Hlavnou príčinou duchovnej priemernosti je podľa sv. Jána z Kríža, podobne ako podľa sv. Terézie od Ježiša, obava z ľudí, prílišné ohľady na to, čo na to povedia ostatní. (z knihy sv. Jan od Kříže: Duchovní píseň)

Ono sa to na prvý pohľad nezdá byť až také dôležité, byť verným vnuknutiam, ale keď počúvaš ten nenápadný Boží hlas, prichádza zmena. Pokoj. Uzdravenie.

Už dlhšie myslím na Námana.

Túžil po uzdravení a urobil by pre to čokoľvek na svete. Čokoľvek, okrem podradného okúpania sa v nejakej trápnej rieke.

Jeho sluhovia, našťastie poslušní božiemu hlasu, ho konfrontovali: "Keby prorok žiadal od teba veľkú vec, neurobil by si to?"

Náman mal totiž SVOJ plán, SVOJE predstavy, SVOJU hrdosť. Mal SVOJU predstavu, ako ho Boh má uzdraviť, ako to má vyzerať a čo sa pri tom má diať. Bol pripravený na všetko. Skoro na všetko. Nebol pripravený na túto maličkú skúšku jeho podriadenosti sa Bohu a skúške poslušnosti. Stačilo málo a odíde naštvatý na proroka Elizea, na Boha i na seba, že sa strápnil a precestoval kus sveta, aby bol uzdravený  - a aj tak zomrie chorý.

Podriadil sa však Bohu. Lebo ak by urobil čokoľvek iné, uzdravenie by neprišlo. Bohu vďaka! Inak by pre nás nebol svedectvom, že Boh aj od nás môže žiadať niečo mimo našich predstáv, niečo "pod našu úroveň" a súčasne pred zrakmi mnohých, na ktorých berieme ohľady a ktorí tomu nemusia vždy porozumieť správne. Práve strach z ľudí a ľudské ohľady ťa nechajú stáť a točiť sa v kruhu duchovnej priemernosti. To fakt tam chceš zostať?

Námanovi uzdravenie obnovilo nielen pokožku, no najmä nastavilo srdce. Malomocenstvo ho brzdilo žiť naplno vo vzťahoch a uzdravenie mu potom prinieslo nové možnosti svedčiť o živom Bohu.

Toto chcem aj ja. Podriadenosťou a poslušnosťou nedávať vo svojom živote priestor pre priemernosť. A tým svedčiť, že Boh je živý a aktívny:)

ilustračný obrázok z www.vira.cz