Len čo zahrmí, zhíkne a s vyvalenými modrými očkami mi oznamuje: ,,Ježiško vozí koláčiky a vysypal ich, tak narobil taký buchot.“ A pritom sa tvári smrteľne vážne.

Je to naše zlato. Charakterizujú ju zvedavé modré očká, blonďavé vlásky takmer vždy v dvoch copíkoch po stranách hlavy a lišiacky úsmev. Vždy sa tvári ako také neviniatko a pritom je to malý čertík.

To o tých koláčikoch jej nakecali naši starí rodičia. Raz niekto aj zažartoval, že pri takom buchote sa možno s koláčikmi vysypal aj on. Ale toto neveľmi rada rozoberám.

Skôr mi ide o to, že ak porovnám moju reakciu s jej, je veľmi odlišná. To sa dá v podstate aj čakať, veď je medzi nami 12 ročný rozdiel. Len kým ona verí tým bájkam o koláčikoch, búrky sa vôbec nebojí. A ja. No čo vám poviem. Búrky naozaj milujem. Pokiaľ patria k tým menším. Keď sú to také búrky ako bola tuším posledná, že zvuk šiel tesne za svetlom a s takou intenzitou, až sa mi okná triasli a s takým brutálnym dažďom, tak už aj ja pomaly zomieram strachom.

V takýchto situáciách keď už sedím pri zapálenej hromničke a modlím sa ostošesť s Písmom na kolenách, si naozaj musím pripomínať ,,Kde je moja viera?“ Vari si myslím, že by Pán len tak zničil náš dom, kde bývame tri rodiny, z toho štyri deti? Že by dopustil aby sa nám všetkým niečo stalo? Dokelu tak čo robím? No dobre ako, modliť sa treba. Modlím sa každý deň. Aj čítať Písmo treba. Aj to sa minimálne snažím čítať často. A aj napriek tomu, aký mám vzťah k Bohu, aj napriek tomu ako ho milujem, aj napriek tomu ako vravím, že mu dôverujem. Aj napriek tomu v takýchto pre mňa ťažších situáciách naňho zabúdam. A to sa nesmie stávať.

Koľkým z vás sa to tiež stáva? Nechcem nikoho podceňovať, ale určite nebudem sama.

Túto tému si nedovolím nejak rozoberať do hĺbky. Z dôvodu toho, aby som nekecala hlúposti a jednak kvôli tomu, že v podstate ani neviem ako. Teda. Rozobrať by som ju vedela, na to som expert, len isto by to neviedlo, k niečomu dobrému.

Skôr vám toto ponúkam ako isté „zamyslenie“. Stáva sa vám to? Ako často? Uvedomujete si to? Čo s tým robíte? Darí sa vám s tým bojovať? Na čom zlyhávate? Dá sa s tým niečo robiť? Akým spôsobom? Odhodláte sa k tomu, či nie? ....

Vedela by som pokračovať tisícimi otázkami. Len nechcem. Najskôr si musím sama odpovedať na tieto a potom môžem pokračovať. Vy môžete urobiť rovnako ak ste na tom podobne. Ak nie ste, tak ma to naozaj veľmi teší. Prajem vám veľa zdaru. :)