Dnes, ako i v minulosti, mnoho ľudí túži byť nezávislými. Napríklad nezávislí v rozhodovaní, nezávislí v konaní, nezávislí v určovaní toho, čo je pre nich dobré. Túžba po nezávislosti, niekto to aj nazýva „sloboda“, je zakorenená hlboko v človeku. Učenie New Age ti napríklad povie, že každý má svoju pravdu a objektívna pravda (norma) neexistuje; ide o to, dosiahnuť maximálnu slobodu a nakoniec to smeruje k tomu, že každý je boh alebo bohom pre seba – to je zbožštenie človeka.

Vyučovanie

Dnes, ako i v minulosti, mnoho ľudí túži byť nezávislými. Napríklad nezávislí v rozhodovaní, nezávislí v konaní, nezávislí v určovaní toho, čo je pre nich dobré. Túžba po nezávislosti, niekto to aj nazýva „sloboda“, je zakorenená hlboko v človeku. Učenie New Age ti napríklad povie, že každý má svoju pravdu a objektívna pravda (norma) neexistuje; ide o to, dosiahnuť maximálnu slobodu a nakoniec to smeruje k tomu, že každý je boh alebo bohom pre seba – to je zbožštenie človeka.

Túžba po nezávislosti je vec, ktorá tu bola už na začiatku a sa neustále opakuje. Začal to človek Adam. Satan ho zviedol na prísľub „Budete ako Boh“. Totiž on už predtým skúsil byť nezávislý „ako Boh“, ale sa nikdy Bohom nestal. Dobre im hovoril „Budete (len) ako Boh“. Mnohí sa doteraz pokúšajú byť Bohmi, ale sú len „ako Boh“ – teda jeho úbohými karikatúrami. Stvorenie nikdy nemôže byť Stvoriteľ. Pokúšajú sa byť Bohmi, lebo chcú byť nezávislí.

Prarodičia poznali len dobro, ale keď spoznajú aj zlo – to bol prísľub Hada –, budú mať slobodu robiť svoje vlastné rozhodnutia. Presvedčil ich, že keď sú závislí (od Boha), to znamená, že nie sú slobodní. Nevedeli, že človek môže byť zároveň závislý i slobodný. Záleží od koho si závislý. Táto pomýlená túžba po nezávislosti potom padla na celé ľudstvo – na mňa i na teba.

Na to, aby bol človek nezávislý na Bohu, využíva rôzne veci. Nikde nevyvinul také úsilie, ako v tomto smere.

(1) Poznanie. Na začiatku Adam nemal poznanie zla. Poznal len dobro. Na to aby bol človek „slobodný“ a „nezávislý“ potrebuje poznať aj zlo. V strede raja boli dva stromy. Keď sa prarodičia odvrátili od stromu života a zvolili si strom poznania – ako hovorí Derek Prince –, to bol okamih pádu: začína sa pre človeka éra zdanlivej nezávislosti. Odvtedy sa človek poznaním snaží potvrdiť ilúziu nezávislosti. V 18. a 19. storočí si ľudia mysleli, že vedia tak veľa, že Boha nepotrebujú. Avšak teraz znovu prichádzame k tomu, že čím viac vieme, tým viac vieme, koľko toho ešte nevieme. Veda prichádza na svoje limity a za nimi je už len Inteligentný plánovač. Ako je to však možné, že veda nikdy nebola na väčšom vrchole, ako je teraz, a predsa nevie vyriešiť základné problémy ľudstva: vojny, krutosť, nespravodlivosti, chudobu a choroby? Pretože poznanie sa používa oddelene od Boha – na hľadanie cesty nezávislosti človeka. Záver: Poznanie nezabezpečí človeku nezávislosť.

(2) Peniaze, majetok, moc – postavenie. Aj cez tieto veci chce človek dosiahnuť nezávislosť od Boha. Aká je táto snaha úbohá, vyplýva z Ježišovho podobenstva zachyteného v Lukášovi 12:16-20. Je o bohatom statkárovi, ktorý už nemal kam uložiť svoju úrodu, rozhodol sa teda vybudovať si ešte väčšie sýpky. Potom si poviem: Duša, máš veľké zásoby na mnohé roky. Odpočívaj, jedz, pi a veselo hoduj!“ Ale Boh mu povedal: „Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život a čo si si nahonobil, čie bude?“ Boh tých, ktorí sa snažia zabezpečiť si nezávislosť pomocou majetku, nazýva bláznami.

