Minule sme sa spolu s pápežom Františkom zamysleli nad problémom ľahostajnosti. Ide o nešvár, ktorému ako kresťania musíme čeliť. ...

Ako je to s tou našou ľahostajnosťou – voči iným, ich potrebám, ale aj ľahostajnosťou voči hodnotám života, alebo voči tomu, čo sa deje s naším kostolom či inými posvätnými miestami ...?

Pápež v Posolstve na tohtoročné Pôstne obdobie ďalej píše:  Boh nie je voči svetu ľahostajný, ale ho miluje až tak, že za spásu každého človeka obetoval svojho Syna. Vo vtelení, vo svojom pozemskom živote, v smrti a zmŕtvychvstaní Boží Syn definitívne otvoril dvere medzi Bohom a človekom; medzi nebom a zemou. A Cirkev je ako ruka, ktorá drží tieto dvere otvorené – hlásaním Božieho slova, slávením sviatostí, svedectvom viery, ktorá je činná skrze lásku. Svet sa napriek tomu chce uzavrieť do seba samého a zavrieť tieto dvere, ktorými Boh vchádza do sveta a svet prichádza k Bohu. Preto sa ruka, ktorou je Cirkev, nikdy nesmie čudovať, ak ju odmietajú, potláčajú a zraňujú. ...

Cirkev nám cez svoje učenie a predovšetkým cez svoje svedectvo ponúka Božiu lásku, ktorá prelamuje smrtiacu uzavretosť do seba samých – ľahostajnosť. Svedčiť však možno len o niečom, čo sme prv zažili. Kresťan je ten, kto Bohu dovolí, aby ho zaodel svojím milosrdenstvom a dobrotou, aby ho zaodel Kristom. Tak sa bude môcť stať služobníkom Boha a ľudí ako Kristus. ... Pôst je najvhodnejším časom nato, aby sme sa dali Kristom obslúžiť, a tak sa mu stali podobnými. To sa stane, ak budeme počúvať Božie slovo a prijímať sviatosti, zvlášť Eucharistiu.

K tomu, aby sme mohli s úžitkom počúvať Božie slovo a aby sme mohli prijímať Eucharistiu, je potrebné očistiť svoje srdce, obrátiť sa, zmieriť sa s Bohom.

Preto otvoríme ďalšiu tému našich úvah o viere. Je to oblasť, s ktorou má množstvo veriacich veľký problém. Veríme v Boha Otca, veríme v Ježiša Krista, dokonca dúfam, že už veríme aj v Ducha Svätého, veríme v Cirkev a (možno aj) Cirkvi, ale stále majú mnohí – najmä chlapi – problém uveriť v odpustenie hriechov. Aspoň podľa toho, aký majú problém „ísť na spoveď“.

Hriechom je všetko to, čo človeka vzďaľuje od Boha. Boh Stvoriteľ z nás stvoril svoj príbytok. Hriech vyháňa z našich sŕdc Boha a premieňa ich na príbytok iných duchov, ktorí sa cítia ich správcami, ba dokonca vlastníkmi. Toto „vyhnanie“ Boha zo srdca je najväčším nešťastím človeka. Pri ťažkom hriechu sa to deje vedome a dobrovoľne. Toto vedomie však nemusí spočívať v tom, že doslovne vyháňame Ducha Svätého, lebo to by asi nikto vedome a dobrovoľne neurobil. Deje sa tak vtedy, keď púšťame do svojho srdca iného „hosťa“, ktorého prítomnosť sa nedá zosúladiť s prítomnosťou Ducha Svätého.

Je to podobné, ako keď si muž privedie do vlastného bytu milenku. Vtedy jeho manželka radšej odíde z domu, lebo takéto spojenie opravdivá láska neprijíma. Muž ju nemusí vyhodiť alebo vyháňať. Môže sa dokonca čudovať, že manželka netoleruje jeho milenku. Ale to je iba dôkaz, že jeho láska zomrela, alebo nikdy nejestvovala. Jeho konanie dokazuje, že žena nie je pre neho najcennejším pokladom.

Je jasné, že v láskyplnom manželstve môže prísť k napätiam, ktoré majú rôzne príčiny. Tieto napätia môžu veľmi zraniť milovanú osobu. Na to, aby sa takéto rany vyliečili, je potrebný úkon odprosenia a úkon odpustenia.

Vo vzťahu k Bohu, ktorý býva v našom srdci, vznikajú podobné situácie. Jeho zákon je presný a dôkladný. Stáva sa, že čosi urobíme alebo rozhodneme sa na vlastnú päsť, podceníme Božiu mienku. Svedomie o chvíľu signalizuje netaktnosť z našej strany a vyzýva nás k odproseniu Boha. On – keď vidí našu úprimnosť – nám odpúšťa.

