Starozákonný príbeh o babylonskej veži určite dobre poznáte (Gn 11, 1-9). To nie je príbeh o pôvode rôznych rečí; treba ho skôr chápať ako sa vysvetlenie príčiny vzájomného nepochopenia medzi ľuďmi (po hebrejsky vyjadrené: nedokážu hovoriť rovnakým jazykom).
Príbeh o babylonskej veži vyzdvihuje myšlienku, ktorá od nepamäti inšpirovala, inšpiruje a bude aj v budúcnosti inšpirovať snahy ľudského pokolenia: zjednotiť všetky národy v jednom kráľovstve (opäť po hebrejsky vyjadrené: aby hovorili jediným jazykom). Výrazom tejto myšlienky je veža, dotýkajúca sa neba. Tejto myšlienke sa prikladá absolútna hodnota, ktorej sa majú všetci podriadiť. Koľko podobných snáh sme už videli v dejinách, ba aj v nedávnej dobe! Ale výsledok je vždy ten istý: tragický zmätok a rozdelenie, vojny jedných proti druhým...
V dejinách vyvoleného národa sa začína uskutočňovať opačná myšlienka: Boh zostupuje na zem, aby bol so svojím vyvoleným národom. V 28. kapitole knihy Genezis čítame príbeh, ktorý je protikladom príbehu o babylonskej veži: Jakub utekal pred svojím bratom. Spal na holej zemi, pod hlavu si dal kameň. „Snívalo sa mu: Hľa, na zemi stál rebrík, ktorý vrchným koncom siahal až do neba a Boží anjeli vystupovali a zostupovali po ňom! A hľa, náhle sa pred ním objavil Jahve a povedal: „Ja som Jahve, Boh tvojho otca Abraháma a Izáka. Zem, na ktorej ležíš, dávam tebe a tvojmu potomstvu. Tvoje potomstvo bude nespočetné ako prach zeme, rozšíriš sa na západ i na východ, na sever i na juh a všetky rody zeme budú v tebe požehnané...“ (Gn 28, 12-14).
Čo chceli ľudia dosiahnuť svojím úsilím, to uskutoční Boh svojou mocou, keď zostúpi na zem.
Celé biblické dejiny majú tento výrazný rys: Boh navštevuje svoj ľud, pomáha mu, prebýva medzi svojimi vyvolenými. Z týchto dlhých dejín vyberme tri podstatnejšie epizódy:
Druhá kniha Kroník popisuje posvätenie Božieho chrámu, ktorý postavil Šalamún v Jeruzaleme: Keď Šalamún skončil modlitbu, zostúpil z neba oheň, spálil celopal a obety a Jahveho sláva naplnila Chrám. ... Vtedy sa Šalamúnovi v noci zjavil Jahve a povedal mu: „Vypočul som tvoju modlitbu a vyvolil som si toto miesto za dom obiet. ... Odteraz budú moje oči otvorené a moje uši pozorné na modlitby prednesené na tomto mieste... (2 Krn 7, 1 n.). Jeruzalemský chrám sa stal od tej doby privilegovaným miestom Božej prítomnosti na zemi, svätým miestom modlitby.
Uplynuli storočia. Evanjelista Lukáš nám napísal, čo sa udialo v plnosti časov: ... poslal Boh anjela Gabriela ... (Poznáme príbeh o zvestovaní.) ... Mária povedala anjelovi: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“ Anjel jej odpovedal: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. Preto aj dieťa bude sväté, bude to Syn Boží“ (Lk 1, 26-35). Vnútorný súvis predchádzajúceho príbehu so zvestovaním Panne Márii veľmi ľahko pochopíme: Ježiš je skutočným chrámom, príbytkom Boha medzi ľuďmi.
Tretí príbeh čítame v Skutkoch apoštolov. Keď prišiel deň Turíc, boli všetci vedno na tom istom mieste. Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. A zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi; ako im Duch dával hovoriť. (Sk 2, 1-4).
Boh teda zostupuje do nášho života prostredníctvom Ducha Svätého, ako píše svätý Pavol: „Božiu lásku vlial do našich sŕdc Svätý Duch, ktorý nám bol daný“ (Rim 5, 5).
Človeka teda možno nazvať „duchovným“ v pravom kresťanskom zmysle.
Primitívne národy si predstavovali ducha ako niečo viac-menej hmotné, spojené s dychom. Naopak grécka filozofia dospela k záveru, že duch alebo duša je nehmotná. Nazývali preto „duchovnou“ každú činnosť duše: myslieť, písať básne, študovať atď. Takýmto spôsobom sa vyjadrujeme aj dnes. Hovoríme napríklad, že niekto má „mnoho duchovných záujmov“, a rozumieme tým, že sa zaoberá literatúrou, umením, filozofiou.
Duchovní otcovia prvých storočí sa radi odvolávali na evanjeliový text: „Veď to už nebudete hovoriť vy, ale Duch vášho Otca bude hovoriť vo vás“ (Mt 10, 20). Duch Svätý hovorí v kresťanoch, pôsobí v nich, inšpiruje ich myšlienky.
Pán Ježiš povedal Nikodémovi, že na to, aby niekto prišiel do nebeského kráľovstva, sa musí narodiť z vody a Ducha Svätého (porov. Jn 3, 5). Sv. Cyril Jeruzalemský sa pýta: „Prečo je Duch prirovnávaný k vode?“ A odpovedá: „Z vody sa rodí všetko; voda živí rastliny i živočíchov. Zostupuje z neba ako dážď. Je jediná, má tú istú prirodzenosť, ale koľko rôznych účinkov pôsobí! Prameň zavlažuje celú záhradu; sám dážď padá z neba na celý svet. Ale v ľalii sa stáva voda bielou, v ruži červenou, v hyacinte purpurovou. Tak aj Duch Svätý, aj keď je jeden a nerozdelený, rozdáva každému svoju milosť, ako chce.“
(Citáty podľa Jeruzalemskej Biblie.)