V Prvom liste sv. apoštola Jána čítame, že Boh je Láska (1 Jn 4, 8). Láska je starosť o opravdivé dobro toho, koho máme radi. Opravdivé – to znamená také, ktoré je dobrom dnes, bude ním zajtra a bude ním aj vo večnosti. Takouto láskou nás miluje Boh. Miluje dnes, bude milovať zajtra a bude milovať večne. Boh nemôže nemilovať – tak ako slnko nemôže nesvietiť. On miluje každého človeka: svätého i hriešnika, spaseného i odsúdeného. Boh miluje... Boh je Láska...
Láska je vlastnosťou osoby. Táto pravda, že Boh je Láska, nám dovoľuje do istej miery objaviť čosi z tajomstva samého Boha, ktorý je Trojicou osôb. Navzájom sa milujúcich. Ich vzájomná láska je prameňom každej lásky; nevyčerpateľnej lásky. K účasti na nej Boh povolal človeka, ktorého stvoril ako osobu, ktorá je schopná lásky.
Každý človek môže milovať Boha a môže milovať ľudí. Môže sa teda zapojiť do tejto veľkej lásky, ktorá je v samom Bohu. A to je najdôležitejší prameň šťastia. Boh ma miluje a ja môžem na túto jeho lásku odpovedať svojou láskou. To, že môžem milovať, znamená tisíckrát viac, než najvznešenejšie diela, ktoré môžem urobiť na zemi!
Ťažkosť prijatia pravdy, že Boh je Láska, sa spája hlavne s utrpením. Naše chápanie lásky je častokrát spojené s tým, že chceme milovanú osobu uchrániť od utrpenia. Keď sa však s takýmto chápaním lásky postavíme na nádvorie Osvienčimu a uvedomíme si, že Boh je Láska a niekoľko rokov s láskou pozeral tak na obete, ako aj ich katov, veľmi bolestne narážame hlavou do múru tajomstva. Podobne, hoci v menšom meradle, je to vtedy, keď stojíme bezradní pri milovanom človekovi, ktorý pred našimi očami zomiera na výron krvi do mozgu, na infarkt, rakovinu... Vtedy sa mnohým zdá, že Boh nemiluje ani jeho, ani nás. Príkladov by sa dalo uviesť veľmi mnoho. Utrpenie je pre nás veľkým tajomstvom. K tejto téme sa bude treba ešte vrátiť, pretože je súčasťou nášho života. Na otázky, ktoré nás sužujú, síce nenájdeme úplnú, vyčerpávajúcu odpoveď, ale naučíme sa, ako sa zachovať pri nevyhnutnom stretnutí s tajomstvom utrpenia.
V podstate jestvujú dve cesty, ktorými sa uberajú veriaci ľudia pri stretnutí s utrpením. Prvá vychádza zo skúsenosti, aké je utrpenie trpké, bolestné, ťažké, a sústreďuje sa výlučne naň. Táto trpkosť sa pre mnohých stáva dôkazom toho, že Boha niet, a ak je, tak určite nie je Láska. Na tejto ceste utrpenie rozdrví človeka. Mnohým sa zdá, že utrpenie je silnejšie, silnejšie ako Boh. Toto je ale mylná predstava človeka o Bohu. Týchto ľudí však netreba odsudzovať. Možno vieme niektorí z vlastnej skúsenosti, že utrpenie môže byť také hrozné, že pri stretnutí s ním môže človek nielen pochybovať o zmysle života, ale môže pochybovať o samotnom jestvovaní Boha ako Lásky.
Druhá cesta je iná. Chápe utrpenie vo všetkých jeho formách ako test lásky. Človek je presvedčený, že Boh je Láska a pristupuje k utrpeniu buď ako k prekážke, ktorá sťažuje objavenie pravdy o láske Boha, alebo ako k testu (nie trestu!), ktorý overuje jeho lásku. Prekážku treba prekonať, test treba vylúštiť. Treba dobrovoľne prejsť cez utrpenie, pretože na druhej strane sa nám zjavuje nepochopiteľné tajomstvo lásky.
A práve touto cestu nás viedol Kristus, Boží Syn, ktorý prišil na náš svet. Vzal dobrovoľne kríž na svoje ramená a išiel s ním na Golgotu. V dnešnom evanjeliu ( - 12. cezročná nedeľa C) nás povzbuduje: „Kto chce ísť za mnou, nech vezme každý deň svoj kríž a nech ma nasleduje.“ Chce nás naučiť, že tu na zemi niet lepšej cesty. Od utrpenia sa nemá zutekať, treba ho prijať a prejsť cezeň tak, ako to urobil Kristus. Po prejdení špeciálneho úseku, ktorý nazývame krížovou cestou, v tajomstve svojho zmŕtvychvstania zjavil silu lásky, ktorá úplne víťazí nad utrpením a smrťou. Pre Ježišových bolo ťažké prijať a pochopiť, čo im hovoril, že musí veľa trpieť a zomrieť, nevedeli pochopiť čo znamená vstať z mŕtvych. Až po zŕtvychvstaní pochopili. Keď ideme za Kristom, máme istotu, utrpenie nás nerozdrví; naopak: ak ho dobrovoľne prijmeme, keď budeme veriť v lásku Boha (alebo lepšie: v Boha-Lásku), zvíťazíme nad utrpením.
Ešte je dôležité objaviť hodnotu slobody. Ako často ľudia zraňujú iných ľudí! A Boh to dovolí. My by sme skôr chceli, aby Boh obmedzil slobodu človeka a tak nedopustil, aby človek spôsoboval krivdu iným. Keby to tak mal Boh urobiť, tak by musel vziať slobodu nám všetkým. Lebo všetci sa navzájom zraňujeme... Boh však tak nerobí. V jeho očiach je sloboda taká cenná, že ju nikdy neobmedzí. Ona totiž robí človeka schopným lásky. (Keby sme nemali slobodu – tak ako zvieratá – riadili by sme sa len inštiktmi a neboli by sme schopní milovať.) Boh čaká na takú chvíľu, v ktorej ten, kto spôsobuje bolesť iným, sa spamätá a sám vynahradí spôsobenú krivdu a prejde na stranu lásky. Boh čaká, trpezlivo čaká, že človek začne milovať, lebo iba vtedy môže byť šťastným človekom.