(3) Náboženstvo a iné skryté formy. Človek si vytvoril rôzne formy, rituály, pravidlá a postupy, aby svojmu Bohu určil, aký má byť a ako sa má zachovať v konkrétnych situáciách – a tak sa často on sám stáva sebe pánom. Platí to o mnohých v judaizme, islame, budhizme, hinduizme a dokonca i v kresťanstve máme takých. Hrajúc sa na uctievanie Boha, uctievajú seba – plnia svoje plány, zameriavajú sa na to, čo je pre nich dobré. Mnohí sa tak uspokoja s rituálmi: ružencami, pobožnosťami, omšou a tým si myslia, že si zabezpečia nebo. Takým ľuďom sa najťažšie prijíma, že spása je nezaslúžený dar, ktorý buď prijmem – a zmením svoj život podľa evanjelia, alebo nie; ale nijako si ju nemôžem zaslúžiť.

Túžba po nezávislosti na Bohu je výrazným znakom tých, ktorí patria do Satanovho kráľovstva. Kto tam patrí? Vzbúrení anjeli – démoni a padlí jednotlivci, ktorí tvoria svet, o ktorom hovoril Ježiš, keď sa vyjadril o svojich učeníkoch, že nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. (Jn 17:16) Tento svet sa skladá z ľudí, ktorí sa nikdy nepoddali autorite Bohom ustanoveného Kráľa – Ježiša Krista. Keď boli konfrontovaní s Božou požiadavkou bezvýhradnej podriadenosti Ježišovi Kristovi, zvíťazil v nich ten starý, „nezávislý“ človek. A zostali svojimi pánmi, namiesto toho, aby prijali za Pána Zmŕtvychvstalého, svojho Záchrancu. Lebo kto sa poddá Ježišovi, kto je s Ježišom, ten už nie je nezávislý, viac si sám neurčuje, čo je pre neho dobré a čo zlé, čo bude robiť a čo nebude, ale už mu to určuje Ježiš. Samozrejme v láske. A predsa je takýto človek slobodný. Ako to môže byť? Tak, že sa slobodne podriaďuje Bohu, ktorý robí slobodným. On je totiž Sloboda.

Boh je Stvoriteľ a všetko ostané je stvorenie. Človek a anjeli vždy budú závislí od Stvoriteľa – ako darcu života, nech by ich pomýlená túžba po nezávislosti hnala kamkoľvek od Boha. Všetky ostatné stvorenia fungujú v jasnej závislosti od svojho Stvoriteľa a jeho plánu a nebadať u nich nijaké tendencie po nezávislosti. Celá príroda chváli Boha, svojho Stvoriteľa. Ľudstvo sa tak odcudzuje nielen Bohu, ale aj ostatnému stvorenstvu – prírode; pozri ekologické katastrofy – ľudstvo nevie žiť v súlade s prírodou.

Cesta späť – k závislosti. To, že človek krstom a odovzdaním sa Ježišovi už nie je nezávislý, to si musí uvedomiť a podriadiť sa tomu každý kresťan. Ja už nie som nezávislý. Slobodne som sa dal Ježišovi pod vládu a preto sa musím pýtať Ježiša, čo mám robiť – nie seba, čo je (myslím si) pre mňa lepšie. Cesta naspäť je v tom, že prijmeme, že Ježiš zomrel za všetky naše viny a preto nás Boh môže prijať bez zľavovania zo svojej vlastnej spravodlivosti. Náš starý, vzdorovitý, nezávislý, na seba zameraný človek bol ukrižovaný s Ježišom.

