4. Kristova Cirkev je apoštolská.

Pán Ježiš svoju verejnú činnosť sústredil na učenie, ktoré podporil zázrakmi, a na vytvorenie a výchovu skupiny učeníkov. Dvanástich z nich, nazvaných apoštolmi, zasvätil do svojej misie a odovzdal im mnoho chariziem potrebných k ďalšiemu vytváraniu a riadeniu Cirkvi. Dvanásti, na čelo ktorých sám Ježiš postavil Petra, prebrali plnú zodpovednosť za ďalšie dejiny Cirkvi. Oni boli naplnení Duchom Svätým a stali sa jeho nástrojmi v zdokonalení Cirkvi a posvätení sveta.

Pán Boh to ustanovil tak, že moc, ktorú dostali apoštoli, je odovzdávaná ich nástupcom, ktorých nazývame biskupmi. Odovzdanie moci sa deje sviatostnou cestou, vkladaním rúk na hlavu nástupcu. Toto odovzdanie chariziem a Ducha Svätého neustále trvá. Teda apoštoli sú stále živým základom Kristovej Cirkvi. Preto – okrem všeobecnosti, jednoty a svätosti – ďalším rozmerom Cirkvi, ktorý rozhoduje o jej totožnosti, je apoštolskosť. (Ak by si niekto zorganizoval nejakú inštitúciu podľa vzoru Cirkvi mimo tohto apoštolského základu, tak nemôže chápať toto dielo ako Cirkev. Kristus sa k takejto organizácii nepriznáva.)

Apoštolskosť je úzko spojená s odovzdávaním náuky, ktorú podávali apoštoli. Oni, nasledujúc Ježiša, prevzali text Starého zákona ako inšpirovaný Bohom a bdeli nad prvými krokmi Evanjelia do pohanského sveta. Zomierali za to, čo hlásali, lebo vedeli, že pravda zjavená Ježišom je cennejšia ako ich dočasný život. Pre Cirkev sú stále učiteľmi a svedkami. Bez ich svedectva, ktoré sa týka zvlášť Kristovho zmŕtvychvstania, by sa nedalo hovoriť o odovzdávaní Evanjelia.

Dnes apoštoli žijú vo svojich nástupcoch, biskupoch, ktorých vedie pápež, biskup Ríma. V nich a skrze nich Duch Svätý bdie nad odovzdávaním pravdivej zjavenej náuky.

Už v 1. storočí sa objavili pokusy o demokratizáciu Cirkvi. V Korinte sa pýtali na to, či v Cirkvi môžu byť biskupi volení. Na túto otázku odpovedal pápež sv. Klement, tretí nástupca sv. Petra. Pripomenul, že biskupská moc pochádza od Boha. On si vyberá človeka a on mu odovzdáva charizmy potrebné k vykonávaniu úlohy predstaveného. Teda iba Boh ho môže povolať.

Korinťania totiž  odstránili niektorých predstavených, voči ktorým mali nejaké výhrady, a zvolili si nových. Spoločenstvo, založené samotným sv. Pavlom, sa rozpadlo na dve časti. Jedni uznali zvolených, iní zostali verní starým predstaveným. Vtedajší pápež Klement, ktorého prosili o vyriešenie sporu, im položil otázku: Koho reprezentujú noví predstavení – ľudí či Boha? Potom poukázal na to, v čom spočíva mandát moci v Cirkvi. Jeho výklad je jasný: Nebeský Otec poslal Syna a Syn poslal apoštolov, apoštoli biskupov... Tí teda mali mandát samého Boha. Na základe tohto mandátu mohli reprezentovať Boha pred ľuďmi a ľudí pred Bohom. Novozvolení mali mandát voličov, ale nemali právo hovoriť ani v mene Boha, ani pred Bohom v mene tých, čo ich zvolili. Boh vôbec nepočíta s takouto delegáciou.

Otázka Korinťanov jasne postavila problém pôvodu apoštolskej moci v Cirkvi, rozhodnutie vtedajšieho pápeža spečatilo božský mandát biskupa ako nástupcu apoštolov.

Nie je ťažké vidieť obrovskú zodpovednosť biskupov a kňazov – priamo pred Bohom – za úlohy im zverené. Texty prorokov o zodpovednosti pastierov za osudy im zvereného ľudu sú výnimočne tvrdé. (Zvlášť pozorne si treba prečítať 34. kapitolu v Knihe proroka Ezechiela. Písmo tu odsudzuje využívanie pozície predstaveného v Cirkvi pre vlastný úžitok a nie pre dobro jemu zvereného ľudu.)

Táto apoštolská zodpovednosť si vyžaduje stálu podporu Božej milosti, a o ňu Cirkev neustále prosí Boha. Preto v celej Cirkvi sa v každej svätej omši modlíme a vyslovujeme meno pápeža (v eucharistickej modlitbe). Pápež je teda človekom, za ktorého sa najviac modlíme. V každej diecéze, okrem mena pápeža, kňazi vyslovujú aj meno svojho biskupa. Keď to počujeme pri našej aktívnej účasti na svätej omši, spomeňme si vtedy na tú veľkú zodpovednosť pápeža a biskupov. A častou vlastnou modlitbou podporujme tiež kňazov, ktorí vykonávajú svoje služby pod vedením biskupa.

Môžeme si v súčasnosti všimnúť veľké útoky či zosmiešňovanie Božích služobníkov. Treba si uvedomiť, že je to veľmi nebezpečná parketa. Pán si totiž svojich služobníkov chráni... a nenechá ich vysmievať...

A čo ak vidíme chyby, ktoré robia tí, ktorých si Pán vybral a povolal do svojej služby? Nám neprináleží súdiť. Boh bude brať na zodpovednosť každého z nás. A tí, ktorým zveril zodpovednejšie úlohy, budú sa zodpovedať o to náročnejšie. Prenechajme teda súd jemu, lebo jedine ten bude spravodlivý.

Uvažovať: KKC 854-865