Dostala som kríž.
Iný.
Zvláštny.
Bez Krista.
S vyrezaným, prázdnym miestom pre telo.
„Aby si doň mohla dosadiť seba,“ vysvetľoval darca.
A ja som si uvedomila,
že by bolo ľahšie, dívať sa na kríž, na ktorom je Kristus,
neuvažujúc nad tým, že by som na ňom mohla byť i ja.
Je ľahké písať či hovoriť pekné veci o utrpení, kríži,
ale zväčša sú to len prázdne frázy.
Až pokým človek skutočne netrpí,
a to až tak, že pod ťarchou kríža padá a sám nedokáže vstať.
Až potom si uvedomí, že niet slov, ktoré by vypovedal...
Je veľmi ľahké radostne spievať: „ i keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou,“
keď žiadnou dolinou v živote neprechádzame. (Ž 23,4)
A tak si dosadzujem na kríž seba.
A cezeň sa pozerám na svet.
Optikou kríža.
Optikou lásky.
„Ale ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista, cez ktorý je svet ukrižovaný pre mňa a ja pre svet.“ (Gal 6,14)