Podmienka Ježišovho učeníctva je opustiť všetko. Rozlúčiť sa s tým. Tak ani jeden z vás, ak sa nezriekne všetkého, čo má, nemôže byť mojím učeníkom. (Lk 14:33) Treba nám rozlúčiť sa so všetkým, na čom sme závislí: s rodinou, priateľmi, peniazmi, kariérou, svetskou slávou a cťou. Aby mi na ničom z toho nezáviselo viac, ako na Bohu a vzťahu s ním. Ak si sa toho všetkého skutočne zriekol, Boh ti vráti to, čo zodpovedá plánu, ktorý má s tvojím životom. Ale ty už nebudeš vlastník (ono to si nebol ani dovtedy), ale len správca. Keď lipneme na nejakých osobách alebo veciach, kŕčovito sa ich držíme, sme od nich závislí a sme teda v otroctve a neslobode, – Boh môže z lásky na nás dopustiť nejakú zdanlivú katastrofu, aby nás priviedol na miesto, kde plne uznáme svoju závislosť na ňom. Spomeň si len na cestu Pavla z Jeruzalema do Ríma, čo ho všetko postretlo: bol väzňom, postihla ho búrka na mori, stroskotanie, ba dokonca uštipnutie jedovatým hadom. A potom sa objavuje v Ríme, na mieste, kde ho chcel mať Boh. Na mieste, kde bude plne závislý na Bohu.

Jakub. Jakubov príbeh zahŕňa v sebe všetko, o čom sme doteraz hovorili. A to, ako ťažko sa umiera starému človekovi, tomu, ktorý koná podľa svojej ľubovôle. Musel podstúpiť doslova telesný boj, aby sa vzdal svojej nezávislosti. Vieme, aký bol v mladosti. Využil napríklad telesnú slabosť svojho brata – kúpil práva prvorodenstva za misku polievky; ďalej podviedol, oklamal svojho takmer slepého otca, aby získal jeho požehnanie. Toto jeho správanie mu však neprinieslo nič dobré: strach pred bratom, útek, schovávanie sa u strýka Lábana. A aj tam použil svoje chytráctvo a tak získal väčšinu Lábanovho bohatstva. Tam sa mu prihovoril Boh: Je čas. Je čas vrátiť sa do zeme jeho dedičstva. Na ceste domov sa mu prihodilo pri brode Jabok niečo, čo spôsobilo úplný obrat v jeho živote.

Ale ešte tej noci vstal, zobral so sebou obe ženy, obe slúžky i jedenástich synov a prešiel cez brod Jabok. Vzal ich a previedol ich cez rieku a preniesol tiež všetko svoje imanie. Len Jakub sám zostal. Tu zápasil s ním akýsi muž až do východu zory. Keď onen videl, že ho neprevládze, dotkol sa jeho bedrového kĺbu, takže Jakubovi sa bedrový kĺb vykĺboval, kým on s ním zápasil. Potom onen povedal: „Pusť ma, lebo vychodí zora!“ On však odpovedal: „Nepustím ťa, kým ma nepožehnáš.“ Onen mu povedal: „Ako sa voláš?“ On mu odpovedal: „Jakub.“ Vtedy onen povedal: „Nebudeš sa už volať Jakub, ale Izrael, lebo si zápasil s Bohom a s mužmi a zvíťazil si.“ Jakub povedal: „Prezraď mi svoje meno!“ Onen odpovedal: „Prečo sa pýtaš na moje meno?“ A požehnal ho tam. Nato Jakub nazval to miesto Fanuel (Božia tvár), lebo (tak povedal) „videl som Boha z tváre do tváre a pritom som ostal nažive!“ Len čo bol za Fanuelom, vyšlo slnko a on kríval pre svoje bedro. Preto až dodnes Izraeliti nejedia šľachy bedrového kĺbu, ktoré spojujú bedrový kĺb, lebo on sa dotkol šľachy na Jakubovom bedrovom kĺbe. (Gn 23-33)

Všimnime si aj detaily. S Jakubom zápasil nejaký tajomný muž, o ktorom Jakub potom povedal: videl som Boha z tváre do tváre. Či už zápasil priamo s Bohom, alebo s poslom od Boha (anjelom, ako o tom hovorí prorok Ozeáš 12:4), nič to nemení na skutočnosti, že zápasil vlastne s Bohom, ešte lepšie: Boh zápasil s ním, ako je to v 25. verši. Nepíše sa tam, že Jakub zápasil s Bohom, ale Boh s ním. Boh bol iniciátorom. Môžeme trochu zjednodušujúco povedať, že Jakub tu zápasil o svoju nezávislosť. Tajomný muž mu zranil bedrový kĺb, šľachu, alebo niektorí prekladajú stehenný sval. V každom prípade nohu. To, o čo sa opieral. Nemohol dobre stáť a musel sa pevne držať toho muža. Zavesil sa na muža v bezmocnej závislosti. Tak je to často aj u teba: musí ti Boh siahnuť na tvoje istoty v živote, na to, o čo sa pyšne opieraš, aby si sa zavesil v závislosti naňho? Musí ti siahnuť na to „najsilnejšie“, čo máš, aby si uznal svoju úplnú a bezpodmienečnú závislosť na ňom?

