Úvaha
Čím je a čím nie je kresťanská viera
Protestantský teológ Paul Tillich raz povedal, že „viera“ je najnepochopenejším slovom náboženského slovníka. Mal do určitej miery pravdu. Dôkazom tohto tvrdenia sú aj rozličné komentáre na internetových fórach, ktoré ukazujú hrubé karikatúry kresťanskej viery. Horšie je to, že sa to týka aj mnohých seriózne zmýšľajúcich veriacich. Agnostici, ateisti a sekulárne zmýšľajúci ľudia hovoria o viere ako o dôverčivosti, naivnosti, poverčivosti, súhlase s iracionálnymi nezmyslami, prijatí tvrdení, pre ktoré nejestvujú dôkazy atď. Často sa odvolávajú na jasný rozdiel medzi takto skonštruovanou vierou a modernou vedou, o ktorej tvrdia, že má znaky zdravého skepticizmu, empirickej verifikácie, spoľahlivej a opakovateľnej metódy a schopnosti vlastnej sebakritiky. Títo diskutéri tvrdia, že my na západe sme sa našťastie už boli schopní vymaniť z obmedzení viery a posunúť sa do otvoreného a dobre osvieteného priestoru vedeckého rozumu. Prívrženci týchto názorov tiež vyjadrujú ľútosť nad tým, že viera, ktorá je ako duch z dávnych čias a miest, aj naďalej, dokonca aj na začiatku 21. storočia, máta modernú myseľ a bráni pokroku.
11. októbra 2012 začneme sláviť „Rok viery“, ktorý pred časom vyhlásil pápež Benedikt XVI. Myslím, že je to šanca, aby katolíci objasnili, čo majú na mysli pod tak kontroverzným pojmom „viera“. Začnem analógiou. Keď chceme spoznať nejakého človeka ako bystrí ľudia, naša myseľ bude plne zapojená v procese spoznávania. Budeme sa pozerať, ako sa daná osoba oblieka a ako sa správa k druhým ľuďom. Možno si o nej aj niečo vygooglime, zistíme, aké školy má za sebou a kde pracuje. Popýtame sa na ňu aj našich spoločných priateľov atď. Všetko toto objektívne skúmanie sa môže odohrať ešte pre tým, než budeme mať možnosť danú osobu osobne stretnúť. Keď sa napokon zoznámime, prinesieme si so sebou všetko to, čo sme dovtedy o tejto osobe zistili, a pokúsime sa zistiť z prvej ruky, či to, čo sme sa o nej dozvedeli, je naozaj pravda. Potom sa však stane niečo mimoriadne, niečo, nad čím nemáme kontrolu, niečo, čo nám odhalí veci, o ktorých by sme sa inak nemohli dozvedieť. Osoba začne rozprávať. Z vlastnej iniciatívy. Ukáže nám dôvody svojho uvažovania a svoje prežívanie. Niečo z toho, čo bude hovoriť, bude korešpondovať s tým, čo sme sa o nej už dávnejšie dozvedeli, ale mnoho z toho, čo nám povie, nás bude fascinovať, bude to niečo úplne nové a krásne, niečo, na čo by sme sami nikdy neprišli. To platí predovšetkým vtedy, keď sa náš vzťah a konverzácie prehlbujú a stávajú sa dôvernejšími.
Ale pri počúvaní jej rozprávania budeme stáť pred voľbou: „Veriť jej či nie?“ Niečo z toho, čo povie, budeme vedieť nejako overiť na základe nášho predošlého výskumu, avšak keď bude hovoriť o svojich pocitoch, zámeroch, túžbach a vyjaví nám aj to, čoho sa bojí, budeme vedieť, že sme sa ocitli na teritóriu, nad ktorým nemáme kontrolu. Budeme sa musieť rozhodnúť, či tejto osobe budeme dôverovať, alebo nie. Tak je to vždy, keď sa s niekým rozprávame, či sa nám to páči, alebo nie. Keď sa s niekým spoznávame, nenechávame svoj rozum kdesi bokom, avšak musíme byť ochotní ísť nad rámec nášho rozumu, musíme pristúpiť na to, že budeme veriť a dúfať. Bude to o viere.
Myslím, že je to výnimočne objasňujúca analógia pre vieru v teologickom zmysle. Pre katolíkov autentická viera nikdy nevyžaduje sacrificium intellectus (obetovanie intelektu). Boh chce, aby sme ho rozumom spoznali maximálne ako sa len dá. Analyzovaním poriadku, krásy a pominuteľnosti sveta môžeme nazbierať kopec „informácií“ o Bohu. Dozvieme sa o jeho existencii, o jeho dokonalosti, o tom, že je bytosťou s rozumom a vôľou, o tom, že riadi svet atď.
Ak so mnou nesúhlasíte, pozývam vás, aby ste si dobre pozreli, ako sa začína Tomášova Summa Theologiae. Totiž jednou z právd je aj to, že rozum dokáže objaviť Boha ako osobu. Hlavné tvrdenie Biblie je to, že táto osoba nám neostala úplne skrytá, ale že k nám naozaj prehovorila. Tak, ako pri počúvaní akéhokoľvek človeka, ktorý hovorí, aj pri počúvaní Božích slov sa musí poslucháč rozhodnúť. Uverím týmto slovám, alebo nie? Rozhodnutie prijať to, čo Boh o sebe povedal, je to, čo Cirkev chápe pod pojmom „viera“. Toto rozhodnutie nie je iracionálne, pretože spočíva na rozume a je ním podmienené. Je však potrebné ísť za hranice rozumu, lebo je to vyjadrením toho, že moje srdce je otvorené pre druhého. V prítomnosti druhého človeka môžeme ostať tvrdohlavo v postoji nedôvery. Môžeme sa rozhodnúť prijať za legitímne len tie dáta, ktoré vieme zhromaždiť racionálnou analýzou. Takýmto spôsobom sa však zatvoríme pred obrovským bohatstvom, ktoré by daný človek mohol pred nami odkryť. Striktný racionalista a neochvejný zástanca vedeckej metódy spozná niektoré veci o svete, avšak nikdy nespozná osobu.
Ten istý princíp platí v súvislosti s poznaním Boha, ktorý je zvrchovanou osobou. Katolícka cirkev chce, aby ľudia používali intelekt naplno a účinne, to samozrejme zahŕňa aj vedecké dôvody. Cirkev však ľudí pozýva, aby neostali pri hraniciach rozumu, ale aby išli ďalej. O tom je počúvanie, dôvera a viera.
