Vatikán 27. apríla - „Choď a rob aj ty podobne!“ To je Ježišova výzva adresovaná každému ako odkaz Podobenstva o milosrdnom Samaritánovi v Lukášovom evanjeliu. Práve tomuto biblickému textu venoval pápež František tému svojej dnešnej katechézy. Byť milosrdným, preukázať lásku a spolucítenie si vyžaduje postoj srdca, ktorému sa môžeme naučiť od Ježiša, ktorý sa sklonil nad nami, stal sa naším služobníkom, aby nás zachránil. Nie je to otázka teórie, ale praxe.

Na generálnej audiencii boli prítomní aj pútnici zo Slovenska, z rímskokatolíckych farností Breznička, Bučany, Detva, Lendak, Nemčiňany, Malé a Veľké Vozokany a Sačurov, z gréckokatolíckych farností Kapišová a Belža, ako aj ďalší individuálni pútnici. Svätý Otec venoval Slovákom osobitný pozdrav. Jeho slová z taliančiny pretlmočil Mons. Jozef Krištof:
„Srdečne vítam pútnikov zo Slovenska, osobitne skupiny z farností. Na tejto vašej jubilejnej púti prejdete Svätými bránami  rímskych bazilík. Prejsť Svätou bránou znamená vyznať, že Ježiš Kristus je Pán a tak posilniť vieru v neho, aby sme žili novým životom, ktorý nám on daroval. Ochotne udeľujem Apoštolské požehnanie všetkým vám i vašim drahým.”
Úvodom ku katechéze bolo čítanie z 10. kapitoly Lukášovho evanjelia, ktorá obsahuje známe podobenstvo: «Tu vystúpil ktorýsi znalec zákona a povedal, aby ho pokúšal: „Učiteľ, čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života?“ Ježiš mu vravel: „Čo je napísané v Zákone? Ako tam čítaš?“ On odpovedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, zo všetkých svojich síl a z celej svojej mysle a svojho blížneho ako seba samého!“ Povedal mu: „Správne si odpovedal. Toto rob a budeš žiť!“» (Lk 10,25-28).
Plná znenie katechézy Svätého Otca
Drahí bratia a sestry, dobý deň!
Dnes sa zamyslíme nad podobenstvom o milosrdnom Samaritánovi (Lk 10,25-37). Zákonník testuje Ježiša s otázkou tak trochu „akademickou“: „Učiteľ, čo musím robiť, aby som bol dedičom večného života?“ (v. 25). Ježiš žiada jeho samého, aby dal odpoveď. A ten mu ju dáva dokonale: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, zo všetkých svojich síl a z celej svojej mysle a svojho blížneho ako seba samého!“ (v. 27). Ježiš vzápätí uzatvára: „Toto rob a budeš žiť!“ (v. 28).
Následne muž kladie ďalšiu otázku, ktorá sa stáva pre nás veľmi cennou: „Kto je môj blížny?“ (v. 29) a dodáva: „Moji príbuzní? Moji krajania? Tí z môjho náboženstva?...“ Skrátka, chce jasné pravidlo, ktoré mu umožní zaraďovať iných ako ,,blížnych“ alebo „nie-blížnych“, ako tých, čo sa môžu stať blížnymi a tých, ktorí sa blížnymi nemôžu stať.
A Ježiš odpovedá podobenstvom, v ktorom prichádza na scénu kňaz, levita a Samaritán. Prvé dve osoby sú spojené s kultom, ktorý sa vykonáva v chráme; tretí je schizmatik zo židovstva, považovaný za cudzinca, pohana a nečistého, teda Samaritán. Na ceste z Jeruzalema do Jericha kňaz a levita narazia na polomŕtveho muža, ktorého napadli zlodeji, okradli ho a ponechali tak. Zákon Pána v takých situáciách stanovuje povinnosť pomôcť mu, ale obaja prechádzajú okolo neho bez zastavenia. Mali naponáhlo... Kňaz možno pozrel na hodinky so slovami: „Veď prídem neskoro na omšu... Musím sláviť omšu“. A druhý si povedal: „Neviem, či mi to dovoľuje Zákon, lebo je tam krv a budem nečistý...“. Obídu ho a nepriblížia sa.
