2. Kristova Cirkev je svätá.

Najviac námietok voči Cirkvi je na adresu jej svätosti. Panuje všeobecná mienka, že kto patrí do Cirkvi, musí oplývať dokonalosťou. Mnohí považujú Cirkev za elitnú spoločnosť, v ktorej musí byť všetko dokonalé. Ak sa naraz v Cirkvi stretnú so zlom, nespravodlivosťou, s hriešnikmi, tak v očiach mnohých Cirkev stráca svoju totožnosť a nezasluhuje si žiadnu pozornosť. Táto „nedokonalosť“ je pre nich hlavným argumentom, aby neverili ani v Cirkev, ani Cirkvi. Tým, že ľudia dnes ukazujú prstom na hriešnikov v Cirkvi, ospravedlňujú svoju neveru. Presne takto v Starom zákone dokonalosť Izraelitov videli farizeji, s ktorými Ježiš polemizoval. Dnes je podobne zmýšľajúcich ľudí veľa. Bolo by potrebné zamyslieť sa dôkladnejšie nad tým, kde sa berie taký zidealizovaný pohľad na Cirkev, ktorý nemá nič spoločné s pravdou o nej.

Kristovi jeho súčasníci, farizeji, vyčítali, že jedáva s mýtnikmi a hriešnikmi. Podľa ich mienky, ak je niekto svätý, tak sa musí strániť hriešnikov, aby sa ho nedotkla ich špina. Sami pozerali zhora na hriešnikov, lebo nimi pohŕdali. Ježiš nikdy nikým nepohŕdal, ale každého miloval a miluje. Jeho kontakt s cudzoložnou ženou, ktorá mu bozkávala nohy, s bohatým mýtnikom Zachejom, u ktorého zasadli k stolu, či so Samaritánkou, ktorá brala vodu zo studne, pohoršoval farizejov. Preto ho nenávideli a opovrhli ním. Nemohli pochopiť to, že v jeho kontakte s hriešnikmi sa hriech neprenášal na neho, ale naopak, jeho svätosť sa prenášala na hriešnikov.

Farizeji budovali svoju sektu z dokonalých ľudí, čiže z v ich očiach svätých. Zatiaľ čo Ježiš budoval a buduje spoločenstvo svojej Cirkvi z hriešnikov. Podľa jeho mienky Zdraví nepotrebujú lekára, ale chorí... On je lekárom a jeho Cirkev je nemocnicou plnou pacientov s rôznym stupňom zdravia, čiže dokonalosti. Tento evanjeliový pohľad na svätosť Cirkvi treba očistiť od naivnosti farizejov, ktorá škodí tak veriacim, ako aj tým, ktorí pozerajú na Cirkev zvonku.

Cirkev je svätá nie preto, že všetci jej členovia sú dokonalí, ale preto, že sa nebojí hriechu. Nebojí sa preto, lebo má Lekára, ktorý dokáže vyliečiť z každej choroby a dokáže budovať spoločenstvo z pacientov, ktorým sa vracia zdravie. Vedia si totiž navzájom pomáhať.

Cirkev sa nebojí hriechu tých, ktorí do nej prichádzajú. Stačí totiž, že s vierou prejdú cez krstnú vodu, a budú očistení a vyliečení zo všetkých chorôb ducha. Krst robí človeka svätým a dáva mu všetko, čo je potrebné k zachovaniu a rozvíjaniu svätosti po celý život. Táto svätosť musí byť hlboko zakorenená vo vedomí pokrsteného človeka. Ak ju budeme chápať ako najcennejší poklad, objavíme totožnosť kresťana. Za túto svätosť, ktorú sme dostali pri krste, musíme Bohu neustále ďakovať.

Cirkev sa nebojí ani hriechov svojich detí, lebo má sviatosť odpustenia a stačí, aby hriešnik s ľútosťou pristúpil ku kňazovi a zobral zodpovednosť za to, čo urobil zlé. Vtedy bude očistený a stáva sa znova svätým. Cirkev má aj pokrm, ktorý očisťuje a posilňuje veriacich – Božie slovo a Eucharistiu. Cirkev má všetky potrebné prostriedky na to, aby svätosť mohol získať každý človek dobrej vôle.

Svätosť sa najdokonalejšie prejavuje v láske k Bohu a ľuďom, preto je láska úlohou každého veriaceho. Zdokonaľovať sa v láske však nie je ľahké, vyžaduje to od nás dať do toho všetky naše sily. Vedia to tí, ktorí sa snažia zdokonaliť svoju lásku k dieťaťu, k rodičom, k príbuzným, susedom, kolegom, priateľom i nepriateľom. Tí sa potom nedivia tomu, že v Cirkvi sú hriešnici, ale ďakujú Bohu za to, že zákonom Cirkvi je odpúšťajúca láska, ktorej sa učíme najlepšie vtedy, keď ju zakusujeme od odpúšťajúceho Boha.

Uvažovať: KKC 823-829