Len menší postreh..
Určite by bolo osožné, keby sme mali možnosť a čas nahliadnuť do nového šlabikára. Pamätám si ten, ktorý už dávno neexistuje. Konkrétna ukážka na precvičovanie písmen v článku Žž ma utvrdzuje v tom, akoby prestávalo existovať pravidlo, ktorého cieľom by bolo predostrieť ideálne spoločenstvo pre dieťa. V samotnom texte celá tá hotová situácia okolo žiarovky, vody a elektriny, kedy sa nejaký ujo sused pomocník automaticky stane oteckom, akoby to súviselo len s krásou čiernych vlasov mami Žofie. Dieťaťu tu stráca možnosť i v malej miere rozvinúť fantáziu, akoby malo riešiť situáciu, ktorú samé nezapríčinilo, keď vieme, že pre dieťa v úplnej rodine je takáto situácia neznáma. Obávam sa, aby sme neboli svedkami toho, kedy sa autori vytvorením takéhoto textu pokúšajú sami pre seba vnútorne ospravedlniť zlyhanie vlastných vzťahov, manželstva, poprípade zodpovednosti zaň a takýmto spôsobom bagatelizovať stav, ktorý ma v skutočnosti na dieťa odlišný dopad. Nechcem zakrývať krásu Žofiiných vlasov, ani moralizovať, že krása nie je všetko, ale Žofia má istotne aj iné prednosti, ktoré je potrebnejšie dieťaťu uvedomiť si. Ja by som si text k Žž na precvičovanie písmen k uvedenej modelovej situácii pre svoje dieťa predstavovala pozmeniť napríklad takto: ..............Volám sa Žigmund a moja mama Žofia. Dokáže robiť úžasné veci. Čerešňový koláč so želatínou vykúzli za malú chvíľočku. S mamičkou žijeme sami dvaja. Náš otecko musel odísť do nebíčka a žije ako anjel. Mamičke býva smutno. Žijeme na prízemí. Nad nami býva pani Žabková. Niekedy jej zanesieme kúsok želatínového koláča. Je to veľmi milá pani, ktorá žila už počas druhej svetovej vojny. Mamička jej občas pomáha vyžehliť prádlo a ja so smeťami. Nedávno sme jej museli zavolať elektrikára, lebo jej byte prestali svietiť všetky žiarovky. Na konci pracovného týždňa s mamičkou navštevujeme starých rodičov. Tu sa zvyknem hrávať so žeriavom, ktorý patril môjmu oteckovi......................
Zodpovední by si mali uvedomiť, aký dopad môže mať predkladanie určitých foriem správania sa a neskôr jeho vplyv na tak malé deti. Skúmanie tejto skutočnosti nám dáva dôkaz o tom, či berieme školstvo a výchovu detí vážné.
Isteže rodina zažíva mnohé neľahké situácie, mnohé nie je možné ani len predvídať, ale odhliadnúc od toho, mali by sme deťom v tomto veku predostrieť ideál, ku ktorému je možné sa s pomocou Božou priblížiť. Každý z nás má jedného otca a jednu matku. Boh do nás vštepil schopnosť starať sa o svoje potomstvo duchovne i materiálne a sme svedkami toho, že i neveriaci človek má na zreteli blaho svojich detí, hoci niekedy je o tom presvedčený len on sám. Tu sa môžeme skutočne zamyslieť nad tým, či všetky základné momenty, z ktorých sa skladá svet našich detí riešime s láskou a porozumenim, aby sme kvôli vlastným egoistickým pohnútkam neobetovali prospech dobra dieťaťa, jeho schopnosti v pokoji a láske existovať v spoločenstve ľudí a úplnosť rodiny.
Nie je to stereotyp, že dieťa má rodičov otca a matku, to je všeobecná skutočnosť, platná pre človeka na celej planéte Zem.
Nestretla som sa s tým, že by sa niekto pozeral na deti rozvedených rodičov ako na menejcenné, alebo nejakým spôsobom postihnuté. Nerobme z detí neschopných rozlišovania. Táto schopnosť chýba skorej ich rodičom, alebo jednému z nich. V každom prípade si myslím, že človeka nemožno nahradiť alebo vymeniť ako nejakú vec, čo v uvedenom modelovom texte nie je vôbec jasne definované a budúcnosť z toho vyplývajúca sa javí tiež nanajvýš hmlistá. Dieťa predsa nečíta len ako automat, ale má predstavivosť a spája si situácie. Nepáči sa mi taký text, podobne ako sa mi nepáčia niektoré rozprávky, ktoré sú skôr hororom a deti sa ich akurát len boja. A nechcela by som, aby moje dieťa muselo v šiestich rokoch riešiť situáciu v uvedenom texte.