Okrem ťažkých hriechov jestvujú aj hriechy, ktoré nevyhadzujú Boha z nášho srdca; nazývame ich všednými alebo ľahkými. Treba upozorniť, že to druhé označenie („ľahké hriechy“) je dosť nebezpečné, lebo sa môže zdať, že sa takéto hriechy môžeme beztrestne páchať. Nie je to tak, lebo každý, komu záleží na zdokonaľovaní lásky, vie, že aj to najmenšie zlé rozhodnutie sťažuje rozvíjanie lásky, je naopak stratou. A predovšetkým je urážkou Boha.

Hriech v nás zanecháva pocit viny. Intenzita vedomia viny je známa iba hriešnikovi a Bohu. Je mierou lásky. Čím väčšia je láska k Bohu, tým hlbší je pocit viny. Človek túži vyslobodiť sa z tohto pocitu. Preto hľadá oslobodenie, čiže ospravedlnenie.

Mnohí toto oslobodenie nachádzajú v sebaospravedlňovaní. Najčastejšie sa vyhovárajú na okolnosti, a tvrdia, že nebolo iného riešenia. (Tak sa napríklad ospravedlňujú „matky“, ktoré sa rozhodli dať zabiť dieťa vo svojom lone.) Aj prostredníctvom psychoanalýzy hľadajú ľudia motívy, aby si pomohli v ospravedlnení seba. A tak hľadajú vinníkov mimo seba. Môžu to byť ľudia alebo podmienky, za akých došlo k spáchaniu zlých skutkov. (V náboženskej rovine  s pomocou ospravedlnenia seba vychádzajú v súčasnosti všetky činnosti pod hlavičkou New Age, nebezpečného súčasného „náboženstva“, ktoré nepotrebuje Boha k ničomu. Tento prúd ponúka človeku, že sa môže sám ospravedlniť, a za tým nasleduje, že sa môže sám aj spasiť.)

Pretože hriech je záležitosťou medzi mnou a Bohom, nedokážem ho „napraviť“ sám. Potrebujem odpustenie z Božej strany. Toto odpustenie je aktom jeho ospravedlnenia. Preto v kresťanstve človek so svojím hriechom ide k Bohu, aby ho v duchu viery a lásky prosil o odpustenie. A Boh – keď vidí vôľu k náprave – odpúšťa.

Je prirodzené, že človek chce mať istotu, že dosiahol odpustenie, istotu zmierenia sa s Bohom a istotu o jeho novom prebývaní v jeho srdci. Preto Kristus ustanovil dva znaky, ktoré to zaručujú. Sú to dve sviatosti: krst a pokánie.

Pretože ako deti Adama a Evy sa rodíme s prázdnym srdcom, treba do tejto prázdnoty uviesť Boha. Táto prázdnota, ktorú sme nezavinili my, ale prví rodičia, sa nazýva dedičným hriechom. My za ňu nemôžeme. Ale človek, ktorý vyrastá bez krstu, je schopný túto prázdnotu naplniť hriechmi, pričom svoje srdce urobí príbytkom zla.

Krst zmýva každú vinu a dáva istotu, že Boh prebýva v srdci človeka. Ponorenie či obmytie v mene Otca i Syna i Ducha Svätého je prelomovým momentom. Človek sa stáva svätyňou, príbytkom Ducha Božieho. Každý hriech, aj ten najťažší, je odpustený, a rany po ňom sú vyliečené.

Krst však neodstraňuje slabosti človeka. Vôľa zostáva naďalej taká, aká bola, rozum a jeho poznanie sú tiež také, ako boli. Predstavivosť, city a žiadosti naďalej majú svoju silu. Ale človek cíti Božiu prítomnosť a spolu s ním môže vynakladať úsilie na usporiadanie svojho vnútra a na podriadenie sa jemu. On je pre nás autoritou číslo jedna. On nám dáva svetlo pre poznanie dobra a zla. On posilňuje našu vôľu, keď sa treba rozhodovať a zotrvať v dobrom. On svojou láskou usporadúva naše city, predstavy a žiadosti. On je blízko nás, lebo nás miluje. Nič však nerobí nasilu. Váži si a rešpektuje našu slobodu. Pomôže nám natoľko, nakoľko nám na jeho pomoci záleží.

Teda prijatie krstu nevylučuje možnosť spáchania hriechu. Preto Kristus ustanovil druhú sviatosť, v ktorej jestvuje možnosť nového zmierenia sa s Bohom. Je to sviatosť pokánia. V nej Kristus, keď vidí vieru a ľútosť človeka, očisťuje jeho srdce a znovu prebýva v ňom. Takéto riešenie diktovala Bohu milosrdná, čiže odpúšťajúca láska.

Keď takto pochopíme problém hriechu a odpustenia, povedzte – môžeme zostať ľahostajní voči svätej spovedi?

Sviatosti krstu a pokánia patria k najväčším darom, ktoré má k dispozícii Cirkev. Dôkladnejšie o nich hovorí Katechizmus v druhej časti. Dnes treba poďakovať za milosť, že v nás od okamihu krstu prebýva Duch Svätý, a za každé kňazské rozhrešenie, ktoré sme vo svojom živote dostali.

Uvažovať: KKC 976-987.