Naposledy sme sa zaoberali tým, čo urobila Ježišova duša, keď sa oddelila od jeho tela pri smrti. Vynára sa v nás teraz otázka, čo sa stalo s Ježišovým telom. Vieme, že ho zložili z kríža a položili do hrobu. A možno nám prichádza na um pieseň z krížovej cesty pri 14. zastavení: „ale v hrobe nezostalo, na tretí deň slávne vstalo a jak slnko sa skveje“. Áno, Ježiš tretieho dňa vstal z mŕtvych, v N.-c. symbole ale tretieho dňa vstal z mŕtvych podľa Svätého písma.

Do témy vzkriesenia nás dnes zhodou okolností voviedlo aj Božie slovo tejto nedele (32. cezročná C), keď sme počúvali, že vieru vo vzkriesenie mali aj už ľudia Starého zákona (2Mak 7, 1-14) – ako to krásne vyjadrili tí siedmi bratia: „Kráľ vesmíru nás vzkriesi k večnému životu, lebo pre jeho zákony zomierame.“ A tiež: „Ľahko je prijať smrť z rúk ľudí, keď môžeme očakávať, že Boh nás znova vzkriesi.“ No a Pán Ježiš krásne hovorí o téme vzkriesenia v rozhovore so saducejmi (Lk 20, 27-38).

Kristovo zmŕtvychvstanie je najdôležitejšou pravdou našej viery. Sv. Pavol napísal Korinťanom jasne: Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj naša viera (1 Kor 15, 14). Fakt Ježišovho zmŕtvychvstania je pečaťou vierohodnosti jeho skutkov, slov i prisľúbení. Predpovedal učeníkom svoje zmŕtvychvstanie – a slovo dodržal.

Svedkov zmŕtvychvstania niet. Aj napriek udivujúcej ostražitosti Židov, ktorí si vyžiadali od Piláta stráž, aby strážila Ježišov hrob, svedkov samotného faktu zmŕtvychvstania nebolo. Strážcovia zažili zemetrasenie, otvorenie hrobu a videli, že je prázdny. O tom mohli svedčiť. A tohto svedectva sa obávali Židia, a preto podplatili stráž. Žiadali od nej falošné svedectvo, že Ježišovo telo bolo z hrobu ukradnuté. Tento zásah Židov, opísaný v Matúšovom evanjeliu, svedčí o tom, že okrem vonkajších javov strážcovia nezažili stretnutie so Zmŕtvychvstalým.

Svedkov prázdneho hrobu bolo viac. Jedným postačil tento dôkaz, aby uverili v zmŕtvychvstanie Majstra, iným zasa nestačil. Koniec-koncov samotný prázdny hrob, ktorý bol nemým svedkom zmŕtvychvstania, nestačí ako dôkaz faktu zmŕtvychvstania. Jeho prázdnota totiž zostáva iba tajomstvom. Nič viac. Preto oveľa dôležitejšie sú stretnutia Ježišových učeníkov so zmŕtvychvstalým Majstrom. Ježiš si nechal štyridsať dní na takéto stretnutia. Chcel v nich presvedčiť skupinu učeníkov o realite svojho zmŕtvychvstania. Evanjelisti zaznamenali niekoľko takýchto stretnutí. Aké ťažké bolo uveriť len na základe samotnej správy tých, ktorí ho videli, svedčí postoj apoštola Tomáša, ktorý celých osem dní nechcel uveriť a čakal na osobné stretnutie s Kristom.

Celý život Cirkvi postavil Kristus na svedkoch jeho zmŕtvychvstania. Treba na to neustále pamätať! Toto ich svedectvo, podávané z pokolenia na pokolenie, je svedectvom viery. Oni položili život za túto pravdu. Cenili si ju viac, ako časnosť. V prípade voľby medzi dočasným životom a životom so zmŕtvychvstalým Kristom si všetci volili to druhé riešenie. Chceli prejsť do toho života, v ktorom žil Ježiš. Táto ich voľba je i pre budúce pokolenia ukazovateľom cesty do večnosti.

Vidíme, aké je dôležité uvedomiť si, že sme povolaní a zodpovední za odovzdávanie našej viery – z pokolenia na pokolenie...?

Zmŕtvychvstanie nie je návratom do časného života. To nie je ako vzkriesenie Lazára, brata Márie a Marty v Betánii. Zmŕtvychvstanie je prechod do úplne iného rozmeru života. Telo vo chvíli zmŕtvychvstania získava nový spôsob existencie. Jedným z jej dôležitých rozmerov je skutočnosť, že môže meniť svoju podobu. Ježiš sa ukazuje Márii ako záhradník, iným ako pocestný, ktorý kráča do Emauz, ďalším ako muž, čakajúci na učeníkov, ktorí sa vracajú z nočného rybolovu na brehu Genezaretského jazera. Táto schopnosť meniť svoju podobu tvorí dôležitý rozmer zmŕtvychvstalého tela. Treba na to pamätať, keď pristupujeme ku svätému prijímaniu: Ježišovo zmŕtvychvstalé telo je sviatostne prítomné pod spôsobom chleba a vína. V každej svätej omši máme kontakt so zmŕtvychvstalým telom Ježiša Krista.

Aj napriek tomuto novému rozmeru zmŕtvychvstalé telo je vlastným Ježišovým telom. Dokazuje to sám Ježiš, keď pred zhromaždenými vo Večeradle počas večere káže Tomášovi vložiť prst do rán po klincoch a ruku do jeho boku. Učeníci si totiž mysleli, že vidia ducha. Ježiš im otvorene hovorí, že on nie je duch.

Slávne Ježišovo zmŕtvychvstanie je predpoveďou nášho zmŕtvychvstania. On – Zmŕtvychvstalý – je otvorenou bránou do nového života, ktorý nás čaká.

Samotná náuka o takejto možnosti, aj napriek bolestnej skúsenosti smrti, ktorá spôsobuje rozklad tela, by však bola veľmi ťažko prijateľná. V zmŕtvychvstanie treba veriť, a to aj proti rozumu, pretože ten na základe skúsenosti smrti vidí len samozrejmý koniec života a úplný rozklad tela. Avšak skutočnosť zmŕtvychvstania umučeného Ježišovho tela je silným argumentom pre možnosť aj nášho zmŕtvychvstania. To, čo Kristus predpovedal, dokázal faktom svojho víťazstva nad smrťou, a to tvorí základ našej viery a očakávania nášho zmŕtvychvstania.

Ježiš svojim učeníkom častejšie hovoril, že vstane z mŕtvych. A to aj skutočne urobil. On vždy urobil všetko, čo povedal, vždy si stál za slovom. A hovoril aj o tom, že aj my vstaneme z mŕtvych a že nám pripravuje miesto v nebi. Môžeme mať teda istotu, že sa to stane. Samozrejme, ak veríme jeho slovu. – Veríme mu?

Pane, posilni našu vieru!

Uvažovať: KKC 638-655