sme sa zastavili nad podstatou viery a jej potrebnosťou. Ten, kto nadobudol vieru ako dospelý, azda lepšie chápe, že viera nie je niečím samozrejmým. Cíti, že viera je dar. Všetci však musíme vieru v sebe pestovať a neustále ju vzbudzovať, lebo ju nedostávame raz navždy.

Viera sa často dáva do protikladu s vedou. Pod pojmom veda rozumieme to, k čomu môžeme dôjsť úsilím rozumu, prostredníctvom skúmania a experi­mentov. Takto nadobudnuté poznatky majú veľký význam pre jednotlivé­ho človeka i pre celé ľudstvo. Tieto poznatky nám pomáhajú napr. ovládať prírodné sily. Avšak veda nám nedokáže dať odpoveď na otázky: Čo je to radosť a šťastie? Ako nájsť zmysel života? Ako vznikol svet? Kam smeruje? V hľadaní odpovedí na otázky tohto druhu môže byť úspešný iba ten, kto s vierou prijme vierohodné svedectvo iných.

„Veriť po kresťansky“ znamená predovšetkým uveriť svedectvu a poslaniu Ježiša, uveriť, že on je Kristus, Boží Syn, a tiež veriť tomu, čo on povedal o týchto závažných otázkach a o ich vzťahu k Bohu. A napokon – uveriť tomu, čo nám odovzdali jeho svedko­via.

Pri takto získaných poznatkoch nevylučujeme rozum. Veď jestvujú aj také dôvody viery, ktoré sa dajú vysvetliť a zvážiť.

Viera teda nezastupuje vedu a veda nerobí vieru zbytočnou. Sú to dva rôzne, ale dopĺňajúce sa spôsoby poznávania skutočnos­ti. Viera a veda sa navzájom potrebujú. Vede bez viery hrozí ne­zmyselnosť a neľudskosť, a viera bez vedy by bola slepá a bez zdravej súdnosti.

„Veriť rozumne“ znamená premýšľať nad pravdami viery a snažiť sa pochopiť, čím je viera pre nás. Týmto sa zaoberá teológia, či­že náuka o Bohu a o viere v Boha. Avšak nielen teológovia, ale tak isto aj ostatní kresťania sa majú v záležitostiach viery odvolávať na vlastný rozum: „Buďte stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás“ (1 Pt 3, 15). Základom takéhoto poznania je dôvera v Boha, ktorý sa zjavil v Ježišovi Kristovi.

Rok viery je dôležitá skutočnosť, ktorá môže oživiť celú Cirkev, pokiaľ tento rok dobre prežijeme. V apoštolskom liste Porta fidei pápež Benedikt XVI. napísal, že tento rok je pozvánkou k skutočnému a novému obráteniu k Pánovi. A nejde v ňom len o hlbšie zoznámenie sa s pokladmi viery, ale na prvom mieste ide o oživenie našej osobnej viery – v zmysle konkrétnej dôvery a ochoty ku svedectvu (ako dokážem ja konkrétne dôverovať a nakoľko som ochotný svedčiť).

Pri každej nedeľnej svätej omši sa spoločne modlíme vyznanie viery. Je to veľmi dôležitý moment, pretože na jednej strane je to odpoveď na vypočuté Božie slovo, na druhej strane je to konkrétny čin každého jedného z nás: Každý stojí pred Bohom sám za seba a pred spoločenstvom ostatných môže túto vieru vyznať a tak sa priznať ku Kristovi i k spoločenstvu veriacich. Toto vyznanie viery má obrovskú silu! (Možno si silu tohto momentu uvedomujeme viac pri Veľkonočnej vigílii, keďže sa na obnovu krstného sľubu pripravujeme celé pôstne obdobie.)

To, čo vyznávame ústami, je veľmi dôležité. Napríklad Terézia z Lisieux, keď prežívala najväčšie krízy svojho života – svojho krátkeho, ale bohatého života – si vlastnou krvou napísala Krédo a vo chvíľach skúšok ho nahlas čítala.

Keď sa stretávame s ľuďmi, ktorí majú veľké problémy, napríklad krízu viery, alebo ich Boží nepriateľ nadmieru pokúša, práve vyznanie viery je jednou z najsilnejších zbraní. Stačí si vziať modlitbu Verím v Boha a vo viere ju nahlas prečítať, tie útoky prejdú. Je to mocná zbraň! Predstavte si, že každú nedeľu celé spoločenstvo veriacich spoločne povstane a vyzná vieru. Keby sme to vyznávali skutočne s presvedčením, tak by sa museli pekelné brány otriasať! – Toto je skúsenosť exorcistu.

Skúsme dnes spoločné vyznanie viery urobiť trochu inak než doteraz: dajme doň aj trochu viac hlasu, ale najmä dajme doň celé srdce a myseľ.

A ak uznáte za vhodné, skúste si počas tohto týždňa nájsť každý deň chvíľu času a pomodliť sa Verím v Boha.