A tu nám podobenstvo dáva prvé poučenie: Nie je automatické, že tí, ktorí navštevujú dom Boží a poznajú  jeho milosrdenstvo, vedia milovať blížneho. Nie je to automatické! Môžeš poznať celú Bibliu, môžeš poznať všetky liturgické rubriky, môžeš poznať celú teológiu, avšak z poznania nie je automatické milovať. [Schopnosť] milovať sa riadi niečím iným. Chce to inteligenciu, avšak ešte niečo viac... Kňaz a levita vidia, ale ignorujú; pozerajú sa, ale nepomôžu. A pritom neexistuje pravý kult, ktorý by sa nepremietol do služby blížnemu. Nikdy nezabúdajme: pred utrpením toľkých ľudí, vyčerpaných hladom, násilím a nespravodlivosťou, nemôžeme zostať divákmi. Ignorovať ľudské utrpenie – čo to znamená? Znamená to ignorovať Boha! Ak sa nepriblížim k tomu mužovi, k tej žene, k tomu dieťaťu, k tomu starčekovi či starenke, čo trpí, nepriblížim sa k Bohu.
Ale vráťme sa k jadru podobenstva: Samaritán je práve tým, ktorým pohŕdali, na ktorého by nikto nevsadil, a hoci aj on mal svoje povinnosti a veci na práci, keď však uvidel zraneného muža, neobišiel ho ako tí ďalší dvaja, ktorí boli spojení s Chrámom, ale „mal s ním súcit“ (v. 33). Tak hovorí evanjelium: „mal s ním súcit“, čiže jeho srdce, jeho vnútro sa pohlo! Tu je ten rozdiel. Ďalší dvaja ,,videli“, ale ich srdcia zostali zatvorené, chladné. Avšak srdce Samaritána bolo zladené so srdcom samého Boha.
V skutočnosti ,,spolucítenie“ je základnou charakteristikou Božieho milosrdenstva. Boh s nami spolucíti. Čo to znamená? Trpí s nami, cíti naše utrpenie. Spolucítenie (tal. compassione) znamená zdieľať niečo s niekým (tal. compartire con).  Sloveso [spolucítiť] označuje, že vnútornosti sa pohnú a chvejú pri pohľade na bolesť človeka. A v gestách a konaní milosrdného Samaritána rozoznávame akt Božieho milosrdenstva v celých dejinách spásy.
Je to rovnaké spolucítenie, s akým prichádza Pán v ústrety každému z nás: On nás neignoruje, pozná naše bolesti, vie, kde potrebujeme pomoc a útechu. Prichádza, aby bol pri nás a nikdy nás neopustí. Každý z nás si však môže položiť otázku a odpovedať si v srdci: „Ja tomu verím? Verím, že Pán má súcit so mnou, s takým aký som – hriešnik, s mnohými problémami a so všeličím?“ Pouvažujme nad tým, a odpoveďou je: „Áno!“ Každý si však musí pozrieť do vlastného srdca, či verí v toto spolucítenie Boha, dobrého Boha, ktorý sa k nám približuje, uzdravuje nás, hladí nás. A ak ho my odmietneme, on čaká: je trpezlivý a vždy je po našom boku.
Samaritán preukázal opravdivé milosrdenstvo: obväzuje tomu mužovi rany, nesie ho do hostinca, osobne sa o neho stará a poskytuje mu svoju starostlivosť. Toto všetko nás učí, že spolucítenie, láska, to nie je neurčitý pocit, ale znamená to postarať sa o druhého, až do tej miery, že za to osobne platíme. Znamená to „ísť s kožou na trh“ a urobiť každý potrebný krok na ,,priblíženie sa“ k druhému až po stotožnenie sa s ním: „Miluj svojho blížneho ako seba samého“. Toto je Pánovo prikázanie.
V závere podobenstva Ježiš obracia zákonníkovu otázku a spytuje sa ho: „Čo myslíš, ktorý z tých troch bol blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov?“ (v. 36). Odpoveď je konečne jasná: „Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo“ (v. 37). Na začiatku podobenstva bol pre kňaza a levitu blížnym zomierajúci; na konci je blížnym Samaritán, ktorý sa priblížil. Ježiš obracia perspektívu: nezostáva pri hodnotení druhých, aby videl, kto blížnym je a kto nie. Môžeš sa stať blížnym komukoľvek, koho stretneš v núdzi, a budeš ním, ak máš vo svojom srdci súcit, čiže ak máš tú schopnosť trpieť spolu s druhým.
Toto podobenstvo je úžasným darom pre nás všetkých, a je aj záväzkom! Každému z nás Ježiš opakuje to, čo povedal zákonníkovi: „Choď a rob aj ty podobne“ (v. 37). Všetci sme povolaní kráčať rovnakou cestou dobrého Samaritána, ktorý zobrazuje Krista: Ježiš sa skláňa nad nami, stal sa naším služobníkom, a tak nás spasil, preto môžeme milovať tak, ako on miloval nás, rovnakým spôsobom.
(Preklad: Slovenská redakcia VR) -vp, jb-

zdroj:http://sk.radiovaticana.va/

Pre MK Rastislav Mečiar