VERÍM CIRKVI

Viera v Cirkev, čiže viera v prítomnosť zmŕtvychvstalého Krista v spoločenstve, ktoré on založil, má svoje dôsledky. Umožňuje vidieť prítomnosť Ježiša tak vo sviatostných znakoch, zvlášť v Eucharistii, ako aj v kňazoch, ktorých si on vybral, aby hlásali Božie slovo, vysluhovali sviatosti a boli vodcami veriacich.

Ak vidíme v kňazoch prítomnosť Ježiša, ustarosteného o ďalšie dejiny svojej Cirkvi, tak nás to pozýva, ba priam núti, aby sme vystúpili na posledné poschodie stavby viery, čiže aby sme uverili Cirkvi. Treba priznať, že je to zvlášť ťažký krok, pretože skúsenosť stavia na prvé miesto ľudí, vybraných v skutočnosti samým Kristom, ale bez akéhokoľvek logického kľúča, ktorý by ospravedlňoval obsadenie miest v Cirkvi týmito kňazmi. Keď uvažujeme čisto ľudsky, očakávali by sme jasne určené požiadavky, kladené na kandidátov kňazstva. Zatiaľ si však Ježiš povoláva, koho chce, a často táto jeho voľba nielenže nespĺňa naše očakávania, ale dokonca sa môže stať prekážkou v našej viere.

Keby si Kristus vybral za kňazov výlučne najschopnejších, najmúdrejších ľudí, a predovšetkým svätých, veriť Cirkvi by bolo oveľa ľahšie. Po takomto obsadení úloh by každý, kto má dočinenia s Cirkvou, musel uznať jej výnimočnosť. Iné spoločenstvá v boji s Cirkvou by nemali žiadne šance. Takýto cirkevný „káder“ na vysokej úrovni by svedčil o božskom pôvode Cirkvi... – Takéto a podobné je naše ľudské zmýšľanie. Dodajme, že je to zmýšľanie v kategórii úspechov. Myslíme si totiž, že tam, kde je prítomný Boh, tam niet miesta pre nedokonalosť, porážku, neúspech.

Zatiaľ však Evanjelium sa nám javí ako veľká porážka, skrze ktorú Kristus vyhráva. Ide o porážku jeho kríža. Cirkev, v ktorej je Kristus prítomný na zemi, keď kráča cestou Evanjelia, tiež znáša porážky, je slabá, ale vďaka Kristovej prítomnosti práve touto slabosťou vyhráva. Podobne, ako je ťažké uveriť v Krista a Kristovi visiacemu na kríži, tak je ťažké, ba možno ešte ťažšie uveriť v Cirkev a Cirkvi, ak vidíme jej slabosti a porážky. Tie sú najjasnejšie viditeľné v živote biskupov a kňazov, ktorí sú postavení na vysokom svietniku. Ich slabosti, či dokonca hriechy odoberajú silu Slovu, ktoré hlásajú.

Všetko to poukazuje na to, že Kristus sa rozhodol ukázať svoju moc inak: rozhodol sa, že si bude vyberať slabých ľudí. Toto objavil sv. Pavol, keď píše Korinťanom: Ale čo je svetu bláznivé, to si vyvolil Boh, aby zahanbil múdrych, a čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných (1 Kor 1, 27). Ľudská slabosť „kádra“ Cirkvi  predstavuje svojský druh testu viery tých, ktorí uverili Kristovi a hľadajú jeho prítomnosť v Cirkvi. Tá je totiž silná nie mocou organizácie, geniality pracovníkov a množstvom peňazí, ale mocou Kristovho Ducha.

Keď sa teda Ježiš rozhodol, že bude viesť svoju Cirkev skrze vodcov, ktorých ustanovil z vlastného rozhodnutia, tak im treba dôverovať. Pretože ich vybavil zvláštnym darom, potrebným na vedenie a učenie. Týmto darom je neomylnosť pápeža, čiže rímskeho biskupa, ktorý učí v súlade s ostatnými nástupcami apoštolov. Táto neomylnosť – v otázkach viery a mravov – je symbolicky obsiahnutá v slove „skala“, z ktorého Ježiš vytvoril Šimonovi nové meno: Ty si Skala a na tejto skale postavím svoju Cirkev (Mt 16, 18).

Nie je ťažké spozorovať, že človek k životu potrebuje istotu. Je podstatným prvkom pocitu bezpečia. Osobný vzťah k Bohu a ku Kristovi je však neraz spojený s nebezpečenstvom subjektivizmu, a ten nikdy nedáva istotu. Kristus chcel, aby jeho učeníci mali oporu v Skale, čiže aby mali istotu na ceste, po ktorej putujú, pričom sa majú usilovať uskutočňovať Evanjelium.

Vo svete sa možno stretnúť s rôznymi ľudskými mienkami, či dokonca koncepciami života. Mnohé z nich vypracovali špecialisti, ku ktorým má svet veľkú dôveru. Môžeme to vidieť okrem iného v oblasti medicíny, výchovy, ekonómie, práva. Súčasne však zakusujeme ich slabosti, niekedy vidíme strašné dôsledky omylov, ktorých sa dopúšťajú. Tieto autority – autority tohto sveta – sklamú. Natíska sa nám otázka: Možno teda na nich budovať život?

Naproti tomu Cirkev má na mysli človeka – toho, ktorý žije dnes, ako aj toho, ktorý sa narodí zajtra. V súčasnosti mnohí zavrhujú náuku Cirkvi ako vzdialenú od života, ako „zastaralú“, staromódnu, spiatočnícku. Čas ukáže, kto mal pravdu, kto stál na skale pravdy – či Cirkev alebo tí, ktorí ju kritizujú. Pravdou však zostane, že v centre pozornosti Cirkvi je človek a jeho dobro. Cirkev miluje každého človeka: toho, ktorý žije dnes, i toho, ktorý sa narodí v ďalších storočiach; počatého i zomierajúceho. Cirkvi ide o opravdivé dobro človeka. Táto starostlivosť núti predstaviteľov Cirkvi, aby s ostražitosťou pristupovali k všetkým moderným riešeniam typu: antikoncepcia, potraty, eutanázia, genetická manipulácia, rozvody, registrované partnerstvá a pod. Určite niektoré požiadavky Cirkvi sú ťažké a je ťažké ich uskutočňovať v praxi, ale sú vždy isté! Sú istotou nie ľudskou, ale božskou. Chápanie tejto pravdy vyzýva človeka, aby uveril Cirkvi a aby tak vystúpil na šieste poschodie stavby viery.