Opäť je tu víkend.

Čas Animátorskej školy.

Tentoraz je téma tak ťažká, tak krásna, a tak potrebná.

Vnútorné uzdravenie.

Čo ma čaká?

Očakávania i radosť, strach i bolesť.

Neistým krokom začínam v oáze Kristovej lásky pri prameni.

Strach ostáva pri dverách kaplnky a v mojom srdci pokojne oddychuje Pán.

Objatia, rozhovory, prednášky, slzy, modlitby, radosť,....

„Moje srdce je celé oblepené leukoplastmi. Ale začínajú sa odliepať. Ježišu, dáš mi nové?“

„Nie, to som robil doteraz. Už je čas vykročiť.“

„Ako, čo urobíš?“

„Odlepím ich, otvorím rany a vyčistím.“

„Nie, nezvládnem ešte tú bolesť. Nie som na to pripravená.“

„Ale áno, si. Pripravil som si ťa na to. Neboj sa, potom ich potriem svojou láskou.“

„Nech sa stane tvoja vôľa...“

Slová prednášajúcich pôsobia ako meč v mojom srdci.

Dotýkajú sa tých miest v mojej duši,

ktoré tak veľmi bolia,

ktoré sú obklopené strážnikmi strachu,

ktoré sú zranené a zasypané kopou prachu,

ktoré nechcem odkryť....

Bránim sa. Skrývam. Utekám.

Nechcem sa vzdať svoj leukoplastov.

Nechcem ich odlepiť.

Nechcem sa k nim vrátiť.

Nechcem prežiť opäť tú bolesť.

Bojujem s Pánom.

Sú moje.

Moje náplaste.

Náplaste akejsi falošnej istoty.

Istoty, ktorá nie je od Neho...

Napokon sa poddávam.

Nechcem plakať.

Prichádza uistenie.

Emócie nie sú zlé. Ani Kristus ich neobchádzal, ale išiel skrze ne.

A ja tak veľmi túžim po sebaprijatí.

Po pohľade, aký má na mňa Pán.

Ale zdá sa to niečím neuskutočniteľným....

Rozdelíme sa do skupiniek.

Teraz nastáva to, k čomu smeroval víkend, prednášky.

Osobné rozhovory, modlitby.

Toho som sa veľmi bála.

Som do nich decentne dotlačená.

Zároveň v kútiku srdca viem, že to je potrebné.

A že si ma Pán na to pripravil.

Fyzické uzdravenie sa uskutočňuje pomocou skalpelu.

Vnútorné pomocou meča.

Tá radikálnosť ma desí.

Boj.

Kŕč.

Zvieraná.

V klbku.

Bolesti.

Odrazu On začne ticho konať.

Pomaly odmotáva moje srdce.

Z lán odmietnutia, ktoré na mňa nahádzali ostatní i ja sama.

Skladá rozbité zrkadlo, ktoré som si na seba nastavila.

Veľmi nežne.

S dotykom plným lásky.

Otvára a čistí rany.

A ja sa Mu plne otváram a odovzdávam.

Tancujeme spolu ako neodlučiteľný pár. 

V náručí.

Nechávam sa unášať Jeho láskou.

Nezabúda ani na balzam pokoja.

Trošku roztrasene a zmätene

opúšťam miesto zázrakov.

Hoci... nesiem ho vo svojom srdci.

Úprimne, nečakala som, že sa niečo hneď zmení.

Uvedomila som si, že uzdravenie je proces.

A môže trvať aj niekoľko rokov.

No pohľad do zrkadla ma šokoval.

Prvýkrát som sa neodvrátila.

Prvýkrát som sa pozerala bez výčitiek.

Prvýkrát som sa na seba pozrela s láskou.

Prvýkrát som sa videla Jeho očami.

Prvýkrát som v sebe videla Jeho dielo.

Nielen tak rozumovo, uvedomelo.

Ale bola a som tým zasiahnutá v najhlbšej hĺbke môjho srdca.

Som za ten dar veľmi vďačná.

Viete, aký je krásny pocit mať po prvýkrát lásku k sebe samej, a tak ju môcť rozdávať ďalej?

Neskutočný!

Vďaka Ti, Bože môj!

Tak sa nebojme odliepať leukoplasty z nášho srdca, stojí to za to!