že je príčinou jeho chabej osobnej viery. Pokiaľ ju samozrejme neskúma ako ,,ideologickú“ ,,inštitúciu“ pod zväčšovacím sklom, a svoju vlastnú zodpovednosť a samostatnosť ružovými okuliarmi. Nikto sa nemôže vyhovárať, že v Cirkvi je toľko hriešnikov, veď je tu práve pre nich, a nie pre spravodlivcov.
Nikto sa nemôže vyhovárať, že Cirkev zaostáva za dobou, nie je moderná, nemá nového ducha.
Prináša stále to isté učenie, nie svoje, ale učenie Krista, jedného a toho istého Ducha – ale treba počítať aj s tým, že vždy budú v nej o popularitu súperiť rýchlokvasení či dlhlodobo kuchtení duchovia.
Nikto sa nemôže vyhovárať, že nerozumie reči Cirkvi.
Evanjelium je vždy také staré, a pritom také nové. Božie slovo, oslovujúce jednotlivca v jeho konkrétnych životných situáciách. Kam sa hrabe dvojsečný meč?
Ak niekto perfektne ovláda terminológiu horoskopov, lifestylingových magazínov a tvrdí, že nerozumie jazyku Cirkvi, možno si je na vine sám. Možno ešte nevlastní kvalitné vydanie Písma s vysvetlivkami, dodatkami, možno si neuvedomuje, že viera si tiež vyžaduje sústavnú formáciu, vzdelávanie, duchovné vedenie. Poličky kníhkupectiev sa prehýbajú pod ťarchou kvalitnej duchovnej literatúry ( fráza). Internet (realita).
Nikto sa nemôže vyhovárať na staromódnosť liturgie v Cirkvi.
Lebo každý jej úkon má hlboký zmysel, ako prepojenie Starého a Nového zákona (Duch liturgie - Josef Ratzinger, Baránkova večera - Scott Hahn).
Okrem toho, s tou postpopmodernou by to mohlo byť celkom komické. Dnes v kostole tanečky, zajtra roztlieskavačky, pozajtra hojdačky...A čo popozajtre? Také svoje vlastné, malé dielko, divadielko? Hovoríme o svätej omši, o sprítomnení Kristovho umučenia na Kríži.
Nikto sa nemôže vyhovárať, že sa mu v Cirkvi nedostáva primeraných funkcií.
A načo aj, načo by mu boli, inžinierovi, lekárovi, robotníkovi. Je Božím dieťaťom - status, hodnosť, funkcia, oveľa vznešenejšia, než všetky prezidentúry sveta. Môže a má žiť svoju vieru na pracovisku, v rodine, v klube, 24/7. Kresťan žije svoj život v továrni, kancelárii, na ulici, a nielen na farských podujatiach.
Môže obetovať, posväcovať realitu každej prítomnej chvíle.
Nikto sa nemôže vyhovárať, že ho Cirkev osobne neoslovuje.
,Ego vocavi te nomine tuo, meus es tu" - ,,Neboj sa, veď ťa vykúpim, po mene ťa zavolám, ty si môj". Môže byť ešte niečo osobnejšie ako keď Boh volá každého konkrétneho človeka po mene?!
Nikto sa nemôže vyhovárať, že mu v kostole presne nepovedia, čo má kedy robiť.
Nepovedia, ani Kristus nepovedal Mirovi, čo má konkrétne robiť 25.11.2012 o 15,30. Ale aj povedia , povedia - Boha milovať celým srdcom...., a potom Mandatum novum - nové prikázanie lásky, aby sme sa navzájom milovali. A na to je zakaždým jeden celý deň, a potom ďalší a ďalší, potenciál na tisíce úkonov a skutkov lásky. A nielen oslavovanými, medziľudskými vzťahmi, charitou – sú dobrým prostriedkom, matériou, ale nie cieľom. Kristus miloval svojich až do krajnosti (Jn 13,1).
Nikto sa nemôže vyhovárať, že dnešní kňazi nekráčajú s dobou.
Ak by nerobili nič iné, len spovedali a slúžili svätú omšu, už to by stačilo na potenciálnu spásu všetkých duší. Ospravodlivenie jediného hriešnika je možno väčší Boží úkon ako stvorenie sveta (Akvinský?), jediné sväté prijímanie má potenciál urobiť z každého človeka svätca. Len k tomu potenciálu je okrem iného potrebná aj dispozícia človeka.
Nikto sa nemôže vyhovárať, že v Cirkvi nefunguje moderná komunikácia.
Nuž áno, nie je to Hyde park fórum (tam to teda niekedy vyzerá!). Ak ale niekomu nejde o všetečnosť, zvedavosť, sebarealizáciu, kariéru, má možnosť komunikovať a to priamo so Stvoriteľom sveta. Nielen duchovne sa k nemu priblížiť, ale priamo fyzicky pred svätostánkom, vo svätom prijímaní. Celá modlitba, rozhovor, je osobnou komunikáciou, stretávaním sa. Oveľa hodnotnejšia forma komúnie, komunikácie, než pokec s najchýrnejším teológom sveta, posed s najvychytenejším televíznym komunikátorom.
Nikto sa nemôže vyhovárať na Cirkev, ak on sám je v Cirkvi.
Aj on je Cirkev, vyhováral by sa do zrkadla.
Tí ostatní, ktorí nie sú (v Cirkvi), môžu, a nielen vyhovárať sa. Nikto si to neželá, ale vlastne to bolo možné očakávať od počiatku:
Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul! (Lk 12, 49)
