Otec biskup Štefan vo svojom zamyslení hovorí: "Modlitba je pre nás tým, čo pre vtáky krídla. Umožňuje nám povznášať srdce k Bohu a pestovať s ním spoločenstvo lásky." Dávame vám k dispozícii jeho celé znenie.
Drahí bratia a sestry!
K životu z viery neodmysliteľne patrí modlitba. Nie je iba okrajovou činnosťou človeka, ale podstatným prejavom jeho viery a spôsobom jej sebarealizácie. Kresťan v modlitbe vidí jeden z prameňov nadprirodzeného života, prostriedok posväcovania vlastného života, spôsob dôverného spoločenstva s Bohom a zároveň aj nástroj lásky k človekovi. Zamyslenie o modlitbe viery na konci Jubilejného roku neznamená, že má posledné miesto, ale naopak! Obnovený život modlitby nech je prvým a hlavným ovocím nášho Jubilea v obnovenom živote z viery.
1. Modlitba je rozhovor človeka s Bohom. Modlitba nespočíva iba v tom, že my hovoríme Bohu, to by bol monológ, t.j. rozprávanie jedného. Modlitba je dialóg, čiže vzájomný rozhovor človeka s Bohom. Pri ňom Boh oslovuje nás a my mu odpovedáme, raz slovami úst, inokedy hnutím srdca alebo skutkom lásky. Dobre sa modliť znamená hlavne vedieť počúvať Boha. On má mať v našich modlitbách hlavné slovo.
Boh sa človekovi prihovára rôznym spôsobom. Raz sa nám prihovára v Božom slove napísanom v Písmach. Čítanie alebo počúvanie Božieho slova zo Svätého písma nie je nič iné, ako vstúpiť do osobného dialógu s Bohom. Na posolstvo slov a udalostí dejín spásy ľudský duch reaguje, a tak už vstupuje do dialógu s Bohom. V srdci človeka sa pritom rodia hnutia, rozhodnutia, predsavzatia i slová, ktorými chce Bohu odpovedať na jeho posolstvo.
Inokedy sa nám Boh prihovára zo stvorení, do ktorých je vtlačená Božia múdrosť, dobrota a láska k nám. Človek môže byť takto oslovený Bohom aj cez prírodu a vstúpiť s ním do komunikácie v modlitbe chvály a vďakočinenia. Svätý František z Assisi vedel cez prírodu vstupovať do rozhovoru s Bohom. Známa je jeho Pieseň brata Slnka...
Boh sa človekovi prihovára aj v udalostiach života. Všetko, čo sa deje v nás a okolo nás, je uskutočňovaním zámerov a plánu Božej prozreteľnosti. Nič sa nedeje bez jeho vôle a prispenia. V tých udalostiach nás oslovuje a prihovára sa nášmu srdcu prejavmi svojej dobroty a lásky. Napríklad udalosti v rodine, narodenie dieťaťa, úmrtie člena rodiny, šťastné príhody i katastrofálne udalosti sú zvláštnou a tajomnou rečou, ktorou nás Boh oslovuje a pozýva k dialógu.
Jestvuje ešte jeden spôsob prihovárania sa Boha človekovi, je to hlas nášho svedomia a srdca. Cez vnuknutia Ducha Svätého nás Boh oslovuje a nadväzuje s nami dialóg. Každé zareagovanie na Boží hlas v srdci už je vlastne modlitbou – odpoveďou na jeho volanie a podnety.
Z pestrosti foriem, akými sa Boh prihovára k nám, je zrejmé, že jestvuje aj rozmanitosť spôsobov, ako sa my môžeme prihovárať Bohu a viesť s nim dialóg. Máme na výber rôzne druhy modlitby. Poznáme modlitbu slovnú, rozjímavú a kontemplatívnu - vnútornú modlitbu. V slovnej modlitbe sa Bohu prihovárame slovami vopred ustálených modlitieb, napríklad Otče náš, Zdravas, Mária, Sláva Otcu a podobne. Môžeme sa s ním rozprávať aj vlastnými slovami práve tak, ako to robíme pri rozhovore s ľuďmi. Bolo by však chybou, keby sme za modlitbu považovali iba slová, ktoré vyriekneme na adresu Boha. Každé pozdvihnutie mysle k Bohu, každá svätá túžba po jeho osobe a jeho daroch, každé hnutie srdca, každý cit vďačnosti, obdivu a úžasu, každý záchvev lásky nášho srdca je už modlitbou, odpoveďou na jeho reč lásky, ktorou sa nám ustavične prihovára.
