Skúsenosť smrti je taká silná, že prijatie pravdy o vzkriesení nášho tela sa zdá byť absurdné, absolútne nemožné. Kto sa opiera len o skúsenosť so smrťou, akosi automaticky zavrhuje možnosť vzkriesenia tela. Prijať túto možnosť je možné jedine aktom viery, a to v stretnutí so zmŕtvychvstalým Kristom. Ježiš, a iba on zaručuje možnosť zmŕtvychvstania.

Dnes pri vývoji genetiky si čoraz jasnejšie uvedomujeme možnosť rekonštrukcie organizmu na základe genetického kódu, ktorý je zaznamenaný v jedinej bunke. To nás núti k ostražitosti pri mnohých tvrdeniach. Zisťujeme, že to, čo sa cez stáročia zdalo byť absolútne nemožné, vďaka našej viere a vede sa stáva možným.

Keď hovoríme o genetike tela, niet pochýb, že jestvuje aj „genetika ducha“. To je však oblasť, ktorá je dostupná iba veľmi malému počtu mystikov, preto sa ňou nikto nezaoberá nejakým systematickým výskumom. Keď však máme na mysli skutočnosť úzkeho spojenia duše s telom, do istej miery môžeme povedať, že genetický kód tela je prítomný v „genetickom kóde“ ľudskej duše, alebo inak: v odvekom Božom pláne. A tu sa ponúka nová možnosť rekonštrukcie ľudského tela – a to na základe „genetického kódu ducha“, ktorý je nesmrteľný.

Treba si uvedomiť dôležitú skutočnosť, že veríme nielen vo vzkriesenie tela, ale aj v jeho zmŕtvychvstanie. Je v tom veľký rozdiel. Vzkriesenie predstavuje návrat k životu v dočasnom rozmere. Zmŕtvychvstanie, to je úplne nová kvalita tela, prispôsobeného večnému životu.

Všetky naše úvahy na tému zmŕtvychvstania nášho tela sa zakladajú na viere v zmŕtvychvstalého Krista a na svedectve tých, ktorí boli s ním po jeho zmŕtvychvstaní v kontakte. Pravda o zmŕtvychvstaní je celkom záležitosťou viery. Tu náš rozum nedokáže nič; môže nanajvýš oslabiť námietky proti Ježišovmu zmŕtvychvstaniu a tak uľahčiť prijatie tejto pravdy na základe viery. Viera má základ v dobrej vôli človeka. Aj Božia milosť predpokladá našu dobrú vôľu, keď nás pozýva, aby sme uverili Ježišovi, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych.

Človek je organickým celkom duše a tela. Samotná duša nie je ešte človekom. V Zjavení čítame, že človek je nesmrteľný. Smrť ničí iba jednu podobu tela vytvoreného zo zničiteľnej matérie. Smrť teda znamená prechod do novej dimenzie života, a zmŕtvychvstanie je vlastne nové vytvorenie tela v jeho dokonalej forme, tak ako to múdro naprogramoval Boh.

Ľudské telo je Božím veľdielom. Na zemi nesie telo následky hriechu. Nie je veľa ľudí, ktorí sa pýšia svojím telom. Viac je takých, ktorí sa za svoje telo dokonca hanbia. Postupom rokov totiž podlieha procesu starnutia, a tým aj mnohým deformáciám. Choroby ničia telo. Ale v Božom pláne telo má byť ako prekrásny kvet, ktorý ozdobí nebo. Po takomto tele túžime my ľudia. V nebi nebude potrebné oblečenie. Telo samotné bude predmetom obdivu.

Večný osud nášho tela je však v našich rukách. Tí, ktorí dosiahnu spásu, dostanú telo také pekné, že naň budú hrdí naveky. Hriešnici však ponesú svoje hriechy premietnuté v ošklivosti a v utrpení svojho tela. Taká je Božia spravodlivosť. Evanjelium podáva niekoľko detailov o zmŕtvychvstalom tele Krista. Naproti tomu nič nehovorí o tele odsúdeného človeka. Vo Svätom písme však nachádzame predpoveď, že odsúdení budú volať: Hory, padnite na nás, vrchy, prikryte nás..., čo znamená, že budú starostlivo hľadať odev, oblečenie. Je to krik zdesenia kvôli hanbe, ktorá vyplýva z vlastnej ošklivosti. Každé ľudské telo vstane z mŕtvych, aby malo účasť na večnom živote, ktorý Boh pripravil ako odmenu za vernosť a čestnosť na zemi;  táto odmena, keďže bude spravodlivá, sa javí ako trest pre tých, ktorí sú neverní a hriešni na zemi. Teda naozaj: sami si pripravujeme večný osud.

Pravda o večnom živote sa nedá vyškrtnúť z Evanjelia. Patrí k jeho podstate. Treba si zapamätať, že perspektíva večného života sa nachádza v každom náboženstve, ktoré stavia život človeka na zodpovednosti pred Bohom. Obrazy, pomocou ktorých rozličné náboženstvá podávajú túto pravdu, sa od seba odlišujú, ale samotná pravda zostáva nezmenená. Kristus sa mnohokrát vyslovil na tému večného osudu spasených a odsúdených. Samotné jeho výpovede vzbudzujú hrôzu, čo potom vstup do tejto skutočnosti?!

Kristov učeník ráta so stretnutím, ktoré ho čaká so svojím zmŕtvychvstalým Majstrom, a tiež ráta so svojím zmŕtvychvstaním. Táto realita formuje jeho rozhodnutia a skutky. Každá hodina časnosti, v ktorej žijeme, zdokonaľuje krásu nášho budúceho zmŕtvychvstalého tela alebo ho ničí. Tí, ktorým záleží na tom, aby boli po celú večnosť nádherní, musia dnes pekne žiť. Inej možnosti, ako dosiahnuť večnú krásu, niet.

(Uvažovať: KKC 988-1004)