Včera k nám prišla žena. Chcela nejaký pekný latinský citát o Bohu. Dnes si preň príde.

Tak ako spolusestra, ktorá jej otvorila, a ktorej v tej rýchlosti nenapadol nijaký trefný, aj ja som bola zvedavá, na čo ho chce. Že si ho chce dať vytetovať.

Vyškolená z Konferencie o pastorácii mládeže (o. Marek Forgáč, ďakujem!) sa už na ňu chystám. Mám poruke pár svojich obľúbených (zo srandy by som jej odporúčala: Ite missa est). Keďže tetovanie vyjadruje túžbu po komunikácii, chcem sa porozprávať. Aby sme našli nejaký, ktorý najlepšie vyjadrí jej vzťah k Bohu. Keď sa s ním stretne tvárou v Tvár, aby sa nemusela pred Bohom hanbiť, že mu celý život na svojom tele ukazovala, kým Boh pre ňu je, a svojím životom by kerovala (skvelé hovorové slovko s významom šoférovať, viesť vozidlo) úplne inú kerku. O pár hodín príde. Možno bude mať tento blog pokračovanie... Ak bude o čom, napíšem.

Jednu vec si ešte neodpustím.

Viete, že aj Boh má kerku?

Také riadne tetovanie, ktoré má stále na očiach a z jeho ruky nikdy nezmizne? Iz 49, 16

ilustračné foto: pojo