Stav sa stále zhoršoval, ale s Evkou žili sme v takej základnej istote, že Pán sa na tejto záležitosti chce osláviť. Ešte v piatok ako zanášala zákusky do hotela, kde mala byť svadobná hostina, krívala a v kolene cítila ostrú bolesť v závislosti na tom, ako dlho ho zaťažovala. V piatok, deň pred svadbou vrcholil modlitbový zápas

Povzbudenie pre manželov a nielen pre nich

Vnímali sme to ako Božiu vôľu

Manželstvo je spoločenstvo muža, ženy a Boha, v ktorej sa zosilneným spôsobom môže navzájom komunikovať láska. Trojuholník, ktorý má viesť k plodnosti, čo sa týka služby manželov navzájom, služby navonok spoločnosti/-čenstvu a vzniku nového života. Povolanie do tohto stavu je povolaním prirodzeným, pretože Boh nechcel, aby muž (žena) bol/la sám/sama. Stvoril teda človeka ako muža a ženu (Gn 1:27c) a predurčil ich na vzájomnú jednotu a dopĺňanie sa. Ak zostane muž oddelený od ženy, bude mu niečo chýbať a tak isto ak žena od muža (môže to však zaplniť Boh – pozn. pre slobodných). V tomto „dvojvydaní“ človeka videl Stvoriteľ nádherné dielo svojich rúk: veľmi sa mu potešil, ako sa mu podarilo (Gn 1:31). Stvoril ich rôznych, potrebujúcich sa navzájom. Tu, pri dvanástom výročí nášho manželstva, by som na povzbudenie pre snúbencov a či už manželov, chcel napísať, ako to bolo s nami.

Začiatok. Na začiatky boli modlitby. So Spoločenstvom pri Dóme sv. Martina (SpDsvM) v Bratislave som sa zoznámil v septembri 1999, moja (teraz už) manželka Evka o čosi skôr (marec 1996, Oto Németh). Ako čerstvý absolvent letnej evanjelizačnej školy (august 1999) som hľadal spoločenstvo živých kresťanov. A Boh ma voviedol do tohto. V tom období Duch, ktorý hovorí Cirkvi, ukázal Spoločenstvu, že sa má modliť za spoznávanie mužov a žien navzájom a vytváranie partnerských vzťahov. A tak po jednom agapé v októbri toho istého roku (stredajšie stretania boli vtedy v Quo vadis v Bratislave) tesne pred odchodom na vlak do Piešťan (pochádzam totiž z tohto mesta, aj v ňom žijem) som sa ešte zoznámil s jednou príjemnou ženou, ktorá ma zaujala živosťou, úsmevom a tým, že si ma pamätala – ako tvrdila, že sme spolu chodili do škôlky. Na to som odpovedal, že je to nemožné, pretože ja nie som z Bratislavy (myslel som, že to príjemné dievča je z tohto mesta). Ona však menovala jednu škôlku v Piešťanoch, o ktorej sa až neskôr ukázalo, že som do nej skutočne nejaký čas chodil. Bolo to prekvapivé a zároveň veľmi milé. Pre zvedavých prezradím aj čosi „intímnejšie“: nielen že sme do nej spolu chodili, ale sme v nej aj spolu spávali na susedných postieľkach. – Naše zoznámenie teda obaja berieme ako výsledok modlitieb za vzťahy SpDsvM.

Pokračovanie. Partnerka mi neskôr hovorila, ako na ňu zapôsobil spôsob, akým som začal našu hlbšiu známosť: nehovoril som o „chodení spolu“, ale som jej ponúkol čas na spoznávanie, to sa jej veľmi páčilo. Toto obdobie bolo poznačené „tvrdým“ odpustením, pretože ak sme chceli ísť ďalej, museli sme sa prijať takých, akí sme (určite nie ideálnych) a odpustiť si súčasné ako i minulé viny. Nebolo to ľahké. Od januára do marca, kedy sme sa na dva týždne rozišli, sme sa viac hádali, ako normálne rozprávali, ale, čo je dôležité, stále sme sa spolu modlili. Nezhody však postupne naberali na intenzite, až vyvrcholili rozchodom. Tu chcem poradiť párom, ktoré vedia, že sú určené spolu, ale predsa sa rozídu, jeden spôsob, ako znovu oživiť vzťah: ten rozumnejší?, s väčšou zodpovednosťou?, nech požiada ústne alebo listom o odpustenie za veci, ktoré urobil on a pri tom ani len nespomenie chyby, ktoré urobil partner. Tá druhá časť je veľmi dôležitá. (To však vôbec neznamená, že ten druhý ich neurobil: ba možno sú ešte väčšie, ako tie, za ktoré on prosí odpustenie.) Ide o to, priznať si len svoje chyby. (A dúfať, že Boh usvedčí z chýb aj toto druhého: obyčajne to tak aj naozaj potom je.) Ja som toto urobil, vzájomne sme si odpustili a vtedy sa začal ozajstný proces spoznávania a zlaďovania. Medzitým si ma Boh ešte na dva mesiace povolal do House of the Open Door Community do Childswickhamu (UK), lebo mi chcel niečo dôrazne povedať, no a potom som už naplánoval zásnuby na február 2001.

Záver. Zásnuby sme mali v jezuitskom kostole v Piešťanoch. Obrady zásnub viedol Emil Váni, SJ bývalý provinciál slovenských jezuitov, zlatý človek. Evke som kúpil pekný zlatý prstienok s bielym očkom. A svadbu sme určili už vtedy na 22. septembra 2001. Postupne sa však začali zosilňovať útoky Zlého na náš vzťah zvonka s úmyslom ho rozbiť. Diabol pracuje proti jednote a pracuje na rozdelení vzťahov. Tí, ktorí sa do tejto rozbíjačskej aktivity postavili, možno ani netušili, že sú v jeho službách a preto nech im to Pán odpustí. V každom prípade sa tlaky týchto síl na konci augusta a začiatkom septembra tak zintenzívnili, že to bolo ozaj neúnosné (do toho prišla aj strata mojej práce), že sme dokonca začali uvažovať s odložením svadby (a teda s vedomím, že by nebola možno nikdy), ba s úplným rozchodom. Keď som si kupoval svadobný oblek, zaobstarával obrúčky a dával tlačiť svadobné oznámenia, držala ma len viera v to, že Boh tento vzťah chce a tak isto manželstvo, čo mi jednoznačne povedal v komunite v Anglicku (HOD). Tam mi úplne špecifickým a osobitným spôsobom povedal: Two are better than one (Ecclesiastes 4:9) Čiže: Dvaja sú na tom lepšie, ako keď je človek sám. (Kazateľ 4:9) Ja som to vnímal ako ukázanie cesty, božieho plánu pre našu spásu. (Pozn. Súčasťou prípravy bola aj naša generálna spoveď. Ak ste v páre katolíci, odporúčam tento krok snúbencom veľmi vrúcne.)

Vyvrcholenie. Dva týždne a zopár dní pred dátumom svadby vonkajšie (istí členovia rodiny) i vnútorné útoky tak kulminovali, že sa celková situácia začala nakláňať na stranu, že svadba nebude. Bol som vtedy doma sám a chodil som po byte a rozmýšľal a rozprával sa s Bohom: Ako to? Veď ty si to chcel... a teraz krátko pred termínom sa všetko zrúti?... nerozumiem tomu... Nechápem... Čo mám robiť? V kuchyni na stole a pod stolom boli pripravené orechy na koláče a zákusky, čo sa mali piecť. Tak som sa pri nich zastavil a pozerám na ne a tu som dostal slovo: Preukáž teraz svoju vieru, či veríš, že to Boh chce vašu svadbu a začni ich rozbíjať (pravda, keby svadba nebola, nebolo by treba zákuskov a nebola potreba ich ani rozbíjať; boli totiž ešte v mechoch v škrupinách). A nebude to bláznovstvo: rozbíjať orechy a pripravovať ich na svadbu, keď sú všetci proti a i my dvaja sme začali pochybovať, Bože?! Nie! Ty si sľúbil svoje požehnanie! Tak som si sadol a začal tĺcť orechy a to veľmi intenzívne a s chuťou. Spomenul som si na proroka Jeremiáša, ktorý kúpil pole, keď babylonské vojsko stálo pred bránami Jeruzalema a išlo ho zničiť – ako svoju neochvejnú vieru v slovo Jahveho, ktorý spolu so skazou prisľuboval aj budúcu záchranu z babylonského zajatia (Jer 32). A tak som tĺkol orechy a myslel na Jeremiáša. Nebolo mi veselo, ale tým rozbíjaním som sa akosi potešil.

Zaujímavé, po tomto tlčení orechov prišiel obrovský zlom do celej záležitosti, sily, ktoré pracovali na rozbití nášho vzťahu, akoby zmizli, ba sa daní ľudia obrátili k nám s úplne „novou tvárou“. Nechcel som veriť vlastným očiam a ušiam, že to je možné, že všetky zlé poviazania sú prelomené. A tak až niekoľko dní pred svadbou sme začali rozdávať svadobné oznámenia a pozývať ľudí na obrady.

Ale Boh sa chcel ešte intenzívnejšie osláviť na našej svadbe a preto dopustil niekoľko malých – veľkých problémov. Jedným z nich bolo, že organista v malej kaplnke nám odmietol hrať, pretože nesúhlasil so spevokolom mladých, ktorí nám chceli spríjemniť obrady. Najhoršie, že bol zároveň aj jediným a „zvrchovaným“ kostolníkom a riskovali sme, že nájdeme kaplnku v sobotu o 15:00 zavretú a bohoslužobné predmety nepripravené. O toto všetko sa Pán zázračne postaral, lebo keď sme prišli, kaplnka bola otvorená a keď som vstúpil do nej, ozval sa organ a svadobný pochod (hral iný organista).

Horšie bolo, že Evke, mojej snúbenici, vypovedalo týždeň pred sobotou S koleno a prepadla ju angína s ťažkým kašľom. To bolo povážlivé, lebo mala byť aj tancovačka a bez zdravých nôh, pravda, sa zvŕtať nedá. Povážlivá situácia, spestrovali sme si ju žartmi o „krívajúcej a kašľajúcej neveste“. Samozrejme, zmobilizovali sme modlitbový zápas (až tak sa to dá povedať): za nevestino zdravie sa modlili ľudia na seminári pátra Vellu, malé spoločenstvo v Bratislave i Spoločenstvo Živá voda v Piešťanoch. Modlili sme sa o nič menšie, než o zázrak, pretože lekár sa vyjadril, ak lieky zaberú, dostane sa z toho až o 3 mesiace po rôznych cvičeniach a opakovanej liečbe.

Stav sa stále zhoršoval, ale s Evkou žili sme v takej základnej istote, že Pán sa na tejto záležitosti chce osláviť. Ešte v piatok ako zanášala zákusky do hotela, kde mala byť svadobná hostina, krívala a v kolene cítila ostrú bolesť v závislosti na tom, ako dlho ho zaťažovala. V piatok, deň pred svadbou vrcholil modlitbový zápas a – bol víťazný, lebo ráno bolesť úplne prešla. Bol to zázrak! Aleluja!!! Bolesť sa stratila! Sobotu nič necítila a koleno bolo v poriadku! Nie je náš Pán úžasný? Ako pomáha? S kašlaním to tiež bolo v poriadku, aj keď neustúpilo úplne, dalo sa zvládnuť. A ešte jeden zázrak, tretí, Boh urobil: moja žena túžila, aby v tú sobotu bolo teplo, alebo aby aspoň necítila zimu v šatách s krátkym rukávom; toto ju dosť trápilo (je veľmi citlivá na chlad). Tak sme sa modlili o 26 °C. A hoci predtým celý týždeň bolo chladno a pršalo, sobota vyšla krásna a teplá (a potom v nasledujúcom týždni po sobote bolo tiež chladno). Aj keď nebolo 26 stupňov, aj tak bolo tak teplo, že aj keď sme stáli dlho vonku (trištvrtehodinové gratulácie; dve autá „blahoželantov“ prišli do Piešťan aj z Bratislavy) a dlho sa fotografovali v parku, Evke aj bez peleríny nebola zima. Boh aj tento zázrak na modlitby spravil.

Svadba. Obrady ako i veselica boli prežité v pokoji a v radosti. Ja osobne mám veľkú radosť najmä z liturgie a obradov: ľudia, čo odchádzali hovorili, že to bolo všetko nádherné a také niečo pekné a milé dlho predtým nezažili. Mladé páry, ktoré nás prišli vyprevadiť na spoločnú cestu hovorili, že od našich obradov chcú mať svadbu len v tejto útulnej kaplnke.

A tak sme uzavreli navzájom spoločenstvo, zmluvne sme ho potvrdili. Je to veľká zodpovednosť. Ozaj, uvedomili ste si vy, čo ste manželia a vy, čo sa na manželstvo pripravujete, že manželská zmluva je obrazom zmluvy, ktorú uzavrel Boh Jahve so svojím vyvoleným národom Izraelom (a ktorú uzatvára Ježiš s nevestou Cirkvou)? Je to zmluva o (1) vernosti (budem ti verným manželom...), (2) sľub stálej prítomnosti (nikdy ťa neopustím...) (3) sľub lásky (budem ťa milovať a ctiť po všetky dni svojho života). Túto zmluvu posväcuje Boh. Nie je to úžasné? Nech je naveky pochválený a zvelebený Pán!

Štefan Patrik Kováč, Spoločenstvo Živá voda

P S Ak vás, moji milí, toto svedectvo zaujalo a myslíte, že by mohlo byť povzbudením aj pre iných manželov alebo ľudí, aby VERILI, že Ježiš im môže pomôcť VŽDY a VŠADE - ZDIEĽAJTE (facebook). Nech je oslávený Boh.