Sedem darov Ducha Svätého (III.)

4. Dar sily

Strach uvádzajú antickí filozofi medzi štyrmi vášňami, ktoré rušia pokoj duše. Človek nemá byť bojazlivý, ale odvážny, nebáť sa bojovať za spravo­dlivosť. „Žiť znamená bojovať,“ tvrdí rímsky filozof Seneca. Aj v Starom zákone sú chválení statoční bojovníci. Nezabudne sa však pritom uviesť, že ich statočnosť má základ v bázni Božej. Muži nemali strach, pretože verili v Boha a mali väčšiu dôveru v neho než vo svoje meče, svaly a vojenské skúsenosti.

A ako definujú túto silu kresťanskí autori? Popi­suje sa týmito slovami: „Je to čnosť, ktorá vedie človeka k tomu, aby sa nespoliehal na svoje sily a dúfal v Božiu pomoc. Tak premáha obavy a pochybnosti, ktoré sa týkajú námah a ťažkostí, ktoré na neho doliehajú počas života.“ Týmto rysom sa kresťanská statočnosť líši od prirodzenej odvahy bojovníkov. Jemné duše dokážu byť odvážne celkom inak než tí, čo spolu bojujú. Vedia hájiť pravdu s pokorou, ale neohrozene, s dôverou, že zvíťazia.

Takú pevnosť má mať každodenný život, ktorý vyžaduje obety od matiek, lekárov, kňazov, robotníkov... Denne musíme znášať mnohé ťažkosti: neoprávnené kritiky, ohovárania len kvôli tomu, že konáme svoju povinnosť. Niekto by sa mohol stať bojazlivým. Ale bojazlivosť, píše svätý Ján Klimak, „vzniká z nedo­statku viery, dôvery v Boha; duša, upadá do otroctva strachu; pretože sa spolieha len na seba, má strach, sotvaže sa pohne čo i len list alebo tieň“. Autor uznáva, že bojazlivosť môže byť tiež telesnou slabosťou, dôsledok slabých nervov. Verí však, že môže byť vyliečená s Božou pomocou, silou Ducha Svätého.

5. Dar poznania

Dar poznania možno chápať v tom istom zmysle ako dar múdrosti alebo rozumu. Môžeme sa však pri­blížiť k tomuto výrazu zvláštnym prístupom. Žijeme v dobe, v ktorej tzv. „vedy“ dosiahli dokonalosti predtým nevídanej. „Vedci“ sa tešia veľkej vážnosti a „vedecký“ názor na akúkoľvek vec je prijímaný ako neomylný. Jeho predmetom je predovšetkým viditeľná príroda, vesmír.

Popri týchto „prírodných vedách“ však existujú ešte iné vedy. Študuje sa literatúra, umenie, dejiny filozo­fického myslenia atď. Ale práve v týchto oblastiach si uvedomujeme, že vedy majú svoje hranice. V litera­túre sa môžu vedecky študovať životy básnikov, vydania ich diel. Ale je potrebné mať zvláštnu schop­nosť, osobný dar, aby niekto chápal krásu nejakej básne. Vedecky sa môže a musí stanoviť všetko, čo je nutné na postavenie nejakého kostola, ale to neza­ručuje, že tá stavba bude umeleckým dielom.

Oveľa viac sa naráža na tieto hranice, keď sa vedecky študuje náboženstvo. Už v prvých kresťan­ských storočiach niektorí študovali s veľkou odbornosťou Sväté písmo. Žiaľ práve oni upadali do bludov. Svätý Bazil vysvetľuje dôvody týchto omylov takto: Aby niekto chápal poľnohospodárstvo, musí byť roľníkom, hudbu chápe hudobník, napísanú knihu správne vysvetľuje len ten, kto je v mysli blízko autora, ktorý ju napísal. Autorom Svätého písma je, ako verí­me, Duch Svätý, preto je tiež sväté. A teda auten­ticky chápať a vysvetľovať božské Písmo môže len ten, kto má Ducha Božieho, od ktorého pochádza duchovné poznanie.

Toto tvrdenie platí predovšetkým pre posvätné texty, pre Sväté písmo. Ale Boh je tiež autorom vesmíru, viditeľnej prírody. Stvoril svet svojím slovom. Dal mu teda tiež vlastný zmysel, pretože je to jeho umelecké dielo. Kto ho môže pochopiť? Opäť len ten, kto má podiel na duchu autora, na Božom Duchu.

Od Boha pochádza všetko, čo existuje. Všetko má teda duchovný zmysel, ktorý je otvorený len tým, ktorí dostávajú dar Ducha Svätého, ktorí sú čistého srdca a preto vidia Boha (porov. Mt 5, 8).

Týmto sa neznižuje hodnota ľudských vied. Oceňujú sa všetky ich výsledky. Ale vyznáva sa, že „ľudské vedy“ završuje duchovná veda, ktorá im dáva zmysel.