Teraz sa na to pozrime ešte bližšie. Muž, alebo anjel hovorí: Zvíťazil si a požehnal ho. Jakub má zničený kĺb, vešia sa na muža a Boh hovorí: zvíťazil si?! Áno, lebo keď prehráš boj (o svoju nezávislosť) s Bohom, tak si vlastne zvíťazil! Keď sa vzdáš svojej nezávislosti, svet ti povie, že si prehral, ale Boh ti povie: Vyhral si! Je to totiž boj o tvoju dušu! Vyhral si zápas o nebo, o spásu, o Boha – Boh ťa naplní a ty ho budeš chváliť o celú večnosť, že si s ním prehral!

Pozri ešte raz na Jakuba. Zostal sám, bojoval sám. V noci. Je aj pre teba tvoj život nocou? Je preto nocou, lebo bojuješ s Bohom o svoju nezávislosť. Jakub sa dostal do zasľúbenej zeme až potom, čo vyhral boj s Bohom svojím prehratím. Ale bojoval do východu zory. Potom prišlo ráno. Dostal sa z noci do svetla. Keď chceš bojovať, tak bojuj, Boh ťa vyzýva na boj. Ale čím skôr sa vzdáš svojej nezávislosti, tým pre teba lepšie. Jakub bol sám. Tak aj ty: sám musíš zápasiť s Bohom. Pýtaj sa ho, prečo to utrpenie. On ti odpovie. Z lásky. Lebo bojujem o teba. O tvoju dušu. Chcem ju zachrániť. Na to sa mi však musí oddať a v závislosti sa zavesiť na mňa.

Zápasíš vo vlastnej sile a duchovné dedičstvo, čo Boh pre teba má, ti uniká? Vzdaj sa bezvýhradne Pánovi, drž sa ho tak urputne ako Jakub. Vtedy sa bude zdať, že si slabý a si prehral – ale v skutočnosti to je tvoje víťazstvo! Jakub dostal meno Izrael, to znamená Ten, čo bojuje s Bohom. Dobre, aj ty si zmeň svoje meno z Jakuba (Úskočný) na Izrael, ale nech to s tebou skončí ako s Jakubom! Predtým mal prísľuby, ale nežil ich, nezažíval ich, ale ako prehral s Bohom, potom ich aj mohol užívať. Potom to bude platiť aj naopak a to, že za teba bude bojovať Boh (tento preklad je tak isto ukrytý v mene Izrael).

Vyšlo slnko a on kríval pre svoje bedro. Po tom boji sa ti môže stať, že budeš ako Jakub krívať. To znamená, niečo stratíš: zdravie, peniaze, moc, postavenie... Zostaneš zranený, aby ti to pripomínalo tvoju úbohú snahu (boj) o nezávislosť a tvoju prehru, ktorú však Boh nazval tvojou výhrou. Lebo si oveľa, oveľa viac získal, ako si stratil. Získal si tri krát Svätého, dokonale Svätého a stratil si svojho starého, sebeckého človeka. Pamätaj, môže sa ti stať, že budeš krívať!

Modlitba. Pane, chvála ti za to, že sa stále o mňa zaujímaš. Že ti nie je ľahostajný môj osud. Že bojuješ o moju dušu. Vzdávam sa svojej nezávislosti, odovzdávam ti svoj život pod tvoju vládu. Vezmi si, čo chceš, na všetko máš nárok, lebo aj tak všetko je iba darom z tvojich rúk. Odpusti mi moju snahu o samo-riadenie svojho života; časy, keď som si ja sám snažil určovať, čo mám robiť, čo je pre mňa dobré a nezaujímal som sa o tvoju vôľu. Podriaďujem sa ti úplne vo všetkých oblastiach svojho života a prosím ťa, aby si ma viedol. Amen.

Štefan Patrik Kováč, ThLic, vedúci Spoločenstva Živá voda, Piešťany

Z D I E Ľ A J T E