Dnes si uvedieme dva úryvky Svätého písma, ktoré opisujú pravdu o Ježišovom zmŕtvychvstaní. Alebo lepšie povedané: ktoré opisujú neprijatie pravdy o zmŕtvychvstaní Pána Ježiša.

Prvý text nájdeme v Skutkoch apoštolov, koniec 17. kapitoly. Je to slávna Pavlova reč na atén­skom Areopágu (prečítame si doma – Sk 17, 22-34).

Pavlova reč je dobre pripravená a bravúrna. Pavol používa prvky, ktoré sú vlastné kultúre jeho poslucháčov – dokonca aj cituje gréckych básnikov. Napriek tomu jeho reč nie je filozofickým trak­tátom, ale prorockou zvesťou. Zvestuje „človeka vzkrieseného z mŕtvych“, ktorý dovoľuje ľuďom zvíťaziť nad nevedomosťou, do ktorej na celé veky upadli všetky národy, totiž nad mod­loslužbou.

Pavol sa stavia do radu najväčších filozofov a básnikov, ktorí kritizovali modloslužbu, ale hovorí aj to, čo filozofi a básnici nemoh­li vysloviť – že pravdu je možné tiež dosiahnuť prostredníctvom človeka, ktorého Boh na dôkaz jeho vierohod­nosti vzkriesil z mŕtvych, a že tento človek bude napokon sudcom, teda kritériom dobra a zla.

Všetci ho počúvali, až kým sa nevyslovil o vzkriesení z mŕtvych. Na tie slová boli tak alergickí, že sa mu niektorí vysmiali a iní odchádzali s poznámkou: „Vypočujeme ťa o tom inokedy“. Tak sa táto Pavlova nádherná reč skončila bez potlesku.

Druhý úryvok je v evanjeliu svätého Marka, v 16. kapitole.

Marek nezabudol označiť Máriu Magdalénu ako ženu posadnutú siedmimi zlými duchmi, signalizujúc týmto spôsobom, že išlo o vyšší stupeň posadnutia. Z úryvku, ktorý si môžete prečítať doma, je zrejmé, že učeníci Márii Magdaléne neveria. Do istej miery je to pochopiteľné. Všetci vedeli, že bola posadnutá. To, čo teraz hovorila, o čom svedčila, im bolo proti srsti. A tak bolo ľahké upodozrievať ju z nového posadnutia. Veď ona mala na sebe pečiatku posadnutej. A nosila ju do konca života – veď Marek písal evanjelium v šesťdesiatych rokoch a stále ju takto charakterizuje. Ľudia nezabúdajú na minulosť a každý tieň, ktorý spočíva na konkrétnom človeku, ide s ním až do hrobu, ba niekedy aj ďalej.

Ale Ježiš túto ženu – tak málo vierohodnú, ktorá v istom období bola pod silným vplyvom zla – urobil prvým poslom svojho zmŕtvychvstania...

Podľa Marka sa učeníci vrátili do Jeruzalema, ale ostatní ani im neverili. Jednoducho pravdu o zmŕtvychvstaní zavrhovali. Svedkovia stretnutí ich nedokázali presvedčiť. Akt viery vyžaduje dobrú vôľu. A práve tá chýbala aj Jedenástim. Čakali na osobné stretnutie. Postoj učeníkov svedčí o tom, aké ťažké je uveriť v zmŕtvychvstanie...

Ježiš učeníkom pri stretnutí vyčítal, že neuverili svedkom. V origináli čítame, že ich pokarhal. Bolo to prísne napomenutie. Tak Zmŕtvychvstalý začal stretnutie s Jedenástimi. Pokarhal ich, lebo neurobili zásadnú vec: neuverili svedkom zmŕtvychvstania. Ježiš upozorňuje na zatvrdnutosť ich srdca, čiže na nedostatok dobrej vôle. Na tejto vôli sa rozbila pravda o zmŕtvychvstaní a nemohla sa dostať do ich vedomia.

Ježišov postoj svedčí o tom, že človek sám zodpovedá za prijatie pravdy o zmŕtvychvstaní. Svedkovia môžu byť na dosah ruky, ale človek sám musí otvoriť dvere dobrej vôle, aby ohlasovaná pravda naplnila jeho vedomie. Človek je zodpovedný za toto otvorenie! Keby to tak nebolo, Ježiš by nebol karhal Jedenástich. Pravda o zmŕtvychvstaní je milosť a zároveň šanca. Kto neotvorí dvere svojho srdca pre jej prijatie, bude sa za to zodpovedať.

Koľkí ľudia dnes vedia o zmŕtvychvstaní, a neprijímajú túto pravdu do svojho vedomia! A tak zostáva len ako pekná formulka, ktorá nezapúšťa korene. Vyznávame síce pravdu o zmŕtvych­vstaní, je v našich ústach – ale nie je v srdci. Neformuje náš život. Koľkým kresťanom by dnes Ježiš musel vyčítať neveru a zatvrdnuté srdce?!