O skutočnosti, ktorá môže budovať, ale i ničiť naše vzťahy.

V istom obchode dieťa prosí mamu o hračku. Po jej logickom vysvetlení, prečo jej ju nemôže kúpiť, dieťa začne plakať, vrieskať a hádzať sa po zemi. Čím ďalej, tým viac je to trápnejšie, a tak matka, aby ukončila toto divadlo pred zrakmi nakupujúcich, nakoniec dieťaťu kúpi, čo si želá.

Ak sa takto správa dieťa, prižmúrime oči, čo ak sa však podobným spôsobom správa dospelý?! –

Pravdepodobne už každý z nás zažil situáciu, kedy bol zo strany nejakého človeka, či už v rodine, práci, škole alebo inom prostredí, postavený pred nejaké rozhodnutie, otázku, vyjadrenie sa či prosbu. Jednoducho situáciu, kedy sme vo vzduchu cítili tlak, že ak neodpovieme, neurobíme podľa priania či predstáv dotyčného, že bude nespokojný a dá nám to pocítiť.

Ako vtedy reagovať? Vyhovieť druhej strane, a tak sa vyhnúť napätiu a nepríjemnostiam, ako napríklad tichu, výčitkám (možno aj tým nemým), kritike, odmietnutiu, odopretiu pomoci či ďalším formám trestu a odplaty?  Alebo si zachovať vlastnú tvár, byť úprimný a s odvahou dať najavo inú odpoveď, ako je čakaná?  – Podobné je to v situáciách, kedy stojíme pred výzvou niekoho napomenúť.

V spleti týchto situácií, či už dilemu prežívame my alebo iní z nás, nachádzame východisko v Božom postoji k nám. On nás stvoril, tvorí a udržuje pri bytí, a tak, kto iný ak nie On má právo určovať hranice, klásť požiadavky, korigovať, upozorňovať, povzbudzovať a tiež aj spravodlivo trestať?   Odpúšťanie je však to, čo robí najradšej a najčastejšie. Udivujúce je, že odpúšťa a pritom vie, že onedlho sa mu opäť postavíme na „zadné“.  Miluje až tak, že nám dovoľuje, aby sme ho opäť ranili. Boh rád odpúšťa, no neostáva len pri tom.

V Evanjeliu vidíme muža, ktorý je naplnený vnútornou slobodou. Muža, ktorý prekračuje ľudské predsudky, mienku, schémy, obmedzujúce nariadenia, zaužívané obyčaje, ľuďmi vopred vytýčené hranice. Má odvahu, i za cenu odmietnutia, postaviť sa voči svojim spolurodákom v Nazaretskej synagóge. Na druhý deň po zázračnom rozmnožení chleba sa nebojí sklamať očakávania ľudí, vyčíta im plytkú motiváciu, prečo ho hľadajú a po slovách, že On je Chlieb života, kedy zástupy sklamane odchádzajú, nikomu nič nevysvetľuje ani urazene nevyžaduje vysvetlenie: Prečo? Uzdravuje v sobotu, aj keď to vyvoláva pohoršenie u náboženských vodcov. Nie je zviazaný tým, čo od neho očakávajú iní, a tak objíma deti, komunikuje so ženami, stoluje s hriešnikmi, aj keď je to považované za nedôstojné. Bez „servítky“ hovorí pravdu do očí falošným farizejom či svojmu priateľovi Petrovi.

Prekypuje vnútornou slobodou, ktorá navonok rešpektuje vôľu iných, bez akejkoľvek štipky manipulácie. Nie je vopred naprogramovaný predstavami, kto a ako by sa mal správať, reagovať alebo sa rozhodovať. Na vlastnej koži sa o tom presvedčil mladík obťažený bohatstvom, ktorý nedokázal odpovedať na jeho výzvu. Tiež aj zradca Judáš či zapierajúci Peter. Ako striebro uprostred kameňa žiari jeho sloboda práve v utrpení. A čím viac je jeho telo pokryté až zohavené ranami a krvou, tým viac vidieť, ako slobodne kráča od zajatia, cez veľradu, Kaifáša, Piláta, Herodesa až po kríž. Práve kríž je vrcholom jeho slobody. On nezomiera len za vyvolených, ale za všetkých bez rozdielu národnosti, farby pleti, bohatstva alebo krásy. A ovocím vykúpenia, teda aj slobody Božích detí, nie sú obdarovaní už vopred vybraní, ale všetci, ktorí to s pokorou prijímajú, či už sú to Rómovia alebo nie, vzdelaní či nevzdelaní a pod.

Boh odpúšťa, je nám vzorom, a to nie nedosiahnuteľným a vzdialeným, pretože je s nami. Práve blízkosť Božieho Syna – toho, ktorý je Prameňom slobody, je nádejou, že naše vzťahy môžu byť namiesto manipulácie naplnené slobodou. Avšak to, či ostane len ako divák alebo aktívne zasiahne do toho, čo nami hýbe, záleží výhradne na našej slobode, ktorá je pre neho svätou.

Jozef