Modlitba je pre nás tým, čo pre vtáky krídla. Umožňuje nám povznášať srdce k Bohu a pestovať s ním spoločenstvo lásky. Právom ju považujeme za nástroj lásky. Pomocou nej uskutočňujeme lásku k Bohu i k ľuďom. Pri modlitbe si otvárame srdcia pre potreby blížnych, prežívame solidárnosť s ich ťažkosťami a problémami a pomáhame im niesť ich bremená. (Porov. Gal 6,2) Dobro modlitby pre vieru je najmä v tom, že obsahuje vieru Cirkvi podľa známeho: „Lex orandi, lex credendi“, t. j. Cirkev verí tak, ako sa modlí.
2. Podľa úmyslu, pre ktorý sa oddávame modlitbe, rozlišujeme ju na rozličné typy: modlitba vďaky, chvály, prosby a orodovania. Ak modlitbou odpovedáme Bohu na nespočetné prejavy jeho lásky a za ne ďakujeme, konáme modlitbu vďaky. Má prvé miesto medzi všetkými modlitbami. Svätý Pavol apoštol o nej napísal: „Bez prestania sa modlite, pri všetkom vzdávajte vďaky, lebo to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi pre vás.“ (1Sol 5,17-18) Modlitby konáme aj kvôli oslave Boha. Vtedy sa pridružujeme k ostatnému stvoreniu a spolu s ním ho zvelebujeme a chválime. To sú zasa modlitby oslavy. Povzbudzuje nás k nim Božie slovo, ktoré čítame v žalme: „Chváľte Pána všetky národy, oslavujte ho všetci ľudia.“ (Ž 117,1) Modlitba prosby je vyjadrením našich túžob po Bohu a jeho daroch. Nebeský Otec pre nás prichystal všetko, čo potrebujeme k životu. Svoje dary nám však nechce dávať proti našej vôli. Želá si, aby sme o ne prosili. Pán Ježiš povedal: „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! klopte a otvoria vám!“ (Lk 11,9) Boh dobre vie, čo potrebujeme. Modlitbu prosby nekonáme preto, aby sme mu oznámili, čo potrebujeme, ale aby sme mu vyjavili túžbu po jeho daroch. Dušou všetkých modlitieb je túžba. Svätý Augustín napísal: „Chce, aby sme v modlitbách cvičili svoju túžbu, ktorou by sme potom boli schopní prijať, čo nám chce dať." V modlitbe môžeme prosiť Boha o všetky nebeské i pozemské dary. Modlitbu prosby nekonáme iba za seba, ale aj za našich blížnych. Tak sa modlitba stáva účinným prejavom lásky k našim bratom a sestrám a službou druhým. Takýto typ modlitby nazývame „orodovanie“. „Modlitba orodovania spočíva v prihováraní sa v prospech niekoho iného. Nepozná hranice a zahrňuje aj nepriateľov.“ (KKC, 2647) Aj najlepšia modlitba, ktorú nám dal Pán Ježiš, Modlitba Pána – Otče náš - je v svojej podstate modlitba orodovania. Nie náhodou sa modlíme v množnom čísle: Otče náš, daj nám, odpusť nám atď. Tak sa naznačuje, že sa nemodlíme iba za seba, ale za všetky Božie deti.
3. Modlitbu často pripodobňujeme dýchaniu. Bez dýchania človek nemôže žiť. Pohyb, práca, šport i spánok závisia od zdravého, pravidelného dýchania. Modlitba je dýchanie duše. Bez nej človek hynie duchovne. Od modlitby závisí aj všetka ostatná činnosť viery a lásky. Ako dýchanie podobne aj modlitba je nepretržitá činnosť. Preto Evanjelium zdôrazňuje, „ako sa treba stále modliť a neochabovať.“ (Lk 18,1) Modlitbou vypĺňame celý náš život. Raz sa modlíme ústami, inokedy srdcom alebo skutkami. V priebehu dňa si však určujeme aj chvíle, keď sa celkom oddávame modlitbe, najmä ráno a večer. Na modlitbu využívame aj každú vhodnú príležitosť, napríklad cestovanie, pobyt v prírode, voľný čas a podobne. V rôznych životných situáciách volíme primeraný spôsob modlitby.
Modlitba je veľmi potrebná pre náš kresťanský život, ale nie je samospasiteľná. Je potrebné k nej pridať činnosť lásky. Pán Ježiš to vyjadril slovami: „Čo ma oslovujete: Pane, Pane, keď nerobíte, čo hovorím?“ (Lk 6,46) Túto zásadu Evanjelia vložil svätý Benedikt, patrón Európy, do známeho hesla: „Modli sa a pracuj!“ Modlitba a práca sú sestry, najlepšie nám pomáhajú milovať Boha a ľudí, keď sú spolu. „Modlí sa bez prestania, kto spája modlitbu s prácou a prácu s modlitbou. Len takto sa dá uskutočňovať princíp neprestajnej modlitby.“ (ORIGENES, De oratione, 12) „Bez prestania sa modlite, pri všetkom vzdávajte vďaky, lebo to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi pre vás.“ (1Sol 5,17-18)
Pán Ježiš posvätil modlitbou každú chvíľu svojho pozemského života. Modlitbou bol ustavične v styku so svojím nebeským Otcom. Modlieval sa sám na osamelých miestach, ale aj spolu s apoštolmi a inými ľuďmi. Dal nám príklad, aby sme modlitbu považovali za samozrejmú súčasť kresťanského života. Dôležitosť a veľký význam modlitby vyzdvihol aj slovami. Často o modlitbe hovoril a vysvetľoval jej podstatu a vlastnosti. Jeho príklad a náuka nám umožňujú naučiť sa dobre modliť.
V podobenstve o farizejovi a mýtnikovi Kristus názorne vyjadril potrebu pokory pri modlitbe. Požiadavku vytrvalosti v modlitbe vysvetlil Pán Ježiš v podobenstve o neodbytnom priateľovi. Pán Ježiš nás slovami a najmä príkladom poučil, že sa máme modliť odovzdane do Božej vôle. V Getsemanskej záhrade sa modlil: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich. No nie ako ja chcem, ale ako ty.“ (Mt 26,39)
Dôležitou požiadavkou dobrej modlitby je sústredenosť. K sústredenosti pri modlitbe pomáha, ak sa vžijeme do Božej prítomnosti. Upriamime svoju pozornosť na Boha a rozprávame sa s ním ako s prítomným. Ak nám prídu mimovoľne iné myšlienky o veciach alebo ľuďoch, usilujeme sa ich zapojiť do modlitby. Tak môžeme našu roztržitosť premieňať na prejav lásky voči blížnym. K sústredenosti pri modlitbe pomáha aj správne volená poloha tela a prostredie.
Dobrá modlitba nezávisí od toho, koľko a aké slová Bohu hovoríme, ale od túžby, akou po Bohu a jeho daroch túžime. Upozorňuje nás na to Pán Ježiš: „Keď sa modlíte, nehovorte veľa ako pohania! Myslia si, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť. Nenapodobňujte ich: veď váš Otec vie, čo potrebujete, prv ako by ste ho prosili.“ (Mt 6,7-8)
Najhlavnejšou podmienkou dobrej modlitby je, aby sme ju konali v spojení s Kristom a v jeho mene. On to sám povedal: „Ak ma budete prosiť o niečo v mojom mene, ja to urobím.“ (Jn14,14) Vtedy je Pán Ježiš s nami pri modlitbe a sám sa za nás prihovára nebeskému Otcovi. „Svätý Augustín o tom napísal: „On sa za nás modlí ako náš kňaz, modlí sa v nás ako naša Hlava a my sa modlíme k nemu ako k svojmu Bohu. Poznávajme teda náš hlas v ňom a jeho hlas v nás.“
4. S nebeským Otcom sa môžeme rozprávať buď sami, alebo spoločne s druhými ľuďmi. Modlitbu, pri ktorej sa sám človek rozpráva s Bohom, nazývame osobná modlitba. Pri nej vchádzame akoby do komôrky svojho srdca a rozprávame sa s nebeským Otcom v skrytosti. Pán Ježiš o tom povedal: „Ale keď sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti.“ (Mt 6,6) Osobná modlitba je hlavným stavebným prvkom nášho duchovného života. Pri nej každodenne prežívame blažené stretnutie s nebeským Otcom. Ducha osobnej modlitby nám pomáha pestovať najmä pravidelnosť v modlitbe. Treba si v rámci dňa určiť pevné chvíle na osobné stretnutie a rozhovory s nebeským Otcom.
Sväté písmo veľmi chváli a odporúča aj spoločnú modlitbu. To je modlitba, pri ktorej sa Bohu prihovárame spolu s inými ľuďmi. Spoločne sa modlievame najmä v rodinách a na zhromaždeniach Cirkvi. Dobrodenie spoločnej modlitby spočíva v tom, že pomáha pestovať bratskú lásku a jednotu medzi ľuďmi. Osobitným dobrodením spoločnej modlitby je Kristov prísľub: „Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som i ja medzi nimi.“ (Mt 18,19-20)
Viera naozaj potrebuje modlitbu. Bez nej by naša viera stratila vitalitu. Práve uskutočňovaním modlitbového života sa viera kresťana stáva reálnym dialógom s Bohom a jeho „áno“ Bohu. Modlitba je pre vieru jej „modus vivendi“. Viera sa v modlitbe realizuje, formuje, vyznáva a zdieľa. Na záver vás všetkých prosím o stále modlitby za mňa a za našu diecézu a ja vás tiež uisťujem o stálych modlitbách za vás. Všetkým posielam svoje apoštolské požehnanie.
+ otec biskup Štefan Zdroj
