Možno sa vám zdá nadpis trochu provokačný. Snažíme sa učiť (nielen) mladých ľudí, aby robili ťažké veci, a ja tu zrazu vyhlásim, že to so snahou nemáme preháňať. Ale nie je snaha, ako snaha, a výsledok mojich úvah prinesie možno práve opačný výsledok, než by sa dalo čakať.

Ide o to, že sme naučení "robiť veci perfektne". Neviem ako u vás, ale u mňa táto snaha často ústí do perfekcionizmu, ktorý ma v konečnom dôsledku oberá o odvahu do čohokoľvek sa pustiť. Príklad z čerstvo novomanželského obdobia:

Pustila som sa pred sviatkami poumývať dvere. Nachystala som si všetko potrebné a začala som pracovať. Hneď ako prvé som si vybrala dvere s veľkou hladkou plochou. A tak sa stalo, že v čase, keď by som normálne mala byť hotová (a vlastne som aj bola hotová, nebyť toho nešťastného pocitu, že to chcem urobiť "perfektne") sa na dverách stále znova objavovali šmuhy čistiaceho prostriedku, ktoré som "musela" odstrániť. A tak som sa paprala s jednými dverami celé popoludnie. Bola som hladná a unavená, začínala ma bolieť hlava, ale odmietla som prerušiť prácu (a najesť sa), kým to nedokončím.
Dopadlo to tak, že ma od hladu rozbolela hlava, celý deň (možno aj dva) so mnou nebolo reči a k rozhodnutiu zase niekedy umyť dvere potrebujem od vtedy neprimerane veľa energie.

A podobne je to s mnohými oblasťami života.

Iným príkladom môže byť aj pečenie. Neuspokojíme sa s prípravou jednoduchého zákusku s ktorým máme už veľa skúseností ale chceme pripraviť nový, dokonale zdravý, krásny a chutný dezert, po ktorom sa budú naši najmilší ešte o týždeň zalizovať až za ušami. Ale ak sa nám po hodinách vyčerpávajúcej práce v kuchyni nakoniec ani nedostane patričnej pochvaly, sme frustrované a nabudúce sa nám do nijakého pečenia nebude chcieť.
Nebolo by lepšie napiecť niečo jednoduché a nechať si ešte dosť energie na ďalšie aktivity s rodinou? A ak náhodou nedostaneme očakávaný vďak, nebude nás to frustrovať tak veľmi. Nabudúce môžeme vyskúšať zase niečo iné.

Ray Bennett na túto tému hovorí: „Perfekcionistická lobby je mocná. Snažit se trochu míň není tak snadné, jak se zdá. Náš svět nám tak usilovně vtlouká do hlavy, že máme být nejlepší, že vás možná ani nenapadlo usilovat o cokoliv jiného.“ (citát prevzatý z stastnyblog.wordpress.com).
Sme naučení robiť veci "dokonale", alebo vôbec. Ale vernosť je viac ako dokonalosť.

***

Ono to funguje taj v duchovnom živote. Niekedy si v stave nadšenia uložíme veľké predsavzatia (budem sa každý deň modliť celý ruženec, s maximálnym sústredením, a ak mi náhodou utečú myšlienky začnem daný desiatok znova...), ktoré sa nám zdajú "dokonalé", ale môžu byť dlhodobo nesplniteľné. A potom sme niekedy unavení a vieme, že napr. pri spomínanom ruženci by sme zaspávali, tak nakoniec vynecháme modlitbu úplne. A na druhý deň znova. Na ´další deň si spomenieme aké to bolo naposledy náročné a zase nenájdeme silu ani začať... To nie je to, čo od nás Pán chce.

Alebo spoločná rodinná modlitba (s deťmi, či len s partnerom) - ak si stanovíme priveľa, deti (niekedy aj manžel) bude cítiť nepríjemný tlak a budú sa snažiť z tejto "povinnosti" (občas) vykrútiť. Menej je často viac.

On má rád vernosť, nie hromadenie zásluh. Je lepšie pomodliť sa každé ráno Otčenáš, Zdravas a Sláva, alebo len nejaký jednoduchý vzdych, ktorým začínajúci deň odovzdáme do Božích rúk, než by sme sa rozhodli pre dlhé rozjímania, ktoré pravidelne nebudeme